Bambusová republika

V ktorejsi rozvojovej krajine si európski donori u domorodcov objednali výstavbu pristávacej plochy pre malé lietadlá. Nadšení pomocníci sa chytili roboty a uprostred džungle postavili nielen pristávaciu dráhu, ale celé letisko. Malo prijímaciu budovu, stožiare vysielačov, dokonca aj radary, proste všetko, čo letisko má mať. Vtip bol v tom, že všetko letiskové vybavenie postavili z bambusu…

Bambusové letisko a potemkinovské dediny majú spoločnú iba fasádu. Kým letisko je kombináciou dobrých úmyslov a nevedomostí, potemkinovská dedina je obyčajná lož o zdanlivej prosperite. Potemkin neoplýval dobrou vôľou staviteľov letiska, o to viac sa usiloval vytvoriť ilúziu šťastného vidieka, aby okabátil cárovnú Katarínu.

Moju stupnicu ilúzií uzatvára drsný podvod pouličného predavača videokamier na rušnej newyorskej ulici. Keď môj známy zisťoval, prečo videokamera za skvelú cenu nefunguje, dozvedel sa, že výkrik techniky má len obal. Vnútri „kamery“ bola uložená obyčajná tehla.

Prerastení mystifikáciami

Tri mystifikácie, tri príbehy o tom, že obal netvorí hodnotu a že jedného dňa jeho obsah tak či tak prerazí na povrch. Slovenská spoločnosť je po celé desaťročia prerastená mystifikáciami skrz-naskrz. Valia sa na nás zo všetkých strán a dávno sa presunuli od dobromyseľného omylu staviteľov letiska, cez úsilie kniežaťa Potemkina, rovno k perfídnosti predavača falošných kamier. Naši predavači tvoria plané ilúzie, snažia sa  nás presvedčiť o pravdivosti svojho obsahu a ešte sa aj dožadujú uznania, ako keď vred na tvári sám seba považuje za znamienko krásy.

Bolo by veľkým šťastím, keby bambusová elektronika bola výsadou iba zaostalých kmeňov. Tragédiou je, že aj v civilizovanej spoločnosti je dosť pokusov o jej aplikáciu. Premiešaná s potemkinovskou ľsťou popiera históriu vývoja aj úsilie tisícov mysliteľov a vynálezcov, popiera nekončiace snahy kráčať dopredu, tvoriť vrcholky spoločenského i technického myslenia. Zjednodušuje nielen letisko v džungli, ona odmieta všetko historické, spoločenské, sociálne a akékoľvek poznanie. Jej predstavitelia presviedčajú seba i nás, že názov, náter, fasáda dokážu prinášať hodnotné myšlienky, teórie, technológie, stavby aj úrady. Presviedčajú, že historický vývoj a všetky jeho udalosti sú nepodstatné, nepoužiteľné, či bezvýznamné, pretože pre túto podenkovú filozofiu sa história začína stavbou svojho lživého letiska. Škoda, že všetky ponaučenia dychčia v závese krátkonohých lží a zakaždým sa plahočia kdesi pozadu.

Kytica cností

V našich končinách máme niekoľko skúseností s „novými historickými začiatkami“. Prichádzali spravidla po veľkých spoločenských zlomoch do vybičovanej atmosféry plnej odmietania a okrem odmietnutia historickej kontinuity zákonite priniesli aj zárodok budúcich pochybností. Dodnes doplácame na komunistický experiment. Aj v ňom pretreli rozvinutú spoločnosť náterom „nositeľky pokroku“ – robotníckej triedy. Svoj konštrukt veľakrát premaľovávali, kým nezhrdzavel pod nánosmi banálnych hesiel a pseudovedeckých teórií a potom sa rozpadol sám od seba. Prirodzene, každý systém postavený na ilúzii, bez ochoty rešpektovať poznanie nemá iné riešenie ako pád. Či chceme, alebo nechceme, každá lož v sebe nesie časovanú nálož.

Aj po zmene režimu sme si bambusové myslenie ponechali a každodenné správy o jeho úspešnom šírení vytvárajú zdanie, že daný stav je nezmeniteľný. V našich končinách to znamená, že nezmeniteľné sa postupne stáva normálnym. Potom je už prirodzené, že normálnym veciam sa nebudeme priečiť. Obklopujú nás napodobeniny myšlienok, ideí, cieľov, smerov, politických strán, politiky, správy vecí verejných. Cieľom slovenského bambusového myslenia bolo vytvoriť stav nehybnosti a ten sa pomocou napodobenín vskutku vydaril.

Nehybnosť správy vecí verejných, akej sme svedkami v posledných rokoch, je, prirodzene, iba zdanlivou nehybnosťou. Zdanie, že inštitúcie spia v sladkom ničnerobení, je mätúce. Pretože pod pláštikom nečinnosti sa skrýva krutý kontrapohyb späť, úkony, činy aj zločiny idúce priamo proti zmyslu inštitúcie. Ako keď polícia naháňa obeť, aby uchránila zločinca pred spravodlivým trestom. Takže nehybnosť sa nám rozbujnela a vyrazila do útoku. Výsledkom je zlyhávanie polície, prokuratúry, súdov vo všetkých očividných bambusových, potemkinovských i tehlových kauzách. Kritikov ich fatálnych zlyhaní odbíjajú svojím neodňateľným právom na odborný postoj, právo na názor. Nuž tak, protagonisti bambusiády odvolávajúci sa na normy povýšili všetky svoje zlyhania – odborné, právne, stranícke – nad samotnú etiku, z ktorej dnešné normy vznikali po celé stáročia.

Dnes, keď skaza spoločnosti dosahuje vrchol a dôvera občanov v štátne inštitúcie padá na dno, pestovatelia bambusu šíria presvedčenie, že skaza, ktorú zaviedli, predstavuje vlastne kvalitu. Čoraz bezočivejšie prenasledujú kritikov, už sa neštítia ani drakonických pokút za urážku na „cti“, akoby ich skazonosná činnosť voči štátu i spoluobčanom bola nejakou kyticou cností.

Na jedno použitie

Môže to znieť absurdne, ale myšlienka, že si vystačíme s bambusovými inštitúciami, postojmi, názormi, sa stretávame každý deň. Kam len oko dohliadne, od Hedvigy Malinovej cez Čistý deň po vraždu novinára Kuciaka, všade je bahno hnijúcich napodobenín ako po storočnej vode. A predsa tu vyniká jeden parlamentný čin, ktorý podkopáva historické udalosti a manipuluje s prístupom občanov k vlastnej krajine. Týmto krikľavým vynálezom posledných dní je parlamentná podpora vládneho zákona o „prihlásení sa“ Slovákov ku vzniku ČSR v roku 1918 a o následnom dni voľna.

Od voluntaristického vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 naše bambusové parlamenty vytrvalo ignorujú vznik ČSR v roku 1918 na troskách monarchie. Už dvadsaťpäť rokov cudne obchádzajú okolnosti vzniku ČSR a tým aj jej prínos pre rozvoj národne zdecimovaného Slovenska – o dnešnom sebavedomí moderného človeka ani nehovoriac.

V týchto dňoch, po prebudení do storočnice vzniku ČSR, slovenská vláda i parlament stanovili svoje podenkové priority. Opäť ignorovali obrovské úsilie Masaryka, Štefánika, Slovenskej ligy v USA, krajanských spolkov či existenciu československých légií, odignorovali všetkých, ktorí stáli pri zrode prvej republiky. Všetkých, ktorí na medzinárodnej pôde vydobyli rešpekt a medzinárodnú vôľu vytvoriť štát z niekdajších potláčaných národov. Ignorovali svojich hrdinov s bezprecedentnou politickou, historickou i ľudskou slepotou. Bambusoví vedci a ich parlamentní sluhovia stanovili, že oveľa dôležitejším sviatkom ako vznik ČSR je martinské prihlásenie sa k jej vzniku.

Pre našich pretieračov fasád nie je dôležité zložité vytvorenie nového štátu. Pre nich je dôležitejšie prihlásenie sa k dielu. Toto opovrhnutie úsilím našich a zahraničných osobností pri vzniku ČSR je adekvátnym obrazom súčasnej politickej reprezentácie. Práve ona sa nás snaží presvedčiť, že historická kontinuita nejestvuje a že medzníky našej histórie môžu vykopávať a premiestňovať podľa momentálnej nálady. Hanebnosť svojich úvah zrejme pocítili aj tvorcovia zákona a pre istotu svoj nový štátny sviatok vyrobili vstrekovacím parlamentným lisom – na jedno použitie.

Lunapark a peklo

Dobrovoľné zrieknutie sa najvýznamnejšej udalosti v histórii budovania moderného národa je odsúdeniahodná zámena hodnôt. Dôvody týchto i ďalších zámen sú dobre známe: korenia vo fatálnej nenávisti ku všetkému „neslovenskému“, nech je to hneď aj vznik štátneho útvaru, ktorý nás prebudil zo zabúdania a postavil na nohy. Naši predavači falošných kamier postavili do cesty nespochybniteľnej slovenskej histórii bambusový radar. Jeho citlivosť voči realite je známa, a keby bol parlament národným lunaparkom, človek by sa aj pobavil, aj by si vystrelil figúrku niektorého poslanca.

Neúcta k vlastnej histórii, jej prekrúcanie, bagatelizovanie a zamlčiavanie sú spolutvorcami nášho bizarného modu vivendi. Naši reprezentanti sa deklaratívne hlásia k západnej civilizácii, kde si kontinuitu myslenia a rozvoja bezpochyby ctia a potemkiniáda je spoločensky i politicky neprijateľná. Spolu s opatrným príklonom k Západu sme postupne prebrali odporúčania, legislatívu, inštitúcie, úrady, firmy a implementujeme ich za svoje bambusové fasády. Predtým, než tak urobíme, dôsledne z nich vydymíme zodpovednosť a najmä obsah štruktúr, aby nekazili naše špecifiká. Aby nič nestálo v ceste pri obracaní oných inštitúcií naruby.

Západ je pre nás zdrojom príležitostí a zdrojom nekonečnej tolerancie, ktorú môžeme donekonečna podvádzať svojimi brušnými tancami. V skutočnosti nami lomcuje naša utajená ochota kedykoľvek sa hodnotovo obrátiť tam, kde sľúbia viac, teda aj na Východ. S Východom si rozumieme. Tam sa cítime istejšie a prirodzenejšie. Tam netreba toľko pretvárky pri ničení hodnotových systémov. Zapadnúť do pyramídy moci Východu je pre nás jednoduchšie ako začleniť sa do turbulentného prúdu neustálej diskusie Západu. Nevieme totiž diskutovať. Nedokážeme obhájiť našu bambusovú demokraciu a po Kuciakovej vražde sme v strese, ako postupne vychádza najavo prázdnota zodpovedných inštitúcií. Ony pritom nie sú prázdne, sú len rozožraté hmyzom, ktorý v civilizovanej kultúre nemilosrdne likvidujú.

Bambusoví nevedia diskutovať, zato poslúchať vedia dokonale. Vidíme ich temer denne, ako sa opäť chcú niekomu klaňať, hoci aj v ruskej dume, a poberať za to drobné. Dovolia tu stavať sídla ruským motorkárom, pretože Východ je im bližší ako Západ, nie jazykom, ale myslením.

V ignorácii vzniku prvej ČSR sú dnešní vládni reprezentanti nápadne zajedno s niekdajšími komunistami. Zhodujú sa na tom, že pomník európskych demokratov z roku 1918 by mal opäť zarásť krovím. Pokus o jeho jednorazovú náhradu je však natoľko komický, že ak sa slovenský lunapark nezmení na peklo, budeme sa na tom ešte dlho zabávať.