Rozhovor - Hospodárske noviny

1. V podstate zarovno s Červenou armádou postupovali v roku 1945 aj príslušníci NKVD, ktorí v podstate unášali tisícky obyvateľov nielen zo Slovenska. Bola to pre Sovietov nevyhnutnosť v zmysle toho zabezpečiť si takto pracovnú silu na obnovu zničenej krajiny? Alebo v tom svoje zohrávala aj ideologická otázka?

Českí historici sa dostali k nepriamemu dôkazu, že Stalin deportácie do pracovných táborov priamo nariadil a svoje jednotky NKVD a SMERŠ v tomto duchu aj inštruoval. Môžeme sa preto bezpečne oprieť o tvrdenia stoviek našich zavlečených občanov, že hlavným dôvodom zavlečenia bolo ich využívanie v týchto táboroch. Vyšetrovatelia sa ani netajili s dôvodmi internácie a priamo im povedali, že budú opravovať to, čo poničili v rámci nemeckej aj slovenskej účasti na útoku proti ZSSR. Zavlečených slovenských  občanov by sme mohli nazvať obeťami slovenského nacizmu, naň sa mnohokrát vyšetrovatelia NKVD odvolávali, nehovoriac, že v prípade Slovákov pátrali predovšetkým po aktívnych členoch Tisovho režimu. V prípade maďarskej a nemeckej národnosti boli deportácie vykonávané na základe kolektívnej viny. Samotné internácie a deportácie boli nezákonné a boli sprevádzané brutalitou a násilím.

2. Prečo československá vláda nereagovala dôraznejšie, respektíve prečo sa nedarilo niekoľko rokov dostať našich ľudí zo ZSSR? (či to bol ešte dôsledok povojnového chaosu alebo strach a podriadenosť režimu, a pod.). 

Zástupcovia obnovujúceho sa Československa reagovali pomerne rýchlo, no problém bol s akceptáciou ich intervencií. Z východu Slovenska prichádzali zúfalé intervencie žien a rodín, ktoré prichádzali o živiteľov. Venovali sa im politici, Clementis, Ursíni, Novomestský a ďalší. Dostávali aj prísľuby, že intervencie budú pokračovať len na základe preverovaní vojnových zločinov a plošné deportácie sa skončia. Než sa tak stalo, plošné deportácie skončili v okolí Popradu a pokračovali už len v obmedzenej miere. Prirodzene, nezákonne aj z hľadiska vtedajších zákonov.

3. Na základe čoho týchto ľudí vyberali? Boli to naozaj len príslušníci národnostných menšín, alebo ľudia, ktorí mali byť z hľadiska režimu nepohodlní? Lebo z viacerých svedectiev vyplýva, že neraz týchto ľudí brali doslova z ulice (najmä ak počas transportu niekto zomrel).
 

Občanov nemeckej národnosti zo Spiša a Gemera deportovali perfídnym spôsobom – vylákali ich na „malenkij rabot“, na pomoc pri obnove ciest, mostov, odhrabávaní snehu a vzápätí ich pozatýkali. Pobrali im lopaty a náradie a postavili k nim  ozbrojené stráže. Ich domnelá vina bola jasná -  nemecká národnosť. Podobne to bolo na juhu Slovenska, kde takto boli postihnutí občania maďarskej národnosti.

Brali aj doslova z ulice najmä v prípade, že niekto ušiel z konvoja. Alebo potrebovali doplniť počty. Je množstvo prípadov keď z ulice vzali mužov a bez uvedenia dôvodu zavreli a po krátkom vyšetrovaní si vypočuli rozsudok. Niekedy tie rozsudky ani neboli sformulované a občania šli do lágrov nevediac kam a na ako dlho idú.

4. Existujú presné zoznamy týchto osôb? Alebo boli v tomto ohľade Sovieti viac „lajdácki“ ako Nemci?

Zoznamy týchto občanov boli vytvorené v ÚPN na základe obecných dokumentov z postihnutých oblastí. Ide o neúplný zoznam a má viac ako sedemtisíc mien. V týchto dňoch došli na Slovensko databázy občanov, zavlečených aj vojenských zajatcov. Je to výsledok spolupráce Múzea SNP, ÚPN, českého ÚSTR a vďaka úsiliu Mira Polláka zo združenia Krásny Spiš a sponzorov. Zoznam má okolo 38 tisíc mien, takže budú predmetom zaujímavého bádania. Mali by priniesť pomerne presné informácie.

5. Vy sám ste týchto príbehov počuli určite desiatky, bol nejaký, ktorý vo vás obzvlášť silno zarezonoval?

Každý príbeh bol svojim spôsobom zvláštny. Mnoho z nich je hodných knižného či filmového spracovania. Sú to dobrodružstvá pri ktorých sa zatajuje dych. Vydal som román ...a nezabudni na labute! o zavlečenej Kežmarčanke , ktorý je svedectvom širšej témy než je len deportácia. Práve Irena Kawaschová sa pre mňa stala symbolom nezničiteľnosti lásky, materinskej lásky, ženskej sily aj  úcty človeka k človeku, viery vo vyššiu moc, Boha, spravodlivosť, medzinárodné porozumenie a nie nenávisť. Preto som sa rozhodol pripraviť práve jej príbeh nielen ako memento, ale aj ako nádej, že skutočné hodnoty sú nezničiteľné. 

6. Sú odhady, koľko týchto obetí ešte žije? Myslím na Slovensku (respektíve pochádzajúcich zo Slovenska)?

Na Slovensku žije už len niekoľko ľudí, čo je prirodzené po toľkých rokoch. Podarilo sa niekoľko z nich natočiť, nahrávky sú pripravené na filmové spracovanie, žiaľ, nie celkom sa nám s touto témou darí v médiách či u producentov. Medzitým nás predbiehajú okolité krajiny. Ale to je dôsledok nášho vlažného vzťahu k vlastnej histórii, s tým sa bojuje ťažko.

7. A prečo ich štát po návrate vnímal neraz ako kriminálne živly?

Bolo to ešte horšie. Niektorí po návrate skončili vo väzení za ohováranie ZSSR, za nepriateľstvo k socializmu a pod. Nepríjemné bolo, že po návrate z nezákonného väzenia boli vnímaní ako kriminálnici a boli v postavení druhotriednych občanov. Takže trest za absolvovanie trestu za fiktívnu vinu. Mnohí sa však nevrátili, zomreli za strašných podmienok. Ženy spravidla boli ťažko poškodené a už nemali deti, muži boli telesne aj psychicky deprimovaní po zvyšok života. V čase ich návratu už v ČSR panoval tvrdý komunizmus a všeobecná politická mienka bola taká, že koho ZSSR označil za nepriateľa, tak ním aj mal byť. Štát nemal nijaký záujem o nápravu krívd, k tej došlo až po roku 1989.