Helena Nosková, historička

Peter Juščák nie pre nás neznámym autorom. Jeho štúdie o zavlečených do sovietskych pracovných táboroch v rokoch 1944 - 1948 sú často citované historikmi v českých krajinách, ktorí sa touto problematikou z českej strany zaoberajú. Autorova kniha čerpá z nových poznatkov a venuje sa nevinným obetiam zavlečeným na dlhú dobu do sovietskych pracovných táborov, gulagov.     

GULAG, skratka pre Hlavnú správu táborov, zriadená v júli 1934 bola ústrednou súčasťou sovietskeho represívneho systému, ako to doložil aj Solženicyn. Mala tri ciele – vyobcovať tých, ktorých zaradila do svojho represívneho systému, zachovať, alebo dokonca zvýšiť hospodársku produkciu otrockou prácou odsúdených i neodsúdených väzňov a v konečnom dôsledku  ponechať vyčerpané obete svojmu osudu – fyzickému zániku. Takto bolo možné zbaviť života, likvidovať celé skupiny obyvateľstva. Stačila  poznámka „Návrat nežiadúci.“

V predkladanej knihe Petra Juščáka pre nami defilujú tragické ľudské osudy ľudí zadržaných pod rozličnými zámienkami a obvineniami, ktoré sa ale nikdy nezakladali na pravde.

Zničujúci teror vojny sa neskončil dňom nemeckej porážky. Obyvateľstvo najprv muselo prejsť tzv. národnou očistou, ktorá tam, kam prišla Červená armáda mala špecifické rysy. Jej politickí komisári a špeciálne služby tejto armády − SMERŠ a NKVD sa veľmi silne angažovali  predovšetkým v štátoch, ktoré bojovali proti Sovietskemu zväzu. K týmto štátom patrilo aj Slovensko, ale predovšetkým Poľsko a Maďarsko. Osobité postavenie získali obyvatelia Podkarpatskej Rusi, ktorá do roku 1945 patrila oficiálne do obnoveného Československa, ktorého bola súčasťou celé medzivojnové obdobie. ZSSR chcel „vyhovieť“ údajnej požiadavke miestneho obyvateľstva na pripojenie k Sovietskemu zväzu. Tvorila sa nová hranica, časť miestnych Rusínov, Slovákov, Čechov i ďalších národností  však chcela zostať v Československu. Takéto skupiny bolo treba zastrašiť, rozbiť, izolovať. Oblasť východného Slovenska  a jej obyvatelia sa stali akýmsi  zberným regiónom pre uvedené jednotky SMERŠ. Riadil ich spolu s NKVD V. S. Abakumov, budúci minister národnej bezpečnosti  do r. 1951 a Stalinov obľúbenec pre jeho krutosť.

 Zajatí často mohli mať  väzby či už na Podkarpatskú Rus, alebo na české krajiny, bolo možné ich obviniť z hocičoho, alebo ich zajať aj bez vysvetlenia a odviesť na nútené práce s konečnou stanicou v jednom, alebo v mnohých lágroch. Sťahovanie v rámci zložitého väzenského systému bolo bežné a dokonca žiadúce, pretože väzňom sa tým predlžoval trest nielen o mesiace, ale i celé roky. Tieto presuny boli priamo likvidačné. V prepchatých vagónoch bez jedla, vody, v obrovských  mrazoch našlo smrť tisíce transportovaných.

Je len šťastím, že osobnosti, vlastne hrdinovia v knihe Petra Juščáka prežili a mohli vydať svoje otrasné svedectvo o živote v pracovných táboroch, o bezpráví, ktoré ich postihlo, zničilo im život, obralo ich o mladosť, zdravie, ideály, spôsobilo neskutočnú bolesť ich príbuzným. Niežeby sa československá vláda o osud zavlečených nestarala. V októbri 1945 požadoval tajomník MZV Vladimír Clementis vysvetlenie od sovietskeho veľvyslanectva prečo bolo odvlečených vyše 5 000 československých občanov, z toho asi 2 300 Slovákov. Jeho žiadosť však ostala bez odpovede.

Príbehy sú nečakaným  a potrebným doplnkom povojnovej histórie východného Slovenska, ale ak budeme pozorne čítať spracované pamäti, zistíme, že vo svojej šírke dotvárajú históriu povojnového obnoveného Československa, ktoré sa čoraz viacej dostávala do vplyvu ZSSR. S aktívnou pomocou  československých komunistov, ktorí dali spoznanému zlu voľný priechod. Vedeli už v medzivojnových aj vo vojnových rokoch, keď dlhodobo pobývali v Moskve, čím je Stalinovo veľké   presídľovacie dielo, čím sú nápravné výchovné tábory, ako fungujú gulagy. Ale aj oni chceli pevne uchopiť moc do svojich rúk, obávali sa však komplikovaných regiónov a jeho obyvateľstva. Na  východe žilo niekoľko národností, ktoré vyznávali niekoľko náboženstiev. Ukazovalo sa, že najobávanejším  problémom  boli Rusíni, Slováci žijúci na bývalej  Podkarpatskej Ukrajine, grécko-katolícke náboženstvo a viera. To vedeli aj jednotky SMERŠ a NKVD. Vedeli, že sa im v tejto oblasti Slovenska nik nepostaví na odpor a že treba miestnych ľudí zastrašiť. Typický je príbeh Heleny, ktorá v lágri v Nuzale pochovala svoju mladosť. Všetko sa začalo nevinne v Smolníku vo februári 1945. Ruskí osloboditelia údajne potrebovali ľudí na odpratávanie snehu z tratí. Transporty dobrovoľníkov takto odvážali v neľudských podmienkach až za Kaukaz, do pracovných táborov. Niekomu sa ušiel práve Nuzal. Trestanci prežívali hlad, množstvo chorôb z vysilenia a hladu, pochovávanie hromád mŕtvych. Helena sa mohla vrátiť do Smolníka až v roku 1950. Nadlho potom žila v zornom poli ŠtB ako podozrivá osoba.

Pamäti Ivana Kováča v spracovaní Petra Juščáka možno čítať jedným dychom ako literatúru faktu, rozširujúcu novodobú históriu nielen Československa, ale okrajovo aj ZSSR. Zatknutý v roku 1947 zažil vypočúvanie českej ŠtB podľa vzoru od roku 1946 prítomných sovietskych poradcov.

Keďže ŠtB sa nepodarilo I. Kováča zlomiť a získať potrebný materiál, odovzdala ho sovietskym orgánom s označením nepriateľ republiky. Jeho manželka bola pôvodom ruská emigrantka, čo bolo priťažujúcou okolnosťou. Prešiel mnohými lágrami, ako  právnik bol prospešný väzneným. Domov sa vrátil až v roku 1955. V tej dobe pod Chruščovovým vedením dochádzalo k prepúšťaniu jednotlivcov, nielen v očakávaní maďarských udalostí. Veľa politických chýb vrátane rozkolu s Juhosláviou Chruščov na medzinárodnom fóre vysvetľoval „vyčíňaním Berijovej a Abakumovej bandy“. V roku 1954  bol Abakumov popravený.

Aj František Kaleta zaznamenal tzv. vlakovú migráciu východoslovenských roľníkov nalákaných sovietskymi orgánmi na  Ukrajinu, kde si mali obzrieť opustené usadlosti po volynských Čechoch i Poliakoch. Po prekročení hraníc im však sovietske orgány okamžite vymenili  československé legitimácie za sovietske, čím sa stali občanmi ZSSR bez možnosti návratu. V archíve v Kyjeve nájdeme množstvo ich žiadostí písaných Chruščovovi s prosbami o návrat domov (pozn. autorky doslovu). Návrat bol veľmi problematický,  ZSSR nemal dostatok ľudí. Až na základe zmluvy o výmene obyvateľstva medzi ZSSR a Československom získali volynskí Česi právo na návrat. Vagóny sa ale nemali vrátiť prázdne a tak NKVD drakonicky riešila ich naplnenie na cestu späť. Kaleta bol svedkov príchodu východoslovenských Rusínov do Odesy a krátko nato sám bol účastný pri odchode volynských Čechov domov.

V Československu sa v roku 1950-1954, v období zakladateľského obdobia KSČ uskutočnilo veľa  politických procesov. Najvýznamnejším bol proces s Miladou Horákovou, ktorého ohlas poukázal aj na nelichotivý stav vtedajšej spoločnosti žiadajúcej jej smrť. Rozdiel medzi komunistickou a nacistickou políciou spočíval v tom,  že pri výsluchoch chceli nacisti získať informácie. Komunisti už predom vedeli, aké priznanie bude musieť obeť podpísať. Krutosť vyšetrovateľov bola na oboch stranách rovnaká. Je popísaná Stanislavom Nurkom z Michaloviec, ktorý bol obvinený ako ukrajinský buržoázny nacionalista. Jeho príbeh je učebnicovým príkladom   praktík ktoré používali komunisti nielen v ZSSR, ale postupne v celej strednej Európe a štátoch náležiacich do sféry sovietskeho vplyvu.

Na stránkach knihy defilujú ďalšie osobnosti odvedené do gulagov z východného Slovenska.  Muži a ženy aj keď sa ničím neprevinili, boli vystavení bezpráviu, neľudskému zaobchádzaniu, ktoré ich poznamenalo na celý život. Väčšinou šlo o príslušníkov východoslovenskej inteligencie, o mienkotvornú vrstvu  obyvateľstva a ako takú ju bolo treba umlčať. Táto diktatúra spojená s represiami sa vtelila do medzinárodného komunistického aparátu v roku 1944 po rozpade Kominterny so vznikom Medzinárodného informačného oddelenia Ústredného výboru VKS(b). Bol nadriadený všetkým komunistickým stranám. Príbehy ilustrujú a dopĺňajú nielen novodobú históriu Československa, ale aj ZSSR.

V dnešnej dobe rusko-ukrajinskej vojny je publikácia Petra Juščáka viac než aktuálna. Pripomína zlo, ktoré sa šírilo zo ZSSR v minulosti a šíri sa naďalej.

Helena Nosková

Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, v. v. i., Praha