Čo si počať so slobodou voliť

Hlboká skepsa aká sprevádzala tieto voľby si môže podať ruku so skepsou roka 1989. Ibaže v oných časoch boli občania presvedčení, že nemôže nastať nijaká zmena. Desať percent dospelého obyvateľstva bolo v komunistickej strane a  spolu s nimi strážili ideu komunizmu vojaci, milicionári, policajti a vyše sedemdesiattisíc sovietskych vojakov. Napriek všetkému sa systém zrútil, pretože sa vnútorne vyčerpal a už nemal nič čo by občanovi ponúkol.

Tohtoročná predvolebná skepsa je veľmi podobná tej spred vyše štvrťstoročia. Opäť sme dlhodobo svedkami manipulatívneho systému, príkrych rozporov medzi slovami a činmi, nemožnosti dovolať sa spravodlivosti, arogancie privilegovanej vrstvy, žalostnej chudoby a  pričastej bezmocnosti voči akejkoľvek nespravodlivosti.

Choroby našej spoločnosti už nestrážia  komunisti ani sovietske tanky. Mohlo by sa teda zdať, že v  slobodných voľbách nebude nič jednoduchšie ako sa rázne vysporiadať  so všetkými príčinami našej nespokojnosti. Lenže ukázalo sa, že naša vlastná nezrelosť dokáže zmysluplne zastúpiť aj tie tanky. Nie je to len nezrelosť voliča, ktorý voľby buď ignoruje, alebo ľahkovážne dá hlas človeku, ktorého by pri troche premýšľania nechcel ani za suseda. Oveľa vážnejšia je nezrelosť politikov. Prečo napriek dlhodobým prieskumom postavili také množstvo strán, s prelínajúcim sa hmlistým programom? Spoliehali sa na zázrak, na náhodu, na vývrtky iných strán? Mdlá predvolebná kampaň priniesla všeobecné frázy, miesto faktov portréty politikov. Napodiv sa ukázalo, že aj kampaň s minimom diskusií, so slabou prezentáciou programov dokáže byť  katastrofálne efektívna.   

Výsledky volieb ani zďaleka nevyriešili predvolebnú skepsu, naopak, opečiatkovali ju, potvrdili a zdá sa, že aj prehĺbili. Úspech neštandardných strán potvrdil hlbokú voličskú nedôveru a bezradnosť, ktorá ostala po dvoch Ficových vládach.  Čaká nás neľahké obdobie. Možno práve ono bude natoľko zložitým, že sa stane podhubím pre budúce spájanie všetkých zdravých síl.  Bez pyšných ambícií politických mladíkov, bez politických dobrodruhov, bez komótnych politických vyslúžilcov. Takže o štyri roky...

Peter Juščák