Skúsenosti žien z bývalého Československa v pracovných táboroch GULAG v ZSSR

Prvé stretnutia, prvé prekvapenia

Skúsenosti našich občanov zo sovietskych pracovných táborov GULAG boli skúsenosťami z bizarného stretnutia dvoch civilizácií; československej demokracie (prerušenej vojnou) a leninskej diktatúry proletariátu. Sprevádzal ho obojstranný civilizačný šok. Vojaci oslobodzujúcej armády boli šokovaní československou, hoci vojnovou realitou a naši občania zasa ich správaním voči domácemu obyvateľstvu.

Sprievodné napätia zo stretnutí boli až do roku 1989 tabu a jeho porušenie znamenalo nepríjemnosti, či trest[1]. Na druhej strane desaťročia mlčania vyprodukovali tajné denníky, záznamy, zápisky z ktorých je možné dodnes čerpať mnohé cenné informácie o hĺbke utrpenia odvlečených mužov a žien a o strete dvoch politických systémov, dvoch kultúr.

Skúmali sme postavenie žien v procese zatýkania a zavlečenia do pracovných táborov a ich pobytu v nich. Pripomeňme, že sovietska vláda boľševikov vyzdvihovala zrovnoprávnenie ženy ako jej oslobodenie. V skutočnosti režim ženám prisúdil ťažkú fyzickú prácu a rovnosť zaviedol predovšetkým do množstva povinností, počnúc vykonávaním ťažkých prác až po rovnosť vo výkone trestu. Boľševická nenávisť voči akejkoľvek inakosti či slobode bolo taká hlboká, že predmet ich nenávisti pre nich nemal pohlavie, národnosť, štátnu príslušnosť, dokonca ani elementárne potreby ľudskej bytosti. Túto nenávisť k inak zmýšľajúcim si jednotky NKVD priniesli ako vývozný artikel aj na oslobodzované územia na jeseň 1944.

Občania boli vydesení rabovaním, znásilňovaním žien, registrujeme aj ojedinelé vraždy. Vo Vysokej nad Uhom sovietsky vojak zastrelil 16 ročné dievča, pretože sa mu nepodvolila[2]. V obci pri Poprade dvaja krasnoarmejci znásilnili manželku komunistického predsedu...[3]

Násilie vojakov Červenej armády predvídal aj Stalin. Podľa Jána Ursínyho[4] sa vyjadril: „Viem, že keď naši vojaci k vám prídu, budú sa dopúšťať aj všelijakých neprístojností... poberú vám veci, znásilnia vám devušky... ale uznajte, že bojujú s Nemcami roky, kladú životy, znášajú rôzne útrapy, a preto ich pochopte a odpusťte im[5]. Skúšame akceptovať toto vysvetlenie pre niektoré ojedinelé výčiny, no program deportácií a ich podmienok pre západnú kultúru bol celkom neprijateľný.

Deportácie z nášho územia sledovali získať pracovné sily obyvateľov z oslobodených území, najmä v krajinách východnej Európy[6]. Predpokladáme, že medzi plošne internovanými mohlo byť 5 až 10 percent žien.

Kolektívna vina

Sovietske orgány NKVD a SMERŠ sa sústredili na internácie na základe prisúdenej viny „fašistom a kolaborantom“, pričom išlo o zatýkanie občanov označovaných udavačmi a tiež príslušníkov politicky nespoľahlivých skupín. Internované ženy na základe udania zo spolupráce s fašizmom, alebo tie, ktoré sa pre orgány NKVD stali podozrivými. Tieto ženy boli spravidla obvinené zo špionáže, (Irena Kawaschová[7], Cecília Kováčová[8]) a dostávali ťažké tresty, spravidla 10-15 rokov.

Ďalšia skupina spadala do kolektívnej viny, boli to občania maďarskej a nemeckej národnosti, muži aj ženy z nemeckých a maďarských regiónov. Z okolia  Gelnice žien zatkli  vyše 50 žien, šesť žien zatkli v Kežmarku. Zo  Smolníka a Medzeva zatkli slobodné aj vydaté ženy, najmladšie mali sedemnásť rokov (Elena Puchyová[9], Irena Pindrochová) aj ženy okolo dvadsiatky, (Mária Sorgerová[10], Mária Schurgerová[11], a ďalšie).  Na juhu v maďarských regiónoch zatýkali mužov i ženy podobným spôsobom (16 ročná Jolana Roziková z Malčic).

Ďalšia kapitola plošných deportácií patrí ruským emigrantom z čias revolúcie v roku 1917. Takto bola v Čechách zavlečená Viera Sosnarová so sestrou a matkou ako ruské emigrantky[12]. Celkove  z ČSR odvliekli asi 1000 bývalých ruských emigrantov a deportovali ich spravidla do najťažších  lágrov, vrátili sa sedemdesiati z nich[13].

Podozrenie rovná sa trest

Vyšetrovatelia v krutosti a násilí nijako nerozlišovali medzi ženami a mužmi. Snaha o úspechy pri odhaľovaní špiónov a nepriateľov ZSSR ich nezastavilo ani pri Irene Kawaschovej z Kežmarku. Je isté, že ju niekto udal a ženu z domácnosti obvinili zo špionáže. V tom čase bola tehotná, ale jej tehotenstvo nebolo poľahčujúcou okolnosťou ako sa domnievala obvinená. Naopak, označili ho za kamufláž pre špionážnu činnosť. Trest za údajnú špionáž bol 15 rokov nútených prác. Koľko žien bolo takto odsúdených zatiaľ nevieme.  

Vyšetrovateľom NKVD šlo najmä o počty odhalených a odsúdených špiónov a fašistov[14]. Hĺbka podozrenia sa rovnala výške trestu. Máme mnohonásobné výpovede „súdených“ občanov, kde sa proti stanoveným trestom bránili svojou nevinou a absenciou dôkazov. Odpoveď vyšetrovateľa často znela – my vieme, že ste nevinný. Keby ste boli vinný, dostali by ste oveľa prísnejší trest[15]. 

Deportované ženy nemeckej a maďarskej národnosti boli spravidla z domácnosti, často so základným vzdelaním. Obvinenia z politickej či nepriateľskej činnosti boli absurdné a protokoly  z výsluchov ich donútili podpísať násilím. Niektoré ženy sa pred vyšetrovateľov ani nedostali[16], takže sa nedozvedeli z čoho sú obvinené, aký majú trest a aký bude jeho výkon.

Výnimočný trest za výnimočných okolností dostala osemnásť ročná Cecília Kováčová pôvodom z Bardejova. Sovietski vojaci ju 27. januára 1945 našli medzi 7600 živými väzňami koncentračného tábora v Osvienčime[17].

„Obvinili ma, že som mala sex s nemeckými vojakmi. Bola som v koncentráku od  šestnástich rokov a nikdy som nepoznala chlapa. Bola to strašná urážka od tých vojakov.[18]“ Cecílii Kováčovej po obvinení zo sexuálneho posluhovania priťažili aj znalosti cudzích jazykov a ako „špiónka“ putovala z Osvienčimu na 10 rokov do Vorkuty.

Sovietska táborová  kultúra

Putovanie žien v dobytčích vagónoch bolo rovnaké pre mužov a ženy. Výbava vagóna bola strohá – prične na ležanie a plechový sud, alebo diera v podlahe na vykonávanie potreby. V takomto vlaku Irena Kawaschová potratila svoje dieťa a len-len že prežila trojmesačnú cestu do Magadanu.

Z osobných výpovedí možno usúdiť, že ženy počas neľudského transportu prejavili viac disciplíny a sebaovládania ako muži. Keď po útrapách dorazil transport na Kaukaz, hladní a najmä smädní muži zo Spiša dychtivo pili špinavú vodu z potoka. Mnohí z nich ochoreli a zomreli. Ženy sa dokázali ovládať a túto vodu nepili.

Vzťah muža a ženy na západe bol v tom čase kultivovaným a pestovaným vzťahom. Intímne témy vzťahu muža a ženy boli viac či menej  tabuizované a úzkostlivo chránené oboma pohlaviami. Odvlečených hneď v prvých kontaktoch šokovali zdevastované vzťahy medzi tamojšími mužmi a ženami, ktoré boli produktov sovietskej emancipácie.

Príkladom môžu byť aj vstupné hygienické prehliadky v lágri: „Ženský personál si z mužskej nahoty nerobil nič a ženy sa na rozpakoch nahých mužov dobre zabávali“, napísal Andrej Prusák. Štefan Kánayi: „Ženy nám vyholili hlavy, pod pazuchou, potom ma chytili za vtáka a ešte aj medzi sebou žartovali – odrežeme mu ho, alebo mu ho nechám? Vrchná sestra žartovala – nechaj mu ho, možno ho ešte bude potrebovať... Pozrel som sa vedľa kde holili ženy. Do ohanbia im vložili okrúhlu ruskú varechu, jeden ťah napravo, druhý naľavo a  bola oholená.[19]

František Kaleta sa pred táborovou ošetrovňou stal svedkom rozhovoru lekára s lekárkou, ktorý ho úplne zmiatol: „Kapitán lekár stál pred budovou s lekárkou a rozprávali sa. Odrazu sa lekár otočil k múru, vycikal sa a potom hovorí lekárke: Kaťa, poď dnu, ideme „nemnožka popizdiť...[20]“

Práca žien v lágroch

V táboroch vykonávali ženy veľmi často tú istú prácu ako muži. Pracovali v povrchových aj hlbinných baniach pri dolovaní rúd,  v lesoch pri ťažbe dreva, pri stavbe mostov a ciest. Stáročné stromy pílili s ručnými pílami a sekerami, denné normy boli tvrdé, 4 aj 6 kubických metrov. Drevo zvážali na saniach, záprah bol prirodzene ľudský. Oblasť Kolymy patrí medzi najviac nehostinné oblasti, zima trvá osem mesiacov a teploty tam klesajú pod mínus 50 stupňov Celzia. V povojnovom čase bola hranica pre prácu vonku znížená z - 50° C na teplotu - 40° C stupňov Celzia.

Ženám sa niekedy pošťastilo dostať sa aj k ľahšej, menej vyčerpávajúcej práci, napr. pri krájaní chleba, v kuchyni, umývaní riadu, v ošetrovni. Boli to privilegované miesta, o ktoré bol veľký zápas, pretože podobné pracovné zaradenia znamenali nádej na prežitie.

Takto sa podarilo prežiť tvrdý láger na Vorkute Cecílii Kováčovej. Pred fáraním do bane ju zachránili jazykové znalosti – paradoxne, tieto znalosti ju čiastočne uvrhli do lágra. Získala miesto u táborovej lekárky, najprv pri písaní receptov, neskôr ako ošetrovateľka.[21]

Irena Kawaschová pracovala na Kolyme v oblasti Elgenu pri dolovaní zlata.  Do  večne zmrznutej zemi vykopali jamu, vložili do nej výbušninu a po odstrele triedili zlatonosnú horninu. Norma bola dva gramy zlata na deň. Ktorá nesplnila normu, dostala obmedzené množstvo jedla, takže ženy zomierali buď od vysilenia, alebo od hladu. Po troch rokoch utrpela v bani ťažký úraz a po vyliečení pracovala v kuchyni. Neskôr sa dostala k ošetrovateľkám a toto nové zaradenie jej zachránilo život[22].

Elena Puchyová: „V tábore v Ardone som dostala týfus. Pomohol mi osetínsky lekár, mala som šťastie a vyliečila som sa. Nevládala som chodiť, preto ma dali do kuchyne čistiť zemiaky. Každý musel robiť nech bol akokoľvek chorý. Potom som krájala chlieb pre dva a pol tisíc ľudí.  Boli to malé bochníčky, omrvinky a kôrky čo ostali som pojedla. keď som sa trochu zotavila dali ma do bane[23].“

Úsilie vedenia lágrov o hygienu bolo formálne ako každá starostlivosť o potreby väzňov. Zavšivavené oblečenie, baraky s plošticami boli bežné temer v každom tábore. Špina, hmyz, hlad spôsobovali časté ochorenia. Preto najmä ženy zápasili  so špinou a nečistotou zo všetkých síl.

„Pri studni sme vyzliekli raz košieľku, raz gaťky, vyprali sme a kým nevyschlo, boli sme zatiaľ bez toho. Nemali sme na výmenu. Aj v zime. Mali sme len toľko, čo sme mali na sebe. Nič viac. Potom nám chlapi vyrobili z plechu taký rumpeľ a na tom sme prali ručne. Bývali sme v miestnosti 5 x 5 metrov, bolo nás tam päťdesiat[24].“

V  lágroch v európskej časti ZSSR pracovali ženy v miernejšom režime, no jeho miernosť je len iluzórna, spočívala v prijateľnejších klimatických podmienkach. Pracovné prostredie malo spravidla minimálnu prípravu pre pracovné výkony. Do niektorých baní aj ženy vstupovali po rebríkoch, výťahy boli častou príčinou smrteľných úrazov. Predovšetkým sa  porušovali elementárne bezpečnostné predpisy. Trestanci boli určení len na výkon práce a nemali temer nijaké práva,  preto aj zlepšovanie pracovného prostredia bolo veliteľmi chápané ako neodôvodnené a nadbytočné.

Margita Sorgerová z Medzeva: „V  baniach  na Donbase sme tlačili vagóny k výťahom. Keď sa vagón vykoľajil, musela som sa zohnúť, zaprieť sa plecom a pridvihnúť. Len plecom, rukami sa to nedalo. Mala som 22 rokov a koľko som sa naplakala....[25]“

Život a smrť

Muži aj ženy sa po rokoch zhodli na tom, že neustála prítomnosť smrti ju zrelativizovala do tej miery, že nad úmrtím, hoci aj blízkych priateľov alebo známych v nich nevyvolávali nijaký zvláštny súcit. Boli  zrozumení s tým, že smrť sa pohybuje  v ich tesnej blízkosti, prichádza ticho a nehlučne a rezignovaní väzni boli ľahkou korisťou. Dnes ty, zajtra ja, bola častá floskula väzňov.

Priška Miklášová z Aboviec napísala o smrti svojej sestry v pracovnom tábore v Donbase: „Moja sestra Irena Garajová sa pošmykla a výťah jej odrezal nohu – pre zlý technický stav ho jednoducho nemohla zastaviť. Zomrela na druhý deň, pretože stratila veľa krvi...“

V inej bani sa jeden väzeň silou-mocou tlačil do výťahu.  Klietka bola plná, a náhle sa otvorili zadné dvere. Dve  dievčatá vypadli do šachty, baňa mala hĺbku vyše jedného kilometra. To čo z nich ostalo, doniesli hore v jednom malom košíku. Boli to dievčatá z Juhoslávie[26].

Úrazy sa stávali aj inde. Mladé Poľky si unavené sadli medzi vagóny, lenže tie sa pohli a všetky tri zabilo, spomínala E. Puchyová o tábore v Záporoží. 

Epidémie v lágroch boli pomerne častým javom a vyžiadali si veľké obete. Elena Puchyová na Kaukaze kopala hroby. „Keď vypukla epidémia týfusu, ľudia umierali po desiatkach. My, dievčatá sme kopali hroby. Bola to dlhá jama, hlboká dva metre, a dlhá tak aby sa mohli denne pochovávať ľudia. Vozili ich na vlečke holých a tak ako boli ich hádzali do hrobu. Šaty vyzliekli a spálili. Ležali jeden na druhom ako haringy a my sme ich zasypávali vápnom a hlinou. V jednom hrobe bolo tak päťsto mŕtvych. Naša úloha bola kopať a zasypať. Ako sme sa cítili? Bolo nám to ľúto, ale boli sme ženy bez citu. Neuvažovali sme nad ničím, my sme museli robiť, tak sme robili. Keď ste nútení ťažko drieť, nemáte čas rozmýšľať, a ani chuť. Niektorých mŕtvych som aj poznala, všetko to boli študovaní ľudia. Vlaský, Fiedlerová, Loflerová, Keiserová, Vtáčniková...“

V  krajoch večného mrazu mŕtvych ukladali do štósov a počas krátkej jari ich zahrabali do plytkých jám, ak ich predtým neroztrhala divá zver[27]. Na Donbase ukladali mŕtvych pod haldy. Hlušina padajúca z pásov ich postupne pochovala.

Muži a ženy

O tom, ako z táborového utrpenia možno prepadnúť do úplnej rezignácie a letargie spomínala Elena Puchyová zo Smolníka.  „V Nuzali (Kaukaz) boli spoločné záchody pre mužov aj ženy, len také dosky a diera, na záchode sme sedeli vedľa seba. My, mladé dievčatá sme tam chodili ako mŕtvoly. Nikoho z mužov ani len nenapadlo pokuknúť na nás také sme boli dobité, zničené. Nič nás nezaujímalo. Ani noviny, ani správy, nič. Nebolo čo jesť, hladný človek chodil stále ako opitý. Bolo nás tam osemdesiat žien, ale ani jedna nemala menzes. Menzes sme dostali až keď sme odchádzali preč. Tam mi zničili zdravie a ďalším ženám tiež, lebo nikdy som po návrate domov nemohla mať deti...[28]“

Anton Schmiedt z Medzeva na margo vzťahov medzi ženami a mužmi v tábore na Donbase zopakoval, že jeden o druhého ani nemal záujem. Vyčerpaní ťažkou prácou, nedostatkom stravy, chorobami, beznádejou spôsobenou väzením na neurčitú dobu, prepadli úplnému nezáujmu o druhé pohlavie[29].

V mnohých lágroch sa existencia mužov a žien zmenila na každodenný zápas o prežitie. Neustály hlad, spôsoboval, že za kúsok chleba boli ochotní urobiť aj skutky, ktoré v normálnom živote boli nepredstaviteľné.

V mužských táboroch vznikali zločinecké skupiny, ktoré ovládali vydávanie stravy, sklady potravín, výhodné pracovné miesta, alebo nechávali za seba vykonávať prácu inými.

V ženských lágroch sa podobné skupiny nevytvárali, hoci ani tam neboli vzťahy medzi ženami ideálne. V lágroch, kde bola možnosť komunikácie medzi mužmi a ženami, ktorí ešte neboli zdevastovaní chorobami a rezignáciou sa medzi nimi tvorili dôverné vzťahy. Boli pragmatické, bez hlbšieho citu. Ich úroveň a hĺbka bola priamo úmerná desivým táborovým pomerom. Išlo o praktické vzťahy, ktoré predpokladali trocha jedla pre zoslabnutú ženu a trocha nehy pre vyprahnutého a zničeného muža.

Ladislav Šándor:  „Väčšina zo 400 žien a dievčat a 600 mužov o lásku vôbec nemá záujem. Ale láska celkom nevymrela. Tu však na ňu boli iné kritériá ako doma. Tu nemusel byť muž mladý s peknou postavou. Vyvolený musel mať peniaze, alebo byť zamestnaný v kuchyni, alebo mať výnosné miesto ako vedúci brigády. Tak mohol získať aj najkrajšie dievča v tábore. Bola to veľmi praktická láska. Ako všetko ostatné, aj ona šla cez žalúdok.[30]“

Táborové deti

Do tábora deportovali aj tehotné ženy. Gejza Pásztor z kaukazského tábora v Alagire hovoril o mnohých ženách, ktoré boli počas oslobodzovania znásilnené a neskôr im v táboroch deti odobrali. Deti v táboroch boli aj plodom táborových vzťahov. Pozoruhodné je, že o vzájomných návštevách mužov a žien vedenie lágrov vedelo a aj keď ich vzťahy zakazovali, nedokázali im zabrániť. Keď sa v mužoch a ženách napriek zničujúcemu prostrediu objavila túžba, vždy si našli spôsob ako sa tajne stretávať. Boli situácie keď muži putovali za ženami nocou aj 20 kilometrov a ráno už boli vo svojich lágroch.

Štefan Kányai: „Slobodné dievčatá využili dvojhodinovú prestávku, spustili sa do bane do hĺbky 460 metrov po rebríkoch a na konci zmeny späť hore. Takto asi desať mladých dievčat chodilo do bane kvôli chlapcom. Počastovali ich potravinami, láskou[31]...“

Úľavy tehotných žien v práci boli minimálne. Ženy oslobodili od práce len pár týždňov pred pôrodom a po pôrode. Deti im odoberali hneď ako to bolo možné a umiestňovali do táborových dojčeneckých ústavov a ženy šli naspäť do práce. Matky sa mohli so svojimi deťmi stretávať len výnimočne. Odoberanie detí bola zavedená prax, často ich umiestnili vo vzdialených detských domovoch a matky ich už nikdy nevideli. Takto ženy v lágroch potom trpeli mnohonásobne viac.

Na Slovensku sme evidovali dva prípady táborových detí, hoci v skutočnosti ich mohlo byť viac. V Záporoží sa deportovanej žene z Medzeva narodil syn, ktorého mala spolu s iným Medzevčanom. Táborový syn dnes žije v Nemecku.

Dramatický je osud Ireny Kawaschovej v lágri v Elgene, ktorý skvele opísala J. Ginsburgová[32]. Je veľmi pravdepodobné, že istý čas obe ženy pôsobili spolu v Elgene v táborovej nemocnici. Irena mala utajený vzťah s dozorcom. Podľa slov jej syna, chcel, aby po skončení trestu ostala s ním na Kolyme, no k tomu nedošlo. Otehotnela a dňa 24. februára 1950 porodila v Elgene dieťa. Vyčerpaná matka ho nedokázala dojčiť, dojčila ho žena vo vzdialenej dedine, a raz za mesiac, za odmenu chodila za ním peši sedemnásť kilometrov.  V  zasneženej tajge temer zamrzla, dokonca sa stalo, že len-len unikla medveďovi[33]. Po troch rokoch deti väzenkýň rozvážali z lágrov do detských domovov. Odviezli aj jej syna do Vladivostoku a matka si naďalej odpykávala trest v tábore. Domov sa  dostal až v roku 1955, rok po návrate matky, dnes žije na Slovensku.

Návrat domov

Jozef Freimann sa vrátil do Medzeva medzi prvými štyrmi prepustenými a oznamoval rodinám kto je nažive, kto nie. Osemnásťročná Irenka Pindrochová zomrela prvá, ešte vo vagóne cestou ta. „Jej matka pribehla medzi prvými a povedal som pravdu. Bože môj, mali ste počuť ten plač. Vedel som o tridsiatich, ktorí zomreli a až potom nastal po Medzeve plač.[34]“

Návraty domov, akokoľvek vytúžené, vôbec neboli romantickým príchodom do svojho rodiska. Irena Kawaschová sa vrátila z lágra po vyše ôsmych rokoch. V Kežmarku ju prijali nevľúdne, bola už vyhlásená za mŕtvu a jej manžel si založil novú rodinu. Svoje táborové dieťa vymohla cez červený kríž až po roku. Naviac, táborový syn bol dôvodom, že jej utrpenie v kolymskom pekle známi aj niektorí príbuzní relativizovali dokonca spochybnili a v podstate ju odsúdili. Uchýlila sa k matke, neskôr sa v Kežmarku vydala druhýkrát.

Je známe, že návraty židov z koncentračných táborov do svojich domovov boli často sprevádzané nevraživosťou domáceho obyvateľstva. Kováčová sa vrátila do Bardejova po pobyte v dvoch lágroch smrti, nemeckom a sovietskom. Susedia nasťahovaní do ich bytu a prisvojili si všetok nábytok a zariadenie, jej ponechali len škatuľu s rodinnými fotografiami.

Elena Puchyová bola z lágru deportovaná do Nemecka. Odtiaľ  spolu s rovnako postihnutými karpatskými Nemkami prešli ilegálne cez hranice do Československa, pobudli krátko vo väzení a po identifikácii im československé orgány dovolili odcestovať domov, do Smolníka. Stretla sa s nevlastnou matkou, ktorá ju v podstate podstrčila sovietskym vojakom na onú „trojdňovú brigádu“. Chcela si tak uchrániť pred deportáciou svojho muža, Eleninho otca. Nevlastná matka potom až do konca života niesla pocit viny...

Tridsať mŕtvych Medzevčanov v donbaských baniach otriaslo mestečkom a okolím. Napriek tomu na povojnovom prvomájovom sprievode počula Mária Schűrgerová slová jedného udavača o tom, že čistku v meste urobili nedôsledne. Zdalo sa mu, že priveľa Nemcov sa vrátilo do Medzeva späť.

- My sme boli tá špina, ktorú bolo treba odstrániť? – opýtala sa ho nečakane Mária Schurgerová. Muž na to zmĺkol.

Na záver

Fenomén zavlečenia do pracovných táborov GULAG sa vinou zamlčiavania aj bagatelizovania dostal do povedomia občanov Československa ako okrajová udalosť súvisiaca s druhou svetovou vojnou. Importované násilie spôsobilo strach a ten nedovolil príliš nahlas spomínať na drsný život, prostredie, vzťahy, neúctu k životu a k človeku. V spoločenskom vedomí táto strašná skúsenosť nezanechala nejakú podstatnú stopu. Na fenomén odvlečenia sa postupne zabudlo práve tak, ako sa zabudlo na krivdy päťdesiatych rokov. Dokonca aj po roku 1989 fenomén zavlečenia do táborov GULAG ostal v tieni medzi ďalšími nespravodlivosťami a priamymi zločinmi komunizmu, páchaných na vlastných občanoch.

Ženy o svojom pobyte v lágroch GULAG hovorili ostýchavo. Dôstojnosť ženy utrpela oveľa viac ako to bolo u mužov, žena bola ľahkým objektom týrania, vydierania, manipulovania a zneužívania. Možno to je dôvod, že na Slovensku sa nám nepodarilo naraziť na ženské písomné spomienky na láger, kým muži opísali svoje osudy pomerne často. Dnes už vyšlo viacero knižných spomienok mužov, no ženské memoáre registrujeme len z pera Jiřího S. Kupku o osude ruských sestier Sosnarových a ich matky zavlečených do jedného z najhorších sibírskych táborov[35]. Cecília Kováčová, ktorá prežila Osvienčim aj Vorkutu sa rozhovorila až po desiatich rokoch diskusií a po smrti  jej manžela, táborového spolupútnika. Svoje mlčanie odôvodnila strachom, že ak by vyšlo najavo jej „väznenie v Rusku“, jej povesť v okolí by mohla utrpieť. Svoje rozprávanie podmienila tým, že bude publikované až po jej smrti. 

Peter Juščák

Peter Juščák (1953)

Prozaik, publicista, hovorca Ústavu pamäti národa, šéfredaktor časopisu Pamäť národa. Témou zavlečených občanov do pracovných táborov GULAG sa zaoberá od roku 1990. Vydal knihu osudov zavlečených občanov, Odvlečení,  (Kalligram 2001, 2011), napísal námet na hraný dokument Môj otec GULAG, pripravil viaceré rozhlasové dokumenty a scenáre na filmy ( t.č. rozpracované) s touto témou. Z prostredia kolymského lágra napísal román o ženách zo Slovenska, Maďarska a Poľska ...a nezabudni na labute!.

Kontakt:

p.juscak@gmail.com,

00421 905 234 294

www.juscak.com