Hrošia koža

Postaviť do jedného šíku ex prezidenta Michala Kováča a ex premiéra  Vladimíra Mečiara a vystaviť ich oceneniam Matice slovenskej vyžaduje od navrhovateľov ceny hrošiu kožu, alebo značné zlyhanie pamäti. Nepredpokladajme však stratu pamäti v inštitúcii, ktorá sa hrdí stopäťdesiatročnou históriou. Veď základy  na ktorých vznikla ju nabádali  k  hľadaniu pravdy v časoch útlaku.

Nuž, ako sa matičiari postavili k vlastnej i našej pamäti po toľkých rokoch od svojho vzniku? Politika Vladimíra Mečiara si v zahraničí vyslúžila viacnásobné odsúdenie. Uznávam, že je to príliš veľký eufemizmus na časy divokej privatizácie, umelých krachov bánk, privatizáciu úradov, zneužívaniu SIS, zavádzania mafiánskych praktík, vydierania prezidenta a končiac únosom prezidentovho syna a následnou sebaamnestiou. Pripomeňme mankurtom, že to bol  práve ocenený V. Mečiar, ktorý v tomto čase niesol premiérsku zodpovednosť.  Druhý ocenený stál na opačnom brehu a vzdoroval zo všetkých síl aby sa zo Slovenska nestala čierna diera Európy. Bol so svojimi stúpencami v menšine, ale bol  to on, kam sa upierali pohľady s nádejou, že sa neprepadneme do horšieho režimu než z akého sme sa vymotali v osemdesiatom deviatom roku. Našťastie spoločnosť sa dokázala pozviechať a poslala režim V. Mečiara tam kam patrí – do zabudnutia.

Máme  tu však Maticu slovenskú ktorá nezabúda a spomenula si na svojho premiéra. Ale  v snahe prikryť principiálny spor medzi dvomi nezlučiteľnými koncepciami, zahladiť obrovskú priepasť medzi mečiarizmom a demokraciou, zahmliť staré spory a znejasniť amnestované zločiny, ukázať gesto akéhosi pseudozmierenia, na to potrebovali k ocenenému Mečiarovi priložiť Kováča. Asi im nedošlo, že spoločné ocenenie oboch mužov je vlastne urážkou ich oboch, pretože v zápase o charakter štátu nemali nič spoločné, nemôžu byť teda nositeľmi tej istej ceny. Iba v prípade, že pamäte zbavení oceňovatelia to isté predpokladajú u oboch ocenených a u širokého obecenstva.

Nuž, moderné dejiny a pobyt v  spoločnej Európe je pre MS stále veľkým priestorom a výzvou pre vlastnú reflexiu.

Peter Juščák