Čítajme deťom rozprávky

Ľudské slová, ako si tak putujú z úst po celé dlhé veky, dokážu pozvoľna meniť  svoj význam. Z množstva takto postihnutých slov spomeňme aspoň slovo rozprávka. Toto pekné slovo nadobudlo význam blízky slovu nezmysel. Ak chceme niekoho jemne zosmiešniť, pokojne ho môžeme označiť za rozprávkára.                  

Napriek tejto jazykovej nevôli sa chcem pristaviť pri pôvodných rozprávaniach, príbehoch, rozprávkach  a prípoviedkach plných dobrých hrdinov aj zlých čarodejov. Rozprávkový svet je nezložitý. Tí dobrí o svojej dobrote spravidla vedia a nemusia sa nad sebou ktovieako zamýšľať.  O zlých ani nehovorím. Napriek tomu, rozprávkoví zlí sú tak trochu sympatickí, lebo na rozdiel od skutočného života nevydávajú svoje zlo za užitočnú formu dobra. Svoje zlo jednoducho a verejne  priznávajú a ak je treba, použijú pri jeho konaní aj svoje ťažko prekonateľné čary. Našťastie vždy sa nájde  statočný junák a ten všetky nástrahy zloby prekoná, často pomocou rôznych pomocníkov – lavičiek, vetra, vtáčikov a podobne.

Možnože práve pre jednoduchosť rozprávkového sveta sa mu spisovatelia dosť vyhýbajú a radšej sa vrhajú do vírov svetodejinných udalostí, než by sa trápili prekonávaním sedmoro dolín, alebo výstupu na sklenený vrch. Sám nie som výnimkou – moje jediné rozprávkové dielko sa mi vymklo z rúk a mimovoľne sa zmenilo na thriller. Preto si vážim kolegov píšucich pre deti, najmä ak sa im dielo vydarí až do zdarného konca.

Rozprávková knižka má spravidla hodnotnejší účinok ako záľaha podliezavých príbehov. Rozprávka totiž detskú dušu formuje. Buduje v nej zárodok rozlišovacej schopnosti medzi dobrom a zlom.

V ktorejsi ankete vysvitlo, že deti vraj nepovažujú knihy za  dobrý vianočný darček. Akiste je to tým, že knihy sa zatiaľ vyrábajú bez obrazovky a všetko, čo sa v nich píše  si je treba predstaviť vlastným umom. Kiež by knihy zostali takéto aj naďalej. Preto, lebo pri čítaní knihy sa zapína malá obrazovka vnútri v nás. Aj z toho dôvodu možno povedať, že hoci tú istú knihu prečítajú viacerí, každý pritom „videl“  niečo iné – práve vďaka našej schopnosti vidieť veci vnútorne.

Čítanie rozprávok buduje v deťoch  krásny a dobrý svet. Učí ich vidieť dobro, vnímať víťazstvo nad zlom, zanecháva v nich nezmazateľnú stopu.

Mama, ktorá číta svojim deťom rozprávky je dvojnásobnou mamou. Dáva svojim deťom dobro rozprávky, aj toto svoje materinské, nenahraditeľné.  Už o niekoľko hodín bude možné toto všetko umocniť kúzlom Vianoc. Skvelá príležitosť ako otvárať zabudnuté brány. Takže –krásne Vianoce s rozprávkovou knižkou.

Peter Juščák