Marián Hatala - Človek s nádejou na ľudskosť

(laudácio na Petra Juščáka a jeho román ...a nezabudni na labute!, Kalligram, 2014)

   V spoločnosti často zlyhávajú obranné mechanizmy, vyvinuté v priebehu nášho kultúrneho a civilizačného úsilia, a odpor k násiliu stráca na účinku. Akoby kolektívnou potrebou bola deštrukcia medziľudských vzťahov a ich degradácia na úroveň mocenských pomerov, v ktorých špecifické podmienky uvoľňujú potenciál násilia. Človek sa vtedy stáva bezmennou obeťou, súc degradovaný na skratku, napríklad G 211. Tak znelo celé meno hlavnej postavy románu Ireny Kalaschovej, odsúdenej na mnohoročné nútené práce v tábore pri rieke Kolyma na Sibíri.

   Človek sa vtedy stáva dozorkyňou Paraskou – fanatickou služobníčkou onoho epochálneho sociálneho experimentu, v ktorom je „mravné všetko, čo slúži veci komunizmu“. Paraska teda zbičuje i listy, ktorými väzenkyne oznamujú príbuzným svoje prepustenie z lágru. Ozvenu jej korbáča ešte násobí ozvena výstrelu z pušky namierenej na labuť. Labuť, smrteľne zranená, pozvoľna klesá, pantomimicky stvárňovaná väzenkyňou – herečkou menom Katalin. Boha niet, konštatuje Poľka Danuta, účastníčka varšavského povstania. Áno, on sa zavše stratí, len čo ho začneme vylepšovať. Ako inak – k obrazu  svojmu.

   Juščákova reflexia doby a jej ľudí na pôdoryse viacerých príbehov predstavuje vo svojom celku úctyhodný literárny výkon. Filozofujúce a psychologizujúce úvahy sú namieste, rozbiehavosť a zbiehavosť autorskej reči sa ako kompozičné princípy nachádzajú vo vzájomnej rovnováhe a majú logickú súdržnosť a súvzťažnosť. Dialógy nesú všetky znaky vnútornej dynamiky a naturalistické prvky sa striedajú s pôsobivými poetickými opismi, akoby pochádzali z výrazového registra básnickej autority.

   Podľa Rakúšana Hermanna Brocha človek v časoch zatmenia a pomätenia mysle prerušuje svoju väzbu na nekonečné a absolútne. No každý individuálny zápas za zachovanie ľudskej dôstojnosti a nádeje v bezútešnom čase, každá nezlomná túžba po slobode takéto spojenie obnovuje. Aby z neho znovu a znovu vyplynul neodňateľný záväzok: byť ľudský v každom spoločenskom poriadku. Aby trval zázrak ľudskej existencie a budovanie, to značí: zmnožovanie jednoty hodnôt.

   Ľudskosť je totiž súčasťou základnej životnej situácie Človeka. Akokoľvek sa to v niektorých dejinných zlomoch javí ako priveľmi odvážne, trúfalé a naskrze nereálne očakávanie.

   Takéto hlavné posolstvo sprostredkúva dnes právom ocenená, proti zabúdaniu napísaná kniha Petra Juščáka ...a nezabudni na labute! Podistým na ňu možno vztiahnuť myšlienku F. M. Dostojevského: „Všetci sme zodpovední za všetkých. Za všetkých ľudí predovšetkým. A ja väčšmi než všetci ostatní.“ 

                                                                                                    Marián Hatala

V Bratislave, dňa 18.11. 2015