Balada o jednopoľných

Balada o jednopoľných

(groteskná štúdia s odstupom času)

V nánosoch stáročí si už dnes nik netrúfne ani len približne popísať podmienky ani procesy ako vznikala mimoriadne silná spoločnosť so svojským videním sveta a ešte svojskejším vplyvom a formovaním každej spoločnosti, s ktorou prišla do styku. Nejde pritom len o jej vznik, pre onú prastarú kultúru nenachádzali bádatelia ani len seriózny názov. Núkali sa pritom rôzne názvy podľa dochovaných príbehov, od vznešených, majestátnych, okiadzajúcich až po posmešné a zatracujúce, vždy podľa presily charakteristických znakov, ktoré sa niektorom okamihu zdali ako relevantné. Vzápätí  iní bádatelia objavili nové, často protichodné charakteristiky tohto nápadného spoločenstva. Množstvo názvov pre zvláštnu pospolitosť dokonale zahmlilo jej charakteristické znaky, mnohé sa napokon neujali vôbec, niektoré zanikli ako neodôvodnené, iné ako dehonestujúce boli v časoch renesancie blahosklonne ignorované.

Napokon sa predsa len ustálil pomerne neutrálny názov pre onen pranárod, pričom samotný názov nenesie v sebe nijakú podstatnú charakteristiku, iba sa opiera o vývoj pradávneho spôsobu hospodárenia. Ustálil sa ako pospolitosť jednopoľných a vidíme, že je citeľne nevinné a nestranné. Pomenovanie „jednopoľní“ sa nevzťahuje k vlastníctvu jedného či viacerých pozemkov, polí, lesov, lúk a plání, skôr evokuje spôsob dávneho obrábania v priamej súvislosti niekdajším trojpoľným a neskôr dvojpoľným hospodárením.

Výklad o tom, či jednopoľní sú predchodcami alebo pokračovateľmi dvoj a trojpoľných nie je jednoznačný, aj v tomto bode sa bádatelia i samozvaní vykladači histórie jednopoľných diametrálne odlišujú. Odlišujú sa a sporia aj v tom, či vôbec ide o národ, a či o národnosť, etnickú skupinu, alebo len o typickú uzavretú spoločnosť, nebezpečne deformovanú vlastnou uzavretosťou. Stá a možno tisícročná prísna  izolácia jednopoľných a ich obmedzený spôsob života aj myslenia, striktný zákaz zmiešaných manželstiev s členmi roľníckych či loveckých kmeňov, pravidelné výboje, či už proti krajine, alebo proti susedným kmeňom vytvoril v nich zvláštny genetický kód. Niesol v sebe nielen biologické znaky, ale rovnako aj znaky spoločenské.

Kód sa veľmi rýchlo zakrivil a začal smerovať nielen k úpadku jednotlivcov aj celej ich spoločnosti. Zvláštny úkaz nečakaného postupného úpadku neskôr dostal názov „Cesta k dostredivému krachu“. Údajne ide o zákonitý vývoj v každej spoločnosti, kde úmysly jediného druhu ukladané jeden vedľa druhého vytvoria indukované napätie. Toto zvláštne napätie v časoch osvietenectva dostalo názov spoločenská gravitácia. Jej nevysvetliteľnou zvláštnosťou bola skutočnosť, že domnelá neznáma sila, (gravitácia) zakrivovala každé priamočiare úsilie podobne, ako slnečná gravitácia zakrivuje cesty svetelných lúčov. Spoločenská gravitácia dobrých úmyslov sa však zakrivuje do protismeru samotných úmyslov a niektorí vedci sa sporia už len o podstatu a silu zakrivenia. Tu prevládajú tri teórie, tri spory o to, či ide o uzavretú krivku s návratom nekonečného množstva drobného úsilia do východiskového bodu, (Lemniskáta, alebo cesta odnikiaľ nikam), alebo sa celý systém úsilia sprvu zakrivuje a postupne s premenou krivosti a jej narastajúcou strmosťou krivosť gravituje do vytvoreného gravitačného centra. (Klotoida, čiže samozničenie pôvodných úmyslov  v centre) Tretia strana sporu hovorí o otvorenej krivke, podľa ktorej úsilie spoločnosti postupne slabne a končí v kozmických diaľkach. (Parabola ako rozplynutie úmyslov v nekonečne).

Každá z uvedených teórií hovorí o zániku spoločenstva jednopoľných a pritom každá z nich v sebe nesie svoju vlastnú gravitáciu a vlastnú možnosť zániku, takže každá z nich sama seba nepriamo a opatrne zneisťuje.

Čas totiž ukázal, že jednopoľní z pôvodných nekonečných plôch sa postupne vkliňovali  medzi mladšie národy sformované dávno po tom, čo jednopoľní vo svojom vývoji prešli cez svoj zenit. Postupne  sa rozplynuli medzi pôvodne nepriateľské národy, doposiaľ nevysvetleným spôsobom prekročili hranice kontinentov a vo väčšom či menšom meradle ovplyvnili každú civilizáciu s ktorou prišli do styku.

V starých textoch jestvuje zmienka o hrdinovi Zochejovi, ktorý jediným švihnutím šable sťal hlavu istému Tomanovi za jeho pozorovateľské úsilie a najmä za jeho bádanie kvitnúcich čerešní. Pozorovať rast akejkoľvek rastliny, podieľať sa na jej pestovaní, či dokonca sadení bolo prísne zakázané. Zákaz vychádzal z prastarého učenia o božích úmysloch so všetkým tvorenstvom, či už živočíšneho alebo rastlinného pôvodu. Staré učenie jednopoľných prisúdilo človeku len zber a lov pre svoj úžitok a ostatné  práce vrátane pozorovania rastu stromov sa hodnotili ako zásahy do božích úmyslov. Z toho plynie, že pozorovateľ Toman bol sťatý oprávnene.

Hrdina Zochej, známy svojimi okamžitými rozsudkami na mieste utrpel v jeho prípade ohromnú ujmu. Pôvodne chcel jediným švihnutím šable sťať nielen hriešnika Tomana, ale aj jeho ženu. Ženy, ako je známe, spravidla stoja za každým zlým úmyslom. Keď náhodou za ním nestoja, potom sú zaiste pripravené kedykoľvek zlému úmyslu slúžiť, v našom prípade manželovi Tomanovi. Žena však bola od svojho muža o hlavu menšia a Zochejov hrdinský úmysel sťať oboch hriešnikov jedným šmahom sa premenil na frašku. Hlava Tomana sa síce skotúľala do prachu, no jeho žene neublížil, iba čo jej odfaklil chumáč vlasov. Za fatálnu nevšímavosť takej banality ako je rozdielna výška muža a ženy si vyslúžil posmech aj medzi detiskami a ešte v ten deň získal prezývku Jedenhlav. Hrdina zúril, behal po planinách ako šialený, povytínal všetky čerešne a višne v kvete. Na leto sa musel celý kmeň sťahovať ďalej na západ, pretože dreva mali síce nadostač, ale žiadne ovocie na zimu. Rozutekali sa aj zvery poschovávané v húštinách a bolo jasné, že celý rod čaká nepríjemné obdobie.

Kmeň frflal, trpel, ale nebolo vyhnutia, museli sa pohnúť ďalej. Muži, ženy i deti sa vybrali na nové pláne, zablúdili do nových húštin, nových sadov za dostatkom ovocia. Len čo sa upokojili a zahnali vidiny zlých dní veselo si zaspomínali  na Zocheja a  na jeho smiešne stínanie hlavy.  V tých časoch  nebolo o čom rozprávať, pretože veľa vecí na svete ešte nebolo a tak sa dokola omieľala smiešna príhoda a potom sa o nej spievalo. Zochej medzitým zomrel čiousi vražednou rukou, ale príhoda so stínaním kolovala ďalej, rozveseľovala spoločnosť počas smutných chladných nocí  až  sa Zochej stal národným hrdinom.

Zochejov príbeh sa neskôr stal základom pre vytvorenie veľkého vojska. Jeho potomkovia vykorenili akúkoľvek snahu čokoľvek pestovať, chovať, stavať zložité obydlia. Jediným cieľom a úlohou bolo odoberať úrodu na prospech kmeňa. Myšlienku o božích úmysloch so všetkým tvorstvom rozšírili o fascinujúce poznanie. Šamani vyčítali z hviezd, že odoberať výsledky tajomných procesov vnútri rastlín a živočíchov možno rozšíriť smerom k neveriacim, zaťaženým bizarným  úsilím zasahovať do božieho diela. Bezbožné úsilie sadiť, pestovať, chovať vyhlásili za rúhanie. Zbaviť majetku takýchto bezbožníkov vyhlásili za očistenie ich duše z krážov ich bezbožnej chamtivosti. Posmelení ľahkosťou s akou sa dokázali zmocniť majetku bezbranných neveriacich vyrazili na všetky svetové strany. Trestali bohorúhačov a vytvorili obrovskú ríšu jednopoľných. Obýval ju pranárod bohabojných uctievačov božích  úmyslov pretvorených do rastlín, živočíchov a majetku svojich nepriateľov. To všetko  malo slúžiť iba im a aj slúžilo.

Dnes už nevieme koľko je skutočnej pravdy v starých povestiach, ale povesť o veľkom hladomore po skántrení lesov a zveri na širokých pláňach sa zdá byť pravdivá. 

Nevyriešenou otázkou ostáva prapôvodné miesto formovania pospolitosti jednopoľných. Jedna skupina bádateľov na základe povesti o Zochejovi tvrdí, že sú to široké a nekonečné roviny euroázijského kontinentu, pričom svoje tvrdenia opierajú o jemné ideologické pavučiny, napríklad, že väčšina pozitívnych čŕt ľudskej povahy pochádza z východných končín. Ich nekompromisní oponenti pripúšťajú lokalitu vzniku jednopoľných na spomínaných pláňach, avšak s opačným znamienkom, pretože spomínané povahové črty považujú za základné atribúty skazonosných činiteľov. Rozkol medzi bádateľmi obrátil ich pozornosť z rovín a nížin do hôr s jasným cieľom preukázať, že ich povahové črty ako uzavretosť, pomstychtivosť sú typickými pre spoločenstvá uzavreté v nedostupných horách. Ani v tomto priestore nedošlo k zhode, pretože zástancovia typickej dobrosrdečnosti jednopoľných situovali jej prapôvod taktiež do nedostupných hôr s odôvodnením, že ťažké podmienky nebotyčných hôr neokovali tento ľud zlými vlastnosťami, naopak, pranárod jednopoľných zušľachtili.

Spory okolo miesta formovania jednopoľných sa vynárajú a vzápätí tíchnu pravidelne už po celé stáročia, vždy v závislosti na sporoch medzi krajinami, národmi, štátmi, v čase vojen, alebo tesno pred nimi i po nich, v čase hodnotenia ich zbytočnosti, alebo naopak, ich neodvolateľnej potreby. Dlhá, nekonečná polemika bez jednoznačných záverov nepriniesla do tejto témy jasné stanoviská, naopak, znejasnila ju a spravila z nej nejednoznačný proces vynárajúci sa podľa potrieb toho ktorého vedca, publicistu, alebo obyčajného manipulátora. Pri toľkých nejasnostiach okolo pospolitosti jednopoľných by sme mohli mávnuť rukou, že ide o fantómový národ, výmysel, ak nie rovno o blud a s pobavením mávnuť rukou nad ohromujúcou polemikou nad tým, či jednopoľní sú požehnaním pre svet alebo jeho skazou.

Ak sa však chceme dopátrať prínosu, či naopak, skazonosných činiteľov jednopoľných, neostáva nám nič iné, len zliepať čriepok ku čriepku z dochovaných povestí, mýtov, bájok, načrieť do serióznych prác s vedomím, že aj seriózni vedci mali obmedzené zdroje pre svoje výskumy neuchopiteľných jednopoľných.

Presnejšie informácie sa nám nedochovali aj z toho dôvodu, že kmene jednopoľných nepoznali písmo. Nikdy sa nenašli stopy ani zmienky o tom, žeby vôbec usilovali o zmysluplné písmo s cieľom čo najpresnejšie zaznamenávať najpodstatnejšie udalosti. Niekoľko povestí hovorí o pokusoch s číslami, bolo to však primitívne počtovanie a o tom ešte bude reč.

„Najdôležitejším záznamom je naša pamäť,“ traduje sa jedna z významných myšlienok ktoréhosi duchovného dediča jednopoľných. „Naša pamäť sa búri proti presným záznamom skutočnosti, pretože presné záznamy, ako je dobre známe paradoxne znejasňujú niekdajšiu realitu a môžu nás poškodiť pri vnímaní súčasnosti. Ak chceme poznať svoju vlastnú históriu, tú musíme posudzovať a merať dnešnými meradlami a dnešnými potrebami. Nesmieme podľahnúť vtieravým pocitom, že naša história bola iná ako ju dnes nevyhnutne potrebujeme.“ 

Myšlienka o potrebe „žiť so včerajškom podľa dnešných potrieb“ sa rýchlo ujala a raz a navždy skoncovala  s problematikou výkladu histórie. Celé dlhé storočia sa jednopoľní, rozídení po svete usilovali aplikovať túto teóriu do života. Ako jedna z najživotaschopnejších teórií zdanlivo nevzdelaného kmeňa dokázala, že niektoré pravdy ani nemusia byť pravdami a predsa sú uznávané, čulo prežívajú a isto budú prežívať dovtedy, kým bude človek ochotný o sebe pre premýšľať.

Je známe, že bez abecedy sa určitý čas dá ako tak zaobísť. Zoberme len, ako dlho sa to darilo našim jednopoľných kmeňom. No zaobísť sa bez čísel, najmä keď národ začne bohatnúť sa stáva čoraz ťažším. Bohatstvo prinieslo nové úlohy aj im, preto došlo aj k malej zmene ohľadom záznamov niektorých skutočností.

Obchodníci,  ako všade inde na svete, aj u jednopoľných stále viac a viac potrebovali posilniť svoju chabú pamäť nielen v útrobách svojej mysle, ale aj na menej zraniteľných miestach. Najlepšie miesto sa núkalo mimo svojej hlavy, preto vynašli niekoľko dôležitých znakov pre obchodné vzťahy. Išlo najmä o záznamy pre ceny a dlhy. Kombináciou niekoľkých znakov a svojich desiatich prstov sa vypracovali na skvelých obchodníkov a dosahovali veľmi dobré výsledky. Ich počtársky minimalizmus mal úspechy aj preto, že notorických dlžníkov bez milosti popravovali a v obchodných vzťahoch vypestovali pocit potreby čo najskôr sa zbaviť dlhov. Až oveľa neskôr, keď aj jednopoľní prijali arabské čísla a kruté tresty nahradili úrokmi, vzťah medzi veriteľom a dlžníkom sa zmenil. Snaha  čo najskôr vyrovnať dlh postupne zanikla a objavil sa nový vzťah -  naháňanie dlžníkov a úmorné dokazovanie ich naozajstných dlžôb.

Potrebu písomných odkazov u prapôvodných jednopoľných pocítili aj mlčanliví muži. Mlčanliví muži sa nejakým božím riadením objavujú v každej spoločnosti (dnes sa podobne hovorí aj o výskyte jednopoľných)  a kazia jej priehľadnosť a hodnovernosť. Ich temné ponuré postavy s pomalými, miestami vznešenými až lenivými pohybmi odjakživa priťahovali podozrenia, že ide nenapraviteľne chorých členov spoločnosti. Ich choroba mala zvláštne prejavy. V tichom osamení ši šepkali slová a spájali ich do nezrozumiteľných viet. Vety boli krátke, nezvyčajné, obsahovali známe slová, no pospolu tvorili bizarné, často nepochopiteľné obsahy. Niekedy šlo o strašné posolstvá, podobné prekliatiam, alebo plačlivé bizarnosti, inokedy o neuchopiteľné a povznášajúce vety, ktoré v zadnej časti hlavy bojovníka rozpúšťali zúrivú chuť zabíjať. Tvorcov takýchto viet sprvu popravovali aj bez súdu.  Postupom času a najmä uvzatosťou mlčanlivých mužov dostali strach aj sudcovia, pretože popravou týchto tvorcov nezmyselných viet sa veľa nezmenilo. Muži zomreli, no slová ostali nažive, záhadným spôsobom dostali krídla a tajne putovali z úst do úst. Pôvodný šepot sa postupne premenil na hlasný hovor a vety nadobudli mystický charakter, dokázali rovnakou silou ozbrojiť aj odzbrojiť.  Celkom nepozorovane a mimovoľne nadišiel čas, keď sa slovotepcov všetci začali báť a nik neskúmal kedy a prečo sa úmysly sudcov začali zakrivovať a z prenasledovaných mlčanlivých mužov sa postupne stali hrdinovia.

V  každom  rode sa vždy našiel jeden alebo dvaja osamelí mlčiaci muži. Rodili sa síce sporadicky, ale akoby zákonite a naďalej spontánne tvorili svoje vety s ťažko zrozumiteľným obsahom. Vo vzrastajúcej pýche na svoj vplyv vymysleli znaky podobne ako pred nimi obchodníci a  pomocou týchto znakov písali svoje myšlienky do snehu, alebo do piesku. Bolo to jediné povolené miesto na záznam nejakej vedomosti. Prvá víchrica, slnečné lúče či dážď vykonali so svojimi chápadlami najspravodlivejší ortieľ nad tvorbou sebavedomých chorých mužov.

Neskoršie pokusy tesať zhluky slov do skaly skúsený panovník zahatal múdrou výzvou: „Tesajte svoje chaotické múdrosti do ľudských duší, tam sú užitočnejšie ako na chladnej skale“ a jeho slová sa stali zákonom ako to u jednopoľných býva zvykom.

Kritici diktátorských spôsobov ich vodcov a panovníkov dnes žalostia nad stratenými slovesnými hodnotami dávnych jednopoľných. Sú však aj obhajcovia  týchto strát a nezdieľajú ich pesimizmus, pretože podľa nich sa v skutočnosti nič nestratilo. Upozorňujú na zdedený nekonečný pocitový priestor po predchádzajúcich generáciách. Niekomu možno taký priestor pripadá ako myšlienkové prázdno, ale aj ono je vraj oveľa dôležitejšie ako záľaha zaniknutých zbytočných slov so svojim prirodzeným obmedzovaním nášho myslenia.

„Namiesto reťazí slov nám ostal prázdny priestor a ten je najväčším zdedeným pokladom. Je očistený od nánosov nepresností a stáva sa priestorom pre dnešnú fantáziu, láka, priťahuje a povzbudzuje fantáziu všetkých priamych i nepriamych dedičov jednopoľných, rozptýlených v dnešnej spoločnosti po celom svete,“ hovoria.

Hudba v živote jednopoľných má svoje mimoriadne pevné miesto a je priamym odrazom ich duše. Nie je žiadnou náhodou, že pozostatky ich hudobnej kultúry sa nachádzajú viac či menej v každej národnej hudbe. Keď však začneme skúmať hudbu jednopoľných zistíme, koľko to prináša starostí keď ani oni nepovažovali za potrebné robiť o nej záznamy. Podľa pomocných znakov, presnejšie, v odkazoch povestí sa bádaním zistilo, že pôvodná hudba bola štvortónová a bez poltónov. Len čo objavitelia predviedli ukážku tejto hudby, aj najzarytejší hlucháni si zapchávali uši a teóriu vyhlásili za bláznovskú. Vraj ak najneskôr po treťom tóne nenasleduje poltón, harmónia sa vymkne akýmkoľvek zámerom a z takejto hudby je len holý, uši trhajúci blud. Títo kritici zavrhli teóriu štyroch tónov  a za prapôvodnú stupnicu jednopoľných považujú pentatoniku. Neskôr ju jednopoľní údajne obohatili o dva poltóny a svoju hudobnú kultúru orientovali výlučne do molových stupníc.

„Je to šialená hudba podobná plaču,“ vyjadrovali sa o nej hudobní skladatelia, keď sa ich pýtali, prečo tak zaryto obchádzajú ich prastaré hudobné tradície. „Taká hudba je ako pitie čistého liehu, takú koncentráciu emócií neunesie žiadna slušná kompozícia.“

Preto po ich hudbe ostali len stopy. Dodnes sú citeľné v hudba Ďalekého východu, ale najmä v španielskom flamengu, v ruských ľudových piesňach, fínskych baladách, lotyšských chóroch, tyrolských spevoch, v stredomorských baladách, ich stopy sú v arabských a byzantských spevoch a korzických štvorhlasoch.

„Pletie sa v nich vznešenosť so zúfalým nárekom“, tvrdia prostorekejší kritici. „Takéto piesne vznikali v nížinách a na náhorných planinách. Poltóny, ktoré prenikli do pôvodnej štvortónovej hudby a neskoršej pentatoniky rozhádzali jej prirodzený poriadok, prirodzený rytmus a vniesli do piesní jednopoľných príval odzbrojujúcich emócií“.

Dodnes sú zaznamenané tisícky piesní rôznych národov, ktoré vyrážajú dych, dvíhajú zo stoličiek, volajú do diaľky, lákajú len tak bezcieľne blúdiť, vypustiť z hlavy všetky starosti sveta, nestarať sa o nič, len dýchať, počúvať hlas srdca a pozorovať túžobné pohľady žien. Alebo aj naopak, sila emócií schovaná v piesňach vzývala do neodôvodnených vojen, ktorých význam a zmysel sa pripisoval až po ich skončení presne v zmysle tézy jednopoľných, že dejiny musia slúžiť súčasnosti, nie budúcnosti.

Neveľký juhonemecký Heilbron pred rokmi zaznamenal pozoruhodné pouličné stretnutie dvoch speváckych skupín. Počerní indiánski hudobníci z Peru spievali svoju pieseň, typicky vychádzali zo stupnice e-mol a prechádzali do G-dur, melódia akoby vstávala na nohy, akoby sa štverala na hrebeň hôr a vzápätí klesala do nížin. Potom im zakontrovali traja Rusi s balalajkou a harmonikou so známou piesňou o osamotenom koni v šírom poli. Táto hudba už nestúpala do výšin ako peruánska, ani nepadala  do molových údolí. Tri hlasy vyleteli do diaľky a vytvorili spoločné pocity nevyhnutnosti pozrieť sa jedným a tým istým smerom, a kto tak neurobí, čaká ho istá smrť spôsobená ukrutným smútkom. Ulice znudeného mesta stíchli, bol piatok popoludní, ľudia šli z práce, stáli v kruhu a štyri úradníčky z mestského magistrátu nevydržali nápor emócií a plakali. Pláne  a pláne, roviny a šíre pláne... Heilbronn bol v čase vojny zrovnaný so zemou. A teraz tu ruskí speváci spievajú, vyvolávajú šialenstvo nekonečna a inkasujú do klobúka drobné mince.

V miestnej tlači vznikla ostrá polemika okolo pôvodu ruskej piesne, jej komunikačných bodov s peruánskou ľudovkou a prieniky horizontálne aj vertikálne, a najmä zničujúci vplyv pozostatkov jednopoľných. Ako všetky polemiky okolo jednopoľných aj táto skončila nerozhodne a zhasla práve tak rýchlo ako bola vzbĺkla. Pocit sa však nestratil, volanie jednopoľných sa ako malé zrnko usadilo v naprogramovaných srdciach inžinierov, technikov, manažérov, biznismenov, maklérov, ako sa v duši kováča usádza mávanie krídel divých husí keď na jeseň kamsi odlietajú a nik nevie kam. Nik nevie kedy starý pocit túžby po diaľke opäť nečakane vzklíči.

Moderní obhajcovia jednopoľných citujú Borisa Paternaka: „Strácať v živote je oveľa dôležitejšie ako nadobúdať. Zrno nevzklíči, ak neumrie. Treba žiť naplno, pozerať vpred a čerpať zo živých zásob, ktoré s pamäťou vytvára zabudnutie.“ Táto nenápadná myšlienka autora nesmrteľného románu priviedla mnohých bádateľov k presvedčeniu, že veľký spisovateľ potvrdil jednu filozofickú paradigmu jednopoľných a preto je dôvod domnievať sa, že jednopoľní majú svoj prazáklad  vo východnej Európe. Etnológ Lévy Straus túto úvahu zavrhol zovšeobecňujúcim konštatovaním,  že „ľudská rasa žije vo vnútornej schéme všeobecnej otravy“, preto akákoľvek snaha akejkoľvek spoločnosti vedie cez jej rozvoj až k jej zániku. (Pozri stať o spoločenskej gravitácii!) Autor myšlienky na výročie svojich stých narodenín zomrel bez toho, aby podal verejnosti výklad svojich slov alebo aspoň naznačil, odkiaľ teda pochádzajú polemickí jednopoľní. 

Už-už sa zdalo, že aspoň čiastočné vysvetlenia by sa mohli nájsť v diele Tomáša Aquinského. Jeho teória o vzťahu medzi pôžitkom (hriechom) a zodpovednosťou (vierou v Boha) prevzali mnohí filozofi, budovali na nej svoje zložité teórie. Rozvíjali ju do neuveriteľných konštrukcií, kde sa z hriechu stala cnosť a z cnosti hriech. Celé desaťročia venovali svojim dôkazom a neskôr dôkazom o oprávnenosti týchto dôkazov a zašli aj k ďalšej generácií dôkazov, len aby preukázali pravdivosť pôvodnej teórie a ich nepopierateľný vplyv na jej rozvoj. Teória sa rozkošatila do tej miery, že sa začali strácať významy a navzájom sa plietli aj hodnoty a napokon sa celá teória zrútila v rámci Straussovej myšlienky o „všeobecnej otrave“. Presne tak dočasne skončila aj Aquinského teória. Jeho teóriu rozporu medzi vierou (zodpovednosťou) a hriechom (pôžitkom) zosmiešnil známy pôžitkár a filozof, búrač spletitých bariér cirkevných zákazov a príkazov a propagátor pôžitku Voltaire.  Po jeho útokoch na tento základný rozpor definujúci ľudskú spoločnosť a po jeho rozvrátení už nič nestalo v ceste aby sa Tomáš Aquinský dočasne stratil v hlbinách histórie. Výraz dočasne uvádzame preto, že dediči jednopoľných prítomní v každej spoločnosti v príhodnú chvíľu oživia každú teóriu, potrebnú práve v tomto čase a práve na tomto mieste, presne v súlade s myšlienkou o pamäti, ktorá celé dejiny sveta pripravuje a najmä upravuje pre potreby najaktuálnejšej súčasnosti. Žiadna teória využiteľná v tom ktorom okamihu neunikne ich pozornosti, ani Voltairova, hoci on sám sa k jednopoľným staval prinajmenšom skepticky. V istej chvíli ich dokonca posmešne nazval „stádom sarančí so zlovestným vrzúkaním“.

Nie je známe, prečo jednopoľní mali ten istý výraz pre ženu aj pre obyčajnú hrušku. Možno im tvar ovocia pripomínal ženu, možno to súviselo s chuťou ovocia a možno je pravdivá aj dosť neuveriteľná teória o objave netušených vlastností starého ovocia. Jedného letného dňa mali zberači natrafiť na dutý strom, obkolesený temným bzučaním a zvláštnou ostrou vôňou. Muži, zakaždým pripravení bojovať o božie dary rozprášili mrákavy ôs a nedbajúc ich štípancov sa vrhli na poklad v dutine stromu. Dráždivá vôňa dávala tušiť, že práve tam sa skrýva niečo čo doposiaľ nepoznali. Boli to obyčajné hrušky, mäkké, mazľavé, klzké, vodnaté, zato však voňavé a dráždivé a ako sa s nimi namieste napchávali, blahorečili „ženám“ za zaujímavý poklad. Po chvíli sa okolo dutého stromu začali veseliť, zahodili oštepy aj luky, smiali sa, tancovali a vylizovali dutinu stromu. Dutý strom bol poslom celkom nového lesného ducha. Duch ich osvietil, dodal neuveriteľnú odvahu, radosť a povznesenie.

Hneď druhý deň ráno sa už z diaľky poklonili starej hruške, potom bežali ozlomkrky k dutine. Na dne našli len pár padnutých plodov. Pridali k nim ďalšie, poklonili sa ešte raz slnku aj rieke a toto opakovali každý deň. Keď zacítili známu vôňu, vrhli sa na dutinu a privolali aj svoje ženy. Šťava a mazľavá hrušková hmota mali zázračnú moc. Už nepotrebovali vytínať stromy s ovocím, ani loviť zver, ani zbierať lesné plody, dokonca ani zápasiť s neveriacimi o ich bezbožné zásoby potravín. Mali svoju zázračnú hrušku, ktorá povzniesla ich národ vysoko nad okolité kmene, naučila ich obchodovať s jej zázračným ovocím. Ich viera v boží dar zvestovaný výlučne ich kmeňu sa posilnila do tej miery, že v istom období zakázali akúkoľvek prácu a žili len produktov bútľavých stromov, hrušiek, sliviek, jabloní. Objavili aj dutiny s medom a tie dokázali ďalšie ohromujúce zázraky.

Skvelá nálada v kmeni, tance, spevy, bezstarostné hlivenie po celé dni a celé mesiace, dokonca roky nepriniesli starým jednopoľným šťastie. Niekde sa niečo zaseklo, zakrivilo a dobrá nálada premenila ich šťastné úsmevy na masky.

- Ako je to možné? – pýtali sa šamana. - Každý okamih, každú chvíľu, dni a roky prežívame v šťastí, cítime sa bezstarostne ako nikdy predtým a pritom nás voľačo morí, dusí, kalí naše každodenné šťastie. Čím dlhšie sme šťastní, tým viac nás niečo desí. Čo to je? Prečo sme nešťastní, keď každý deň nám prináša to isté šťastie?

- Pretože sme jednopoľní, -  povedal šaman bez dlhšieho premýšľania.

V ten deň keď vyslovil túto nešťastnú myšlienku zároveň vyriekol nad sebou ortieľ smrti. Hneď po západe slnka, tak aby to nevidel ich Boh, rozhnevaní muži šamana ukameňovali.

Táto príhoda sa opakuje v rôznych obmenách vo všetkých starých textoch. Myšlienka zabitia človeka za vyslovenie pravdy je v nich podaná ako fatálne zlyhanie spravodlivosti a to svedčí o nepopierateľnej mravnej výške väčšiny starých záznamov, vrátane tých, ktoré sa pripisujú autorom so sklonom a sympatiami k jednopoľným. Ak už  teda ich činy neboli  ktovieako slávne, aspoň ich  neskoršie hodnotenie znie ako pokus o nápravu.

Vráťme sa však k samotnej príhode so šamanom. Čím vlastne urazil svojich súkmeňovcov? Že ich nazval jednopoľnými? Ak je to tak, potom na svete je ďalšia nevysvetliteľná záhada – kedy vlastne vznikol názov pre tajomný prakmeň? V dávnych dobách? Alebo až novších časoch, keď kritici kmeňov jednopoľných považovali ich spôsob obživy do značnej miery za barbarský a názov je v porovnaní s ich konaním celkom slušným eufemizmom? Vedeli už v dávnych dobách členovia ich kmeňov, že jednopoľný znamená zberať obživu z jedného jediného poľa, lúky, hory, rieky, že po jej vydrancovaní sa presunú ďalej a pokračujú vo využívaní akurátneho poľa až do jeho úplného vyčerpania?

Opäť sme na rázcestí. Myšlienka, že dávny národ sám seba definoval dehonestujúcim názvom je dosť scestná. Národy sami sebe dávali spravidla vznešené mená, napríklad Človek, Boh, Duch, alebo  horské národy, tie sami seba odjakživa prirovnávali k orlom, lesné národy sa zasa pýšia medveďmi, v teplých barinách plných krokodílov sa rodili veľkí draci. Niečo tu teda nesedí, ak je povesť o ukameňovanom šamanovi pravdivá, potom samotní jednopoľní museli mať vážne výhrady voči tomu aby ich takto niekto oslovoval.

Ich smútok zo šťastných a spokojných dní narastal ďalej. Smrť šamana na narastaní ich šťastného hlivenia a prehlbujúcej sa beznádeje nič nezmenila. Z tohto obdobia je známych niekoľko pokusov vytínať duté stromy pod zámienkou, že ide predsa o ich tisícročný zvyk pri oberaní úrody. Tu došlo k prvým vážnym rozporom, ktoré viedli aj k lokálnym náboženským vojnám. Spor medzi zástancami vytínania stromov a objaviteľmi dutín s kvasenými hruškami narastal. Znesvárené skupiny mal rozsúdiť ich nový šaman. Traduje sa, že išlo o zvláštneho cudzinca s modrými očami, ktorý nespával so žiadnou ženou, neustále dymil s čarodejným ohniskom a v kúdoloch dymu údil svoju vlastnú tvár. On vyhlásil rozsúdenie sporu okolo vytínania stromov:

„Vytínanie stromov kvôli zberu úrody je prastarou tradíciou a je nanajvýš správne. Avšak pestovanie kvasených hrušiek a iného ovocia je ešte správnejšie, pretože toto ovocie prináša okamžitý úžitok. Naviac, je v podstate nekonečný, dookola sa opakujúci ako sa opakuje deň po noci a noc po dni. Všetko, čo prináša okamžitý úžitok má prednosť pred všetkým, čo takúto prednosť buď nemá, alebo tú prednosť schováva na časy, ktoré ešte len prídu. Nikdy sa totiž nevie, či budúce časy vôbec niekedy prídu, preto je dobré to, čo nám slúži hneď.“

Zástancovia jednopoľných najčastejšie operujú ich poetickým videním sveta. V tom vidia ich veľký prínos pre všetky civilizácie, čo nie je potrebné nijako zvlášť spochybňovať. Poznamenajme, že pri ich často nekritickom vyzdvihovaní je nevyhnutné pripomenúť, že zástancovia podstatne menej potom sledujú ich pôžitkársky spôsob života. Nevnímajú ich vystatovanie sa lenivosťou a ich pýchu na vlastné nevedomosti prechádzajú so sympatizujúcim, priam úsmevným mlčaním. Obhajujú ich samotných a vyzdvihujú ich dielo, jeho prínos pre ľudstvo, tvrdia, že táto zatracovaná línia dokáže prinášať pravé hodnoty. Kritikom adresujú často citovaný názor, že mnohí by chceli byť slávni ako Vincent van Gogh, no žiaden by si neodrezal ucho ani za nič. Je to celkom dobrý príklad vnímania kontroverzných jednopoľných – nedá sa z človeka vybrať len to, čo je v tejto chvíli osožné. Človeka aj spoločnosť je treba vnímať so všetkými zložitosťami, povedia seriózni bádatelia a na chvíľu zabudnú na jednu z hlavných poučiek jednopoľných: „Nesmieme podľahnúť vtieravým pocitom, že naša história bola iná ako ju dnes nevyhnutne potrebujeme.“ 

Netreba zabúdať na skutočnosť, že zmysel konania jednopoľných je nekonečné konanie dobra pre seba a cez seba aj pre okolitý svet.  Že vlastný pôžitok je stotožňovaný s dobrom a neodkladanie dobra, teda aj pôžitku bolo vždy hlavnou náplňou jednopoľných rozutekaných po všetkých končinách sveta.  Krátke pozabudnutie na ich staré základné postuláty spôsobuje, že ich vnímame nesprávne; raz ich otrocky vynášame, inokedy dramaticky zatracujeme. A ak by sme mali určiť miesto kde sa nachádza pravdivý obraz o jednopoľných, potom musíme príkro zavrhnúť myšlienku, že pravda je niekde uprostred. Pretože tá polemická pravda naozaj nikdy nie je uprostred. Raz je zapečatená v ich nekompromisnom zatratení, inokedy sa nečakane objaví v ich obdive a niet nijakých argumentov na jej spochybnenie.

Tam sa teda začína naše umenie pri hodnotení najbizarnejších čudákov prichádzajúcich kdesi z úsvitu dejín, s ktorými tak rýchlo sympatizujeme a tak ťažko sa zbavujeme ich zakrivenia.  

Peter Juščák