Balkánska nátura - reportáž

Je horúci augustový večer a v prištinskom panelovom byte počúvame básnikovo vzrušené rozprávanie:

- Narodil som sa v prekliatej krajine v zlom čase. Okolo mňa sa pohybujú ľudia, ktorí majú málo spoločné s ľuďmi. Nerád sa s nimi stretávam,  nechcem od nich nič. Nepotrebujem tu ani žiť. Keby som mal päťdesiat rokov, odišiel by som z Kosova navždy,- hovorí básnik Agim a pokračuje:

- Po celé roky som sa bál jediného, - aby som sa nemusel hanbiť. Časť hanby svojich kolegov beriem na seba, lebo v albánskom novinárstve nie je morálka, etika, ani právo.

Skúmam prečo by sa mal hanbiť čerstvo a tak trochu aj z donútenia penzionovaný novinár a básnik. Každé dieťa vie, že tu v Kosove sa udiali veci za ktoré je peklo priúzke a jeho síra prijemná a pritom aha,  hanbí sa básnik. Sedí oproti mne v krásnom vyrezávanom kresle a po každej otázke odpovedá - dlho, zaujato, s miernym hysterickým nasadením, skáče do reči tlmočníkovi i mne, ale čo je podstatné, na žiadnu z otázok som odpoveď nedostal. Zo sporých náčrtov som si napokon obraz o kosovskej náture vyhotovil sám. Zmorení horúcou balkánskou nocou sedíme v  byte na návrší Prištiny a hľadáme odpovede na otázky.

Mestá

Sú na svete mestá, kde sa genius loci prihovára návštevníkovi nezabudnuteľným spôsobom a vlúdi mu príjemnú predstavu, že na toto miesto sa musí vrátiť. Sú však aj také mestá, ktoré svojho ducha pochovali s posledným zbúraným zákutím a návštevníka od ďalšej návštevy skôr odhovárajú. Priština patrí medzi tie druhé. Akokeby ju búrali a stavali naprotiveň všetkým, ktorí ju milovali, žijú tam a budú žiť. Architektúra starého mesta zmizla a nová, postavená "na prospech a blaho človeka" sa mu skôr vysmieva ako slúži. Stačí sa prejsť po hlavnej triede, akejsi tepne mesta. Tu sa môžu stretnúť všetci, ulica pôsobí ako promenáda a je jediným centrálnym miestom, ktoré nik neobíde. Pred dvadsiatimi rokmi sa po jednej strane promenádovali  Srbi, po druhej Albánci. Medzitým srbskí policajti dbali na socialistický poriadok. Napriek ich ostražitosti sa stávalo, že i jedni i druhí po sebe cez ulicu pokrikovali, hrozili päsťami, alebo provokačne vybiehali do nepriateľského rajónu. Kto sa vo vyhecovanej atmosfére odvážil na takýto husársky kúsok a neschytal výprask, bol hrdinom nedeľného popoludnia. Dnes sa podobné hrdinstvá a bohužiaľ oveľa horšie odohrávajú v neďalekej etnicky rozdelenej Kosovskej Mitrovici. Tam však lietajú nielen nadávky, ale aj kamene, niekedy padne výstrel, a vtedy už robia poriadok ostrí chlapci z Francúzskej cudzineckej légie, naostro, s odistenými automatmi.

Prištinská hlavná trieda, ukrytá v tieni starých stromov je viac menej pokojná. Nedejú sa okázalé násilnosti. Ľudia sa prechádzajú ako v čase ozajstného mieru, posedávajú v kaviarňach, nakupujú. Chcem však upozorniť na susediace univerzitné centrom, pretože práve tam sa možno presvedčiť o zvláštnom vnímaní priestoru. Uprostred panelákov je utisnutá moderná budova knižnice s desiatkami plastových kopúl, ktoré by mohli symbolizovať románsky sloh. Vedľa nej je akokeby pohodený rozsiahly pravoslávny chrám v pseudorománskom slohu. Udivujúce je, že ho postavili iba prednedávnom napriek tomu, že otec Pavle z patriarchie sa k jeho stavbe vyjadril záporne. Mohutná kopula so zlatým krížom pôsobí medzi panelákmi nevkusne a aj nezainteresovanému návštevníkovi prezradí, že stavba chrámu bola jasnou politickou deklaráciou.

Ďalšou pozoruhodnou stavbou je budova rozhlasu a tlače, ak mám použiť najpriliehavejší výraz pre jej účel. Nevľúdnosť jej  architektúry, sprievodný jav mnohých stavieb aj v našich pomeroch je nahrubo prekrytá niečím nevídaným. Hovorí básnik Agim:

- Túto budovu sme si postavili sami. My, Albánci sme sa dohodli a poskladali sme sa. Každý kto mohol vzal veľké pôžičky a postavili sme si budovu pre naše noviny a rozhlas. Ja som svoju pôžičku splácal dvadsať rokov.

Pre istotu sa pýtam znovu. Básnik Agim odpovie, že ďalšiu pôžičku na  budovu kultúrneho centra splácal desať rokov. Kultúrne centrum je dnes zničené po zásahu rakety, ale nie to je podstatné. Podstatná je skutočnosť, že albánska komunita našla v sebe dostatok síl aby si zabezpečila svoj kultúrny rozvoj.

Hrdinovia v tieni

Skúsme sa pozrieť do domu rozhlasu a tlače. V bare na prízemí sú pred obedňajšou páľavou schovaní muži v maskovaných uniformách. Sú to príslušníci TMK, predtým UČK. Bývalá Kosovská oslobodzovacia armáda odovzdala zbrane a bola "rozpustená" do TMK, Kosovskej domobrany. Medzinárodné spoločenstvo takýto "zánik" ozbrojenej armády kritizovalo, ale napokon ostalo pritom. TMK sa musí správať ako neozbrojená zložka a naozaj sa tak správa. No spomienky na teror federálnych vojsk, polície a paramilitaristických bánd sú príliš čerstvé. "Odovzdali sme všetky historické zbrane," hovorí jeden z nich s nádychom irónie.

Vojaci KFOR podchvíľou  nájdu v horách sklad tých menej historických zbraní, zato oveľa účinnejších, ku ktorým sa nik nehlási, veď UČK už nejestvuje a TMK zbrane odovzdala. K samopalu pod posteľou sa však pokojne prizná každý obyvateľ a o jeho účelnosti prestane pochybovať každý, kto len chvíľu pobudne v miestnych pomeroch.

Mnohí muži z UČK demobilizovali a vrátili sa k pôvodným profesiám. O tých, ktorí ostali v uniformách sa už začínajú šíriť skeptické reči. V novinách vychádzajú na pokračovanie spomienky bojovníkov, kde gloriola hrdinov tak trocha bledne. Šíria sa aj reči, že bývalí bojovníci sa hlásia o rôzne výhody a pripomínajú svoje zásluhy. Agim je rozčúlený:

- A my čo? My sme vari nebojovali? My sme netrpeli? Chce niekto povedať, že pero nie je zbraň? Prečo bojovníci z UČK musia mať po šesť bytov a spokojne si žiť len z prenájmu?

Český zástupca UNMIK v strediskovej obci rozpráva ako za ním pribehli zdesení obyvatelia rodinného domu. Dom z ničoho nič obsadilo komando TMK, domácich poslali na ulicu a oni sa v ňom pokojne rozložili. Starosta to vyriešil svojsky. Pozval k sebe ozbrojencov, poklepal ich po pleci a nevítaných hostí pekne - krásne, ako sa po česky povie - sprdol:

- Chlapi, vojna sa skončila, čo blbnete. To ste už ako Srbi?

Niektoré argumenty dokážu viac ako ťažká technika. Až potom vysvitlo, že bývalé vojsko sa nemá kde stravovať, preto sa rozhodlo riešiť situáciu po svojom. Starosta všetko uhral so šarmom jemu vlastným a všetky strany sa rozišli spokojné. Napokon, o čom je život? Predsa o ľuďoch. A tí ostávajú verní sebe aj v najvypätejších okamihoch. Študent žurnalistiky Jeton je jedným z tých, ktorí sa po bojoch vrátili do civilu.  Hovorí:

- V mojom živote sú dva prekrásne okamihy. Prvým je deň, keď som prišiel do hôr, zbadal som našu kosovskú vlajku a obliekol uniformu UČK.

Jeton je príjemný, usmievavý mladík, hovorí po anglicky a vydal knihu básní. Pýtam sa ho na jeho druhý veľký deň.

- Bolo to keď som tú uniformu vyzliekol a vrátil sa do školy,- povie bez nádychu irónie.

- Ako vzniklo rozhodnutie ísť bojovať?

- Bolo to po správe v rozhlase, že srbskí paramilitaristi opäť zmasakrovali dedinu neďaleko Prištiny, päťdesiatsedem ľudí. Zabíjanie v Kosove postupovalo veľmi rýchlo a pochopil som, že tiež som už mŕtvy. Samotné zabitie bolo len otázkou času. Preto som si povedal, ak to má prísť, nech to príde postojačky, počkám so zbraňou v ruke. Nechcel som zomrieť ako bezbranné zviera s nožom na krku. Vstal som od stola, nechal som na ňom učebnice, zošity, poznámky... odišiel som do hôr, ani som nezaplatil nájomné.

- Nepohneval si si domácich?

- Naopak, keď som sa vrátil, odmietli vziať peniaze a boli na to hrdí.

- Isto si mal zážitky na ktoré sa nedá zabudnúť aj keby si možno chcel.

- Nedá sa zabudnúť na žiadnu bojovú akciu. Sprvu nás ohromila úžasná odvaha paramilitaristov. Kráčali vzpriamene proti nám a pálili do nás idúc všetkým možným. Bolo to niečo šialené proti našim puškám. Rýchlo sme však pochopili, že ich odvaha nám poskytuje dobré terče. Postačoval jediný výstrel, dobre mierený a zabijak bol na zemi. Keď sme sa im dostali na kožu zaistili sme u nich injekčné striekačky a drogy. Tam bola ich odvaha. Najhoršie však bola bezmocnosť. Prišli sme do zmasakrovanej dediny plnej mŕtvol aj žijúcich ľudí, ktorí kričali od bolesti a zúfalstva. Ošetroval som ľudí z roztrhanými vnútornosťami. Musel som prekonať všetok odpor, vojsť holými rukami do útrob žijúceho človeka a vyťahovať črepiny. Mnohí mi zomierali takpovediac v rukách. Keď to bol vojak UČK bral som to ako vojnovú obeť, ale keď to boli obyčajní ľudia z dediny bolo mi na zúfanie. V takom okamihu nemyslíš na nič iba na pomstu. A tí úbohí dokatovaní dedinčania nás prosili, kľačali na kolenách medzi mŕtvolami svojich najbližších a prosili nás, aby sme neprenasledovali vrahov. Za jedného svojho mŕtveho boli schopní zabiť sto civilov.

Jeton znamená po albánsky žije, a študent Jeton sa živý vrátil k novinárstvu a cez prázdniny pracuje v denníku. Aj jeho noviny sídlia v budove ktorú by sme mohli pomocne nazvať Národ sebe.

Strážcovia čistoty

Na deviatom poschodí má sídlo súkromné rádio. Durata je redaktorkou a je nadšená pre zmeny ktoré nastali po oslobodení Kosova. Nadšenie by mohla rozdávať na všetky strany. Momentálne má problém s domom. Chce kúpiť opustený dom po Srboch. Nechala vypracovať štyri posudky od nezávislých odborníkov, pripravila zmluvu a nechala majiteľku žijúcu v Srbsku stanoviť  cenu. Majiteľku prezieravo vyzvala, aby  priložila doklad od psychiatra že je zdravá a spôsobilá na právne úkony a teraz má Durata pokoj vo veci kúpy domu, len ešte niečo škrípe.

- Dejú sa aj také veci, že niektorí využívajú situáciu a vykupujú od Srbov domy a byty za zlomok ceny. Kritizujeme to v novinách, vyzývame ľudí aby sa správali statočne a čestne. Ani ja nechcem, aby mi niekto vytkol v budúcnosti kúpu domu, to ho radšej preplatím.

Durata pochádza z Macedónska, ale o Srboch nechce veľmi počuť. Rozpráva mi nasledujúcu epizódku, zdá sa mi, že ju považuje za milú. Bola svedkom ako neznámy muž na ulici zastavil iného muža:

- Pred chvíľou som počul, že ste hovorili po srbsky.

- A čo má byť?-  oponoval neznámy.

- Nič, iba zaplatíte 50 mariek pokuty, alebo pôjdete so mnou.

Oslovený muž radšej vytiahol a podal bankovku neznámemu. Neznámy ju pred jeho očami potrhal na márne kúsky so slovami:

- Aby ste si nemysleli, že chceme na vás zbohatnúť.

Mne sa epizóda ani trocha nepáči. Ale Durata pokračuje:

- Aj u nás v redakcii sme si zaviedli podobný model. Kto použije srbské slovo, platí pokutu do kasičky. Potom ju vezmeme a ideme si spoločne sadnúť. Musím poznamenať, že najviac pokút platím ja, - smeje sa.

Spodina

- Ak počúvate príbehy o krutosti, potom treba mať na pamäti, že na vine nie je srbský národ, ale srbská spodina, - hovorí básnik.

Pri tejto poznámke je treba spomenúť, že Priština nebola vojnou poškodená do tej miery ako osemdesiattisícová Peja na severe. V Peji ostal neporušený len máloktorý dom. V predajni stavebného materiálu nás usadia ako vzácnych hostí a domáci rozpráva že práve dokončil opravu domu.

- Na poschodie sa nasťahovali paramilitaristi. Počmárali steny ruskými nápismi, rozhádzali nábytok, počmárali a zničili ešte aj rodinné fotografie. Keď museli  odísť, hodili do izby granát. To ako na rozlúčku. Podľa nápisov sme zistili, že to boli Rusi.

Ďalší z bojovníkov UČK zasa hovorí že keď sa im podarilo rozbiť prvú paramilitaristickú skupinu, a vypočúvali zajatcov dozvedeli sa, že tieto bandy tvorila ozajstná zberba z celého Srbska, ale boli tam aj žoldnieri z Ruska, Ukrajiny, Rumunska, Bulharska a môžete hádať ktorý holubičí národ mal taktiež svojich nezabudnuteľných zástupcov.

Takže - spodina. Niekto tej spodine dal voľnú ruku, zbrane a beztrestnosť a tvrdil pritom že má na to smrteľný dôvod. Niekto tej spodine dal voľnú ruku, aby už pred desiatimi rokmi otrávila  sedemtisíc študentov. Mnohí z nich zomreli, mnohí trpia psychickými poruchami dodnes.

- Myslíte si, že niekoho vo svete dojala správa, že v akejsi  kosovskej diere sa v bolestiach zvíja a zomiera sedemtisíc mladých ľudí? Nerobme si ilúzie. Kouchner vtedy bojoval za záchranu detí, ale čo sa to s ním stalo dnes?- kritizuje básnik Agim.

Noc v básnikovom byte sa dávno prehupla do svojej rannej polovice ale básnik je vo svojej nekonečnej výpovedi čerstvý ako ranné vtáča. Nenecháva sa rušiť ničím, ani otázkami, ani kultivovanými gestami príjemnej manželky, ani našou únavou.

Apropo, keď spomíname Kouchnera. Francúzsky doktor zo združenia Lekári bez hraníc v čase masovej otravy študentov prišiel so svojou skupinou do Kosova a zachraňoval postihnutých. Dnes je jeho úloha oveľa ťažšia. V polohe civilného správcu OSN v Kosove (UNMIK, pozn. P.J.) čelí nepredstaviteľným problémom pri zabezpečovaní budúcnosti tejto oblasti. Dá sa povedať, že dnes zachraňuje pred povojnovým rozkladom celé Kosovo.

Básnik má naňho iný názor.

- Vyhodil ma z práce. Nech mi teraz niekto povie z čoho mám žiť.

- Z čoho žijete? - pýtam sa.

- Požičiavam si,- hovorí básnik. - Mäso jedávam raz do mesiaca. Pritom oni, z OSN majú platy po päťtisíc dolárov. Pokazili nám ceny do tej miery, že obyčajný človek v meste nič nekúpi. Prečo nedajú peniaze našim? Prečo nám nedôverujú? Dívam sa tuto z okna a pozorujem ako ľudia vyberajú kontajnery. Prehrabujú sa v odpadkoch, niekedy možno niečo nájdu. Po nich prídu psy, po psoch mačky. Napísal som o tom báseň. Nedokážem sa na túto biedu dívať.

Oprava školy

Ceny stavebných prác poriadne vyskočili. Všetko sa dováža, všetko, na čo človek siahne. Akurát pivovar v Peje začal konečne variť a ak človek natrafí na dobrú várku, potom je pivo dobré. Nuž ale nielen pivom je človek živý, ale aj opravou rodinných domov, škôl, nemocníc, fabrík... Slovenská nadácia Človek v ohrození sa podujala na opravu školy v Glavičici. Školu v tejto obci vybrali práve pre zaujímavý príklad dobrého spolužitia kresťanov a moslimov. Vedenie školy pyšne rozprávalo o írskej nadácii, ktorá v susednej obci položila na stôl dvestotisíc mariek a domáca firma v rekordnom čase školu opravila. Dnes je ale jasné, že oprava zaveľa nestojí. Rýchla práca urobila svoje a opravenú školu bude treba rýchlo - opraviť. Od začiatku je jasné, že v našom prípade to tak nebude. Žiadne peniaze na drevo, žiadna hurá akcia. Preto Slováci sú za snahu pomôcť síce milí, ale Íri sú ešte milší. Keď v júli pristúpili Íri k oprave na jednom trakte tej istej školy ako Človek v ohrození, poučení už vyslali na stavbu svoj dozor. Hodiny a hodiny dozorca pozoroval práce, aj keď iba z klimatizovaného džípu.

Peniaze sú peniaze. Robíme všetko aby sme ušetrili každú korunu slovenských darcov. V predajni farieb sú tri dievčence, povedzme, že ôsmačky. Pýtame si vedúcu a dve ukážu na jednu z nich, Besu. Zaskočení vysvetľujeme, že chceme nakúpiť čo najlacnejšie a potrebujeme poradiť. Besu sme nijako nevyviedli z miery. Vyšla s nami na ulicu, ale ešte vybrala z vrecka zväzok bankoviek a podala dvom kamarátkam. Cudzinci sú cudzinci, ale istota je istota. Ideme peši, je to kúsok. Besa tvrdí, že nás vedie do najlacnejšieho obchodu a vedúcim je naviac čestný človek. Ktože by sa nepotešil toľkej ochote. Vo veľkopredajni vysvetľujeme vedúcemu naše starosti so školou, Besa sedí na akumulačke, usmieva sa a hompáľa nohami. Človek by jej kúpil lízatko, ale tu majú akurát tak štetce.

Naozaj sa dohodneme rýchlo. Vedúci má len jednu prosbu - nehovoriť nikde o cenách, lebo kvôli nám a kvôli škole  šiel na damping a v obchodníckej branži by sa to nemalo robiť.

- Tento obchod neživí len mňa. Platím štipendium štyrom chudobnejším študentom a stále sa niekto nájde, komu je treba pomôcť.

Vysvitne, že muž vo veľkoobchode je univerzitným profesorom a obchod je len jeho druhým živobytím.

Cestou späť je nám veselo. Nakúpili sme naozaj dobre a tak si doberáme mladučkú a krásnu Besu:

- Besa a čí je to obchod kde predávaš?

Začudovane si nás premeria:

- Predsa môj.

Od toho dňa máme o priateľku viac. Niekedy sa stretneme na bulvári v Peje a tešíme sa, ako sme všetci dobre pochodili.

V riaditeľni školy sedíme so zástupcom a zároveň starostom obce, usmievavým Marjanom. Spoločne rozmýšľame ako zvládnuť opravu školy s financiami, ktoré ešte máme. Vyzerá to tak, že niektoré práce im ani  nezadáme, ale oblečieme si montérky a spravíme ich sami. Napokon tak aj bolo. Natrieme  všetky okná na dlhej školskej chodbe. Keď sme ich umývali od storočnej špiny, domáci krútili hlavami - ženská robota, ženská. Od tejto brigády si  sľubujeme úsporu peňazí a zároveň aj mravný postrk domácich.

S Marjanom sme už dohodli všetky podrobnosti.  Potom ukáže von oknom na detské ihrisko. Naozaj. Pribudlo od poslednej návštevy - drevené preliezky, hojdačky, pieskoviská.

- Postavila to turecká nadácia.,- povie. - Ich auto nám tu zrazilo školáčku a tak sa chceli zavďačiť.

Viac ma zaujíma osud školáčky ako drevené preliezky. Pýtam sa, či školáčka je zranená a dozvedám sa že áno, je zranená. Na druhý deň sa prechádzame po ihrisku a úplne pod oknami je malý pomníček z čierneho kameňa, dokonca aj s podobizňou školáčky. Na pomníčku je veniec z kvetov z umelej hmoty, chránený pred nepriazňou počasia priesvitným igelitom...

Tiché výkriky

Básnik Agim je priamočiary:

- My Albánci sme zlí debatníci. Chvasceme sa a klameme, ale pritom sme všetci bohatieri. Taká je balkánska mentalita. Ja sa najviac bojím klamstva. Hanbím sa nenávidieť. Nie som hrdý, iba sa hanbím. A desím sa z toho, že by som sa mal hanbiť aj ďalej. Taká je moja rodinná výchova. Preto som musel odísť z novín.

- Uviedli aj nejaký dôvod, keď vás prepustili?

- Môj žiak mi vysvetľoval, že termín deratizácia ktorý používam je zlý. Nik si to nevšímal, iba on. Pritom ak desaťročné decko spraví kriminálny čin, uvedú jeho plné meno. Dospelým nie, pýtam sa prečo. Nanajvýš ak iniciálky. Toto sú nové poriadky, toto je spravodlivosť? Viem, že svet má svoje problémy a divoký Balkán ich má najviac. Časť hanby mojich kolegov beriem na seba. Mnohí moji žiaci sú vinní, mnohým nepozdravím.

Výkriky a výkriky. Na prvom výročí masakry v Peje to boli hrozivé výkriky ticha. Keď som prichádzal k improvizovanému amfiteátru so stovkami pozostalých zrazu som zistil, že všetky oči sa upreli na mňa. Pred prvý rad postavili stoličku akokoľvek som namietal, bola pre mňa. Dlho som nechápal prečo, ale potom som pochopil. Cudzinec je pre Albáncov váženým človekom a automaticky vzdáva sa mu úcta. Predo mnou je vlaňajšie popravisko, masový hrob, a šesťdesiat fotografií v čiernych rámoch. Za mnou ťaživá prázdnota vyplnená napätým tichom. Otočím sa dozadu a vidím, že pohľady sú stále upreté na mňa. Cítim neznesiteľnú ťarchu a netrpezlivo čakám na dákych ďalších vážených hostí aby mi pomohli znášať nesmiernu silu cudzej bolesti. Ticho nie je ozajstným tichom, je akýmsi výkrikom veľavravného mlčania.

Na tomto bitúnku ich rezali ako psov, ba ešte horšie, pretože rezali ich s rozkošou, s vychutnávaním posledných smrteľných výkrikov, mužov, ženy, starých i mladých, storočného starca. Je o tom natočený film skrytou kamerou, ktorý nikdy nepremietnu v žiadnom kine.

Dvaja sedemroční chlapci - siroty stoja v detských maskáčoch UČK, s fotografiami otca a matky na prsiach. Možno sa ich na niečo opýtať?  Možno možno,... ale toľko profesionality v sebe nemám...

Na Pejskom masovom hrobe možno do najväčšej hĺbky precítiť hanbu za celý ľudský rod. V tom sa celkom vážne zhodujem s básnikom Agimom.

Zveril som sa s týmto pocitom Bekimovi Fehmiuovi. Bekim Fehmiu, je najslávnejší herec bývalej Juhoslávie, okrem iného hral hlavnú postavu v Trančíkovom filme Pavilón šeliem. Stretli sme sa pred drogériou neďaleko Národného divadla v Prištine a hoci herec na dobrovoľnom dôchodku nedáva rozhovory, popoludňajšie hodiny trávime v kaviarni jeho kina vďaka nášmu spoločnému priateľovi. Na moje vyznanie k pejeskej hrôze povedal:

- Rozišiel som sa so svetom v marci v osemdesiatom deviatom po krvavej masakre detí v Žure nad Prizrenom. Policajti  si počkali na deti pred školou a ráno po ôsmej ich niekoľko zastrelili. Bola to ozajstná krvavá loď a srbská poetka Desanka Maximovič dva dni po tejto vražde spokojne vystupovala v štátnej televízii. Táto veľká a zbožňovaná autorka Krvavej bájky, básne  o vražde detí nemeckými fašistami, táto autorka, ktorú recitovali všetky deti bývalej Juhoslávie nepovedala ani jediné slovo na obranu zmasakrovaných detí. Cítil som sa vtedy ako najväčší zver. Pochopil som, že Juhoslávia sa premenila na Prekliaty dvor Iva Andriča. Po tom čo sa stalo v Kosove žijem už len pre rodinu svojich priateľov.

Bekim Fehmiu je jeden z mála ľudí, ktorých na ulici nezastaví žiaden zo strážcov čistoty jazyka a pokojne môže rozprávať ktorýmkoľvek jazykom zo svojej  desiatky. Keď v čase exodu odchádzal s rodinou z Prištiny mal za pásom nabitý revolver a presvedčenie o svojich posledných krokoch ak sa nájde niekto, kto sa opováži zastaviť filmového miláčika bývalej Juhoslávie. Verím jeho sugestívnemu pohľadu i tomu, že stretnutie s podpitým ozbrojencom, pripraveným na všetko nebolo jednoduchou hračkou. Priština bola na úteku a odchádzajúci boli vynikajúce terče policajnej zvole. Hrdý Fehmiu si na svojej ceste vydobyl úctu a s policajtom sa rozlúčil - choď sa umyť, smrdíš. Takíto smradľaví, nadrogovaní vrahovia strieľali už len za hrdý pohľad do ich tváre.

- Nie sú dobré a zlé národy, ani náboženstvá. Stále a stále musíme hovoriť o ľuďoch. V Juhoslávii sú tisíce dezertérov a tisíce tých, ktorí prišli o rozum po takzvaných vojenských operáciách, - hovorí Fehmiu.

Agim a Fehmiu

Príbehy, príbehy, príbehy. Matka istého herca bola svedkom ako policajt donútil niekoľkých Albáncov aby chodili okolo neho štvornožky ako psy. Keď to zbadala také poníženie, vrhla sa na policajta ako tigrica. Tento príbeh vyrozprával Fehmiuovi istý srbský priateľ ako príklad statočnosti jeho matky. Fehmiu príbeh vypočul a dožadoval sa priateľovej statočnosti. Požiadal ho, aby príbeh vyrozprával verejne, ale priateľ mlčal. Až po piatich rokoch sa odvážil historku spomenúť v klube spisovateľov.

- Ak to tak pôjde ďalej, možno ju po dvadsiatich rokoch povie celému Srbsku, - mieni Fehmiu.

Mnoho ľudí v Juhoslávii netuší čo všetko sa po celé roky dialo s Albáncami. Prežívajú len stereotypy. Básnik Agim tvrdí, že istý juhoslovanský vedec v minulosti dokazoval, že Albánci majú chvosty.

- Dodnes si primitívnejší ľudia myslia, že naozaj máme chvosty,- kričí Agim.

Fehmiu sa po srbsky učil až ako študent.

- Keď som po prvýkrát počul niektoré srbské nadávky, ostal som zdesený. Ako je možné preklínať matku? Sestru? Brata? Otca?

Pre Albánca je matka najvyššou hodnotou a poznanie zľudovených kliatieb ho šokovalo. Trikrát sa pobil so svojim najlepším priateľom kým ten nepochopil, že Fehmiuovu matku nesmie preklínať.

Vlastne, nie je základom úcty aspoň nepreklínať všetko čo si iný človek váži?

Agim, podobne ako Fehmiu, neobcuje so svetom. Obaja sú sklamaní, tvrdia, že nechcú už nikoho, len svoju rodinu, a ak, tak si ešte posedia s priateľom. Agim sa cíti urazený že ho vyhodili z redakcie, Fehmiu je sklamaný zo sveta, že sa za celé desaťročia nepolepšil ani máčik. Fehmiu nechce ani počuť o rozhovore pre médiá, Agim nechce aby sme jeho fotografiu publikovali.

Kde je prameň strašnej balkánskej nenávisti? A prečo vôbec existuje? Prečo? Pýtam sa na všetky strany.

Fehmiu rozpráva o mentálnych mapách. O rokoch, keď sa pahodnoty vydávali za hodnoty, keď sa kaličili charaktery ľudí. Rozpráva o režime, ktorý celé roky vyznamenával darebákov, zločincom skladal ódy, vyzdvihoval obyčajné zbojníctvo a pestoval etnickú nenávisť.  O tom všetkom nechal písať oslavné romány a divadelné hry. Miesto toho, aby národ viedli dopredu, vedú ho dozadu.

Agim zasa tvrdí, že Miloševič nemusel brúsiť meč, pretože už ho našiel nabrúsený. Vrtí sa v kresle, ohnivo rozkladá rukami, za oknami sa už blíži nový deň a my sa stále a stále krútime okolo jedinej otázky. Prečo.

- Pretože bol pochovaný kánon Leka Dukadjiniho.

Lekov tieň

Albánsky režisér Piro Milkani rozpráva o kánone že vznikol ešte v stredoveku v nedostupných horách na severe Albánska, kde žilo albánske katolícke obyvateľstvo. Turecké vojská nikdy nedobyli tieto hory ani ich obyvateľov a život sa tam vyvíjal úplne izolovane od okolitého sveta. Kánon Leka Dukadjiniho bol spoločenskou a právnou normou, ktorá sa vžila ako súčasť kultúry a rozšírila sa ďalej na Balkán. Milkani natočil film o primitívnej krvnej pomste.

- Máme v sebe jeho kódy,- hovorí básnik Agim. - Zmäkčili sme ich, pretože niečo ani život ani právo neprijme. Kánon chránil ženu, deti, súkromný majetok, cudzincov a dobré vzťahy. Stanovuje kedy možno zabiť človeka. Napríklad pri niektorých urážkach. Ak niekto zabil gazdovi psa, gazda mal právo zabiť ho, pretože zabiť psa je veľkou urážkou. Podobne to bolo s koňom. U nás sa nehovorí že zdochol kôň, ale že praskol. Vtedy má gazda smútok a chodí sa kondolovať. Ak sa rozhodneš zabiť človeka, ktorý ťa urazil, musíš ho zabiť čestne. To znamená, nikdy nie odzadu, ale z očí do očí. Nesmie byť pri ňom žena, alebo deti, jeho manželka nesmie byť v tom čase tehotná, lebo by sa mohol poškodiť plod. Keď zabiješ toho kto ťa urazil, položíš mu na tvár bielu vreckovku a ideš oznámiť jeho rodine že si ho zabil a uvedieš dôvod. Ak zabiješ človeka, stávaš sa dlžníkom jeho rodiny. Rada múdrych stanoví, ako ten kto zabil odškodní rodinu. Potom môže odísť kam chce. V kánone je mnoho a mnoho ďalších vecí. Napríklad aj najväčšie prečiny možno riešiť úprimným ospravedlnením a pokorou pred poškodeným... Ale mladá generácia sa dávno vykašlala na kánon, a prevzala ázijský vzťah k žene...- ľutuje básnik Agim.

Môžeme rozprávať donekonečna hrôzostrašné príbehy, nenormálne situácie, môžeme vyvolávať obrazy vzdialenej a nepredstaviteľnej hrôzy, ktorá pôsobí ako zlý televízny film. Ten sa dá kedykoľvek vypnúť, ale život sa vypnúť nedá. Ak meriame balkánsku situáciu našimi očami, potom kladieme celkom nesprávne otázky.

V Peji sa pyšne premával akýsi Mirko Radulovič, ktorý sa verejne chvastal:

- Sám Boh mi dal možnosť zabíjať Albáncov koľko sa mi zachce. Kto chce, nech ide so mnou. 

Celý rok vyvádzal so svojou bandou a má na svedomí vyše päťdesiat vrážd.

Prečo potreboval Radulovič Boží dar - beztrestne zabíjať svojich susedov? Čí Boh mu venoval takýto dar? Albánsky Boh to s určitosťou nebol, kresťanský tiež nie, toho poznám. Ale mohol to byť diabol, ktorého si nešťastný Radulovič v pyšnej zaslepenosti pomýlil so samotným  Bohom... A mohol to byť aj ktosi ako Miloševič, ten kňazský učeň s komunistickou budúcnosťou... Aké bizarné osudy majú miláčikovia nešťastných národov.

Básnikov tieň

Ráno nás básnik vyprevádza. Ešte káva pod stromami na bulváre. Znie hudba, vrava, v meste je rušno, opäť bude horúci deň a o dvanástej má byť demonštrácia proti násiliu a na podporu demokracie. Básnik sa nedokáže zastaviť. Nehovorí súvisle, hovorí akoby vo veršoch. Niečo si zapisujem, niečo si zapamätám do smrti.

- Musíš pred sebou ľudí chrániť...!

Noviny, kde básnik naposledy pracoval uverejnili meno a adresu srbského pracovníka medzinárodnej organizácie s poznámkou, že spolupracoval so srbskými policajnými jednotkami. Mladý muž zmizol a o niekoľko dní ho našli mŕtveho. Agim prikyvuje a súhlasí s týmto článkom, aj keď následkom bola smrť bez súdu. Dvojtýždňový zákaz vydávania novín bol už iba formalitou.

- Áno, tak to má byť. Bola to deratizácia, hoci niektorí sú proti tomu, - tvrdí básnik Agim a píše mi do notesa báseň na rozlúčku. Báseň o ľuďoch, ktorí prichádzajú vyberať kontajnery, po nich psy, potom mačky...

Rozlúčili sme sa s básnikom. Potriasli sme si rukami a sľúbili sme, že jeho fotografiu uverejňovať nebudeme.

Popoludní som sa celkom mimochodom dozvedel, že článok v novinách o mladom Srbovi napísal básnik Agim...

Zotmelo sa a vracali sme sa z Prištiny na sever. Na letisko nalietavali lietadlá KFOR, kdesi spoza rozpálených hôr sa vykotúľal mesiac ako melón. V novinách vyšla správa o útoku na spolupracovníka umierneného Rugovu. Mne však stále neschádza z mysle Agim. Cítim, ako z Prištiny za sebou ťaháme jeho dlhý, smutný tieň.

Peter Juščák

Priština, Bratislava

2000