Arbesa Shala a jej denník

Bolo to krátko po kosovskej kríze. Schádzali sme z hôr späť do Kosova, výlet do horského balkánskeho trojhraničia sa vydaril. Mladý vodič z medzinárodnej organizácie UNMIK (organizácia spojených národov pre správu Kosova) mi cestou rozprával o peknej študentke v meste Peja. Navštevoval ju, či skôr obletoval v bagetérii v centre mesta. Bola svojim spôsobom zvláštnosťou, pretože mladé dievčatá v tom čase boli úzkostlivo strážené doma. Mesto, kaviarne, bulváre, všetko patrilo takmer výhradne mužom.

Rozprávanie o krásnej Arbese poletovalo v balkánskych horách ako príjemné osvieženie. Zapadlo do tamojšieho koloritu medzi pokojné ovce a kymácajúce sa postavičky s ohromnými nošami sena. Mladý muž napokon prezradil to najhlavnejšie: Arbesa sa vlani v horách schovávala pred útočiacimi militantmi a písala si pritom denník. Chytil som milého šoféra za ruku a  za moje oddané celodenné počúvanie jeho príbehov som si vynútil návštevu neznámej Arbesy.

Dievčina žiarila zvláštnym plachým úsmevom, pritom tak akosi voňavo,  ako všetky ženy čo predávajú čerstvé pečivo. Priznala sa k svojmu denníku a na druhý deň ho bez zaváhania priniesla. Bol to obyčajný tenký zošit, písaný úhľadným písmom. Obsahoval krátke záznamy a prekladané básňami. Víťazoslávne som ho priniesol do kancelárie UNMIK a anglické slečny denník okopírovali. Kamarát preložil do slovenčiny. Boli to prvé študentské veršíky dievčiny, celkom začiatočnícke, jednoduché, miestami bolestné, miestami sentimentálne. Keď som si uvedomil, že Arbesa ich písala v úkryte sledujúc vyvádzanie nadrogovaných militantov, každé slovo oťaželo. Oťažel aj útly denník, aj niečo neviditeľné za smutnou usmievavou študentkou. Jej záznam z rabovania dediny 14. mája 1999 a strohý popis vrážd mladých mužov je nočnou morou, nielen pre deti, ktoré to videli a prežili... Napokon sedemnásťročná Arbesa píše s ťarchou a poznaním vojnou poznačenej stareny: Dnes píšem v krátkosti. Iba fakty. Chvalabohu nadišiel deň, keď Srbi bezhlavo zutekali. Tiekli nám slzy. Od radosti aj za mŕtvymi, ktorí nemali to šťastie tešiť sa s nami. A zrazu sa nám odnechcelo žiť...

Kosovo sa dnes trápi. Nevieme, čím sa po rokoch trápi Arbesa Shala, či pokračuje v písaní poézie.  Nevieme nič o mladom vodičovi, ktorý nemal komu vyrozprávať nadšené vety o krásnej Arbese. No a mne ostal na pamiatku ťaživý denník v albánskom jazyku.

Peter Juščák