Kniha

„Odvlečení“

Cecília Kováčová – 14 rokov v koncentračných táboroch nacizmu a komunizmu

Cecília Kováčová z Košíc mala len niečo viac ako štrnásť rokov, keď ju s celou rodinou zobrali z Bardejova do koncentračného tábora v Osvienčimu. Jej rodina zahynula v plynových komorách, ona mala šťastie a akýmsi zázrakom sa jej podarilo prežiť. V čase oslobodzovania tábora už mala menej šťastia. Pri vypočúvaní sovietskou NKVD jej priťažilo to, že ovláda viacero jazykov a podľa jej rozprávania aj samotný fakt, že prežila útrapy koncentráku. Odsúdili ju ako mladú špiónku na desať rokov do pracovného tábora vo Vorkute.

Cecília Kováčová mala šťastie. Vo Vorkute bola pôvodne určená na prácu v bani, ale potom sa situácia zvrtla v jej prospech a po rokoch mohla vyrozprávať svoj desivý príbeh:

„Túto ťažkú prácu v bani by som nebola prežila, mala som ledva osemnásť rokov a štyri prežité roky v Osvienčime. Našťastie si ma v bani všimla ruská lekárka a požiadala ma o písanie receptov v latinke. Tak som sa stala jej pomocníčkou, úradníčkou i zdravotnou sestrou. Zachránila mi život a ja som jej bola za to nesmierne vďačná. Keď sa naše peklo skončilo, bola som ju navštíviť v Gruzii a ona bola u nás v Košiciach.“

Rodinu Kováčovcov v Košiciach som navštevoval niekoľko rokov. Výsledkom rozhovorov s Dr. Ivanom Kováčom boli viaceré nahrávky a filmové zábery. Po jeho smrti mi pani Cecília Kováčová odovzdala manželov archív ako si to sám pred smrťou želal. S veľkým prekvapením som v ňom našiel zmienku o istej Cecílii zavlečenej do Vorkuty, ktorá zaznamenala text galejníckej piesne. Pýtal som sa jej, prečo za celé roky spolupráce s jej manželom ani náznakom nedala najavo, že obaja mali spoločný gulagovský osud. Povedala:

„S manželom sme sa zoznámili vo vlaku na ceste z Moskvy. Ja som mala za sebou štvorročný koncentrák v Osvienčime a desať rokov tábora vo Vorkute. Manžela uniesli z Čiech, jeho rodinu rozprášili, on sám trpel osem rokov na Sibíri. Spojil nás spoločný osud a bezpríkladné utrpenie. Keď sme sa po návrate do Československa vzali, povedali sme si, že nikdy nebudeme rozprávať o svojich gulagovských zážitkoch. Manžel tento sľub porušil v šesťdesiatom ôsmom, keď za ním chodili zahraniční aj naši novinári. Povedali sme si, dobre teda, jeho skúsenosť vyšla najavo, ale tú moju necháme navždy v tajnosti. Ako by som sa ukázala kamarátkam na oči keby sa dozvedeli, že som sedela desať rokov v sovietskej base? Aj keď to bolo celkom za nič?“ A do konca života trvala na zatajení svojej osvienčimsko-vorkutskej drámy.