Dedina spieva

Dedina spieva

Za dvadsať päť rokov sa v dedine kde zachraňujem drevenú starinu kadečo zmenilo. Ráno nik nezvoláva trúbou obecné kravy, už ich niet, ani oviec. Muži už nekráčajú do hôr s kosami na pleci a ani ženy s hrabľami – čože by tam asi hrabali? Boli časy – to som v dedine ešte nebol – keď ženy v zime vynášali v krosnách hnoj. Ja som zastihol dobu, keď zimný hnoj vyvážali na saniach s volskými záprahmi a ženy sa touto nehodnou prácou nezaoberali. Ani volov už niet, sane by sa možno ešte našli. Boli pokusy s kozami, jedna chamtivá obžrala našu pestovanú borovicu a upravila ju po svojom. Ktovie ako chutilo kozie mlieko po tomto zásahu.

Okrem tradičných činností sa z dediny vytratilo aj všetko slovesné bohatstvo. Stratilo sa medzi anténami a satelitmi. Nezachovalo sa nič, ani jedna báseň, ani jedna riekanka. Sme priamymi svedkami smrti  jazyka, dialektu. Niet tu osvietenej duše s úsilím ešte niečo nájsť, niečo zaznamenať zo spodných vrstiev pamäti. Čoskoro zotlie aj najspodnejší zvyšok.

Medzitým dedina spieva. Nie sú to miestne piesne, tie už dedinčania dávno zabudli. Dokonca keď chodia koledovať, spievajú len prvú slohu jedinej koledy.

Takže spev sa síce ozýva, ide však o uplakaný rómsky turbofolk pustený na nepríčetné decibely. Občas sa to strieda s odvarom zo slovenských zdrojov tej istej kvality.

V dedine sa odjakživa kradlo. Boli to krádeže zo spoločného, čiže bez hriechu. Nová doba priniesla nové formy zlodejčiny, stotisíc a viac násobné ako tie niekdajšie drobnosti. Prepísať hektáre lesa, pasienkov, pozemkov. Opäť beztrestne, lebo sa to dá. Poobchádzať, zamlčať, prepísať, previesť, odsúhlasiť, sfalšovať... dôverčiví ľudkovia podpíšu a ostane im sklamanie a plač.

Na ulici muži vymreli, ostali starenky. Zdraví sa chytili v zahraničí, niktoši zostali doma. A tak sa kradne aj za bieleho dňa. A čo má byť? Všetci kradnú! Najnovšie už aj pokálané drevo z dvora. Dedina ďalej vymiera, zdá sa že ostanú len zlodeji. Malí aj veľkí. Potom sa asi poberieme aj my, ktorí sme si mysleli, že tam niečo zachránime.

Peter Juščák