Desaťkrát GULAG

Desať slovenských príbehov z pracovných táborov GULAG v Sovietskom zväze

Peter Juščák

Obsah

1. František Kaleta              Sovietska výroba vojnových zajatcov

2. Helena Puchyová            V Nuzale som pochovala svoju mladosť

3. MUDr. Viktor Fiedler     Lekár táborových väzňov a ich väzniteľov

4. Július Herbst                   Viera mocnejšia ako zbraň

5. Ján Antal                         Narodený v lágri

6. Stanislav Nurko              Ukrajinský buržoázny nacionalista

7. JUDr. Ivan Kováč           Právnik uprostred fatálneho bezprávia

8. Cecília Kováčová            Z Auschwitzu do Vorkuty

9. Ladislav Erban                Nejasný príbeh nejasnej túžby

10.  Ladislav Šándor             Útek z lágra 

Úvod

Máme pred sebou desať príbehov z pracovných táborov v Sovietskom zväze, desať osudov z konca 2. svetovej vojny a krátko po nej. Zavlečenie občanov Československa do sovietskych pracovných táborov bolo v totalitnom režime po dlhé desaťročia zamlčiavané, znejasňované aj skresľované. Štátni predstavitelia pri stupňujúcom sa vazalstve k ZSSR usúdili, že je prijateľnejšie odsunúť deportácie svojich občanov do zabudnutia, než priznať bezmocnosť pri pohľade na krivdy voči svojim občanom. Zabudnuté príkoria nevyvolávajú nepríjemné otázky okolo turbulentných udalostí v čase oslobodzovania krajiny spod fašizmu. Nepýtajú sa na skutočné postavenie československej politickej reprezentácie voči tej sovietskej, ktoré sa dlhé desaťročia pokrytecky označovalo ako bratské.

Po vstupe vojsk Červenej armády na naše územie, príslušníci politickej polície NKVD, kráčajúci v jej tesnom závese sa medzi domácimi obyvateľmi stali hlavnými nositeľmi strachu. Ich razancia, bezohľadnosť, bezprávie a cynizmus prekvapovali všade na oslobodzovaných územiach. Bezmocní občania boli nemilo zaskočení. Čakali na osloboditeľov, no nemilosrdné zatýkania najmä na východe a juhu Slovenska priniesli sklamania a obavy z podoby nastávajúcej slobody. Postihnuté rodiny volali o pomoc, ale v čase prechodu frontu nebolo veľa možností, kde by sa jej dalo dovolať.

Zatýkania a deportácie zaskočili aj našich politických predstaviteľov. Nik nemohol namietať proti internácii fašistických zločincov, či proti frontovým súdom s konfidentmi, teroristami, záškodníkmi, udavačmi, záložnými diverzantmi. Vojny sa nevedú v rukavičkách. No žiaden z politikov nepočítal s tým, že by v rámci dohodnutej sovietskej frontovej jurisdikcie, čítajúcej pásmo 70 kilometrov od frontovej línie do hĺbky oslobodeného územia, mali osloboditelia právo vykonávať etnické, či politické čistky. Alebo loviť demobilizovaných vojakov rozprášenej slovenskej, maďarskej, či nemeckej armády, brať z domovov civilov pod klamnými zámienkami, loviť mužov, nedospelú mládež aj ženy z domácnosti a charakterizovať ich ako vojnových zajatcov, či nepriateľov Sovietskeho zväzu. A predsa sa to dialo.

Sovietsky úder na civilné obyvateľstvo najviac pocítili na východe republiky. Na západ od Popradu aj na juhu Slovenska plošné deportácie síce ustali, pokračovali v menšej miere, ale s nezmenenou brutalitou. Sovietska NKVD neskôr prestala používať lesť o krátkej brigáde, zato zotrvala pri predvolávaní občanov na tzv. podanie vysvetlenia, aby v tichosti vylákali občanov z ich domovov a sústredili na zberných miestach. Odtiaľ už putovali do distribučných a pracovných táborov v Sovietskom zväze, aby ako jeho „nepriatelia“ spoznali odvrátenú tvár víťaza.

Na verejnosť prenikli správy o zatýkaní, znepokojivé články o internácii sa objavili aj v dennej tlači, formujúce sa štátne orgány dostávali sťažnosti na deportácie ľudí za hranice. Objavili sa aj správy o vyjednávaniach a snahách československých politikov o návrat deportovaných. Vládne úsilie prinášalo zanedbateľný efekt, od začiatku internácií, až do návratu posledných zavlečených nemalo významný vplyv na eliminovanie tohto sovietskeho rozhodnutia.

Niektorých zavlečených prepustili už koncom roku 1945 a to vytvorilo nádej, že postupne sa vrátia aj ostatní. Vracali sa veľmi pomaly, zložitými cestami, v tieni ešte zložitejšieho medzištátneho vyjednávania a blokovania procesov zo sovietskej strany. Po komunistickom prevrate v tzv. Víťaznom februári 1948, keď sa moci ujali komunisti, medializácia témy postupne tíchla a prešla od okrajovej do zamlčiavanej, až po jej tabuizovanú podobu. V roku 1948 už československá štátna bezpečnosť dokonca asistovala sovietskym represívnym orgánom pri deportáciách vlastných občanov do ZSSR.

Informácie o tom, že v pracovných táboroch v Sovietskom zväze nezákonne väznia tisíce občanov Československa vo vtedajšej tlači postupne mizli, až sa nadobro vytratili. Tragédiu ovplyvňovala aj účasť vojnového slovenského štátu na vojenskom ťažení v ZSSR. Častokrát, ešte v čase deportácií zneli názory, že deportujú exponentov režimu a kolaborantov, ktorí sa previnili voči odboju, aj voči vlastným občanom. Zaiste, sovietske orgány vyhľadávali a súdili aj očividných nemeckých a domácich kolaborantov, ich počty však boli zanedbateľné. Napriek tomu sa postupne rozšírila mienka, že deportovaní si vlastne len odpykávali viac-menej zaslúžený trest. Tento ľudový právny názor na problematiku zavlečenia prežíval v spoločenskom ústraní celé desaťročia a nezriedka sa s ním stretávame aj dnes.

Treba pripomenúť, že neoprávnené zavlečenie a využívanie väzňov v neľudských podmienkach v ZSSR neboli ich jedinou tragédiou. Ako spojité nádoby tu pôsobili aj názory spoločnosti na navrátivších. Štátne orgány povojnového Československa mali na nich rôzny pohľad. Raz bol neutrálny, inokedy bol navrátilec chápaný ako pochybný jedinec, alebo ponímaný ako prepustený trestanec. Bežne sa stávalo, že aj človek v očiach štátnej moci nevinný, upadol do nemilosti politicky exponovaného okolia a neobišla ho šikana, v lepšom prípade zákaz výkonu povolania.

Obrana navrátilcov nejestvovala a vysloviť pravdu o pomeroch v krajine sovietov nieslo so sebou riziko stíhania, tentokrát domáceho. Kto raz získal biľag nepriateľa, už sa ho tak ľahko nezbavil. Domáca komunistická spoločnosť si po vzore sovietskej, všeobjímajúcou propagandou maľovala fiktívnu realitu. Mnohí však poznali, že tá má síce ústa medové, no v oboch rukách má dýku. Pokus o objatie s domácou propagandou po návrate z lágra zažil Pavel Tunák. Odmietol slúžiť lžiam o Sovietskom zväze, vykričal komunistom pravdu o raji na zemi v táboroch na Kamčatke. Stálo ho to ďalší rok väzenia, doma, v „slobodnom“ Československu.

Spoločnosť po roku 1989 prijala deportácie do pracovných táborov v ZSSR s menším záujmom ako to bolo v prípadoch iných represií. Stále nad nimi pôsobil onen tieň, mylná mienka, že v sovietskych pracovných táboroch, na rozdiel od nemeckých vyhladzovacích táborov na Ukrajine a v Poľsku bolo inak. Že práca a podmienky v nich mali dôstojný priebeh, tak ako to poznáme z domu, naviac, každá práca je v našich mysliach spojená aj so mzdou. Skutočnú drámu sovietskych táborov otvorili až tí, ktorí ju prežili na vlastnej koži. Ich mŕtvi druhovia, ktorých kosti sú pod donbaskými haldami, či roztrúsené v tajge po celej Sibíri už žiadne svedectvo nevydajú.

Našich desať príbehov ilustruje odvlečenie do pracovných táborov cez pozoruhodné osudy jednotlivých mužov i žien. Z počtu približne desaťtisíc osôb, ktoré mali nejakú skúsenosť so sovietskymi tábormi je zaiste zanedbateľné množstvo. Ilustrujú však hĺbku tragédie každého zavlečeného, aj jeho rodiny, ktoré si svoje tragédie nesú ešte aj dnes, takmer osemdesiat rokov po vojne. Zranené osudy už nik nevylieči, ostane len bolesť a memento. 

Môj výber sa opieral o výnimočné príbehy, ktoré som poznal osobne, sprostredkovane cez príbuzných, alebo cez denníky, záznamy, zápisky samotných zavlečených. Takto sa podarilo nahliadnuť na osud Františka Kaletu a na jeho kritické vnímanie sovietskej reality, na „špiónku“ Irenu Kavaschovú, ktorú uniesli z Popradu a po ôsmich rokoch sa vrátila domov obrazne rečeno na svoj hrob. Deportácia Ivana Kováča nesie znaky eliminácie rusínskej inteligencie v Československu. Cesty tábormi mu priplietli do cesty istého Alexandra Solženicyna, ktorému neskôr prepašoval do USA svoje táborové záznamy. Jeho druhá manželka, Cecília Kleinová, prežila dve civilizačné priepadliská, v Auschwitzi a na Vorkute. Útek Ladislava Šándora z tábora v Záporoží až domov je históriou desiatich mesiacov na úteku s množstvom postáv, postavičiek, pomocníkov i zradcov, skvelých dedinčanov i tupých strážnikov, či perfídnych vyšetrovateľov NKVD. Nejasný príbeh Ladislava Erbana som počúval a zaznamenával na stretnutiach a nevidel som dôvod neveriť jeho rozprávaniu. Zaradil som ho do výberu preto, aby bolo jasné, že jestvujú aj málo zrozumiteľné osudy, no sú nemenej trpké, ako tie jasné. Doktor Viktor Fiedler patrí do skupiny deportovaných lekárov, ktorí nikdy nestratili lekársku ani ľudskú česť a stali sa skutočnými lekármi bez hraníc. Čarovali zdravie väzňom takmer z ničoho a zachraňovali im životy. Odmena za úctu k pacientom bola trpká, jeho príbeh dopovedali príbuzní až na jar v roku 2022.

Tieto i ďalšie skúsenosti zavlečených sú jedinečné, neopakovateľné a poučné. Poučné v tom, že žiadna kolosálna lož znejúca z úst politikov, ani z miliónov úst ich poddaných sa nestane pravdou. A človeku sa chce dodať, že žiadna veľkosť ešte neznamená silu a žiadna, hocako veľká sila, ešte nemusí niesť pravdu. Nemyslím si, že poznanie histórie samo od seba zabráni tomu, aby sa vo svojich nevľúdnych podobách opakovala. Naopak, história modelovaná mocenskými chúťkami sa dokáže kedykoľvek vrátiť vo svojich storakých, aj v tých ohavných podobách. To je dôvod na to, aby sme si boli vedomí, že pokusy o manipulácie a lži nikdy nezaniknú, stále budú mať svojich ochotných kŕmičov. Ide len o to, aby sme si toho boli vedomí a azda aj pripravení na príslušnú odozvu.

Autor