Janka Teťáková ...a nezabudni na labute!

Utrpenie, ktoré má zmysel, sa znáša ľahšie. Trest za pochybenia či zlyhania má na človeka katarzné účinky a ľudská povaha tento trest prijíma ako istú zákonitosť. Vďaka tomu sa s trestom dokážeme ľahšie vyrovnať. Ale ako reagovať na trest, ktorého pôvod nepoznáme?

Trest môžeme chápať aj ako nevyhnutnosť spojenia príčiny a následku. Vykonám niečo, čo je v rozpore so zákonom a následne znášam dôsledky svojho konania. Je to prirodzené. Niekedy sa dôsledky dostavia okamžite, inokedy na nás počkajú. Peter Juščák nás vovádza do obdobia od konca 2. svetovej vojny až po rok 1954, do ženského pracovného tábora nazývaného Zóna. Zóna sa nachádza na Planéte. Aspoň tak oblasť a tábor nazývajú samotné väzenkyne. Na Planéte a v Zóne akoby platili iné pravidlá, zákonitosti, zvyky, mravy. Len málokto tam má právo nazývať sa človekom. Len málokto tam má na niečo právo. Jediným nespochybniteľným právom je právo trpieť. Ľudské bytosti sú degradované na nenáročnú pracovnú silu. Žijú v neľudských podmienkach, v ustavičnom strachu a neistote.

Ako reagovať na trest, ktorého pôvod nepoznáme?

„Žiadna noc v táborovom baraku nie je pokojná. Nočné ticho nie je naozajstným tichom a ani spánok nie je naozajstný. Za drevenými stenami zavýja vietor a hádže hrste snehu do okien. Húkanie vetra by mohlo vnútri vytvárať pocit istoty a bezpečia, ale čo je to za bezpečie, keď nad každým lôžkom sa tak či tak vznáša niekoľkoročný trest, staré i nové obavy a pramálo nádeje na nejakú zmenu.“

Hlavná postava z románu Petra Juščáka je odsúdená na väzenie na Sibíri. Prečo? Ani sama nevie. Jednoducho bola v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Cynicky povedané: taká bola doba. Irenu Kalaschovú zatkli sovietski vojaci pri oslobodzovaní Kežmarku. Napriek tomu, že bola tehotná, neodkladne bola prevezená na Sibír. Dieťa neprežije a jej útrapy len narastajú. Zmyslom života sa jej stane návrat domov a boj o svojho syna, ktorého má s jedným z väzňov. To, čo je pre nás prirodzené, je v Zóne pokrkvané a zvrátene zneužité. Rodenie detí sa nazýva „detským kombinátom“, malo vraj urýchliť návrat. Deti však boli matkám odnímané. Neboli totiž ich, ale „štátne“.

Ľudské bytosti sú degradované na nenáročnú pracovnú silu.

V Zóne sa ocitajú ženy z celej strednej a východnej Európy, veľa sa o nich dozvieme, no ešte viac by sme sa chceli dozvedieť. Zúfalo sa upínajú na kŕdle labutí slobodne letiacich po oblohe. Postupne si uvedomíme, že príbeh každého človeka môže byť zaujímavý. Postavy, ktoré nám autor predstavuje, nie sú ploché. Nelíči ich čierno-bielo. Ukazuje ich pozitívne i negatívne vlastnosti, spoznávame ich minulosť, ich sny, túžby. Ani sadistické dozorkyne a dozorcovia nie sú iba zlí. Mnohí skôr vzbudzujú ľútosť ako nenávisť. Ich myslenie je často automatizované, konajú ako dobre nastavené stroje. Je totiž ľahšie robiť to, čo mi niekto prikázal, pretože sa ľahko môžem zbaviť zodpovednosti za svoje konanie. V zmysle premisy: nie ja, ale systém je dôležitý. Nie človek, ale kolektív. Tieto myšlienky nikdy nemali takú silu ako za čias stalinizmu a nikdy nenapáchali viac zla.

„Kto to bude súdiť? Tak je to s vinou na Planéte – vinný nie je nik, všetci sú len poškodení. ,Kde nie je vinný nik, spravidla je vinný každý,´ spomenula si na múdrosť kežmarského pastora. Ktovie, ako to je naozaj...“

Aj keď to v živote nemáte ľahké, nesmiete zabudnúť na labute

Kníh, ktoré sú naplnené utrpením, je pomerne dosť. Či už ide o príbehy z nacistických koncentračných táborov alebo, ako v tomto prípade, zo sovietskych pracovných táborov, musíme si uvedomiť, že to, čo nám autori sprostredkúvajú, je len povestná špička ľadovca. Státisíce, ba milióny často nespravodlivo odsúdených ľudí, trpelo kvôli krutosti a zvráteným ideám. Práve idey a ich sila sú tým, na čo chcú autori upozorniť a vyzývajú nás k ostražitosti. Upozorňujú na zlo, ktoré sa stalo, aby sa predišlo zlu budúcemu.

„Neochvejne veríme veľkej mystifikácii, že všetci okolo nás sú takí ako my. Kdeže, kdeže! Nechceme vidieť zlo, nechceme o ňom počuť, nechceme, aby sa o nás rozchýrilo, že sme videli zlo. Bojíme sa, čo ak od nás budú chcieť zásadný postoj? Ako ho len zaujmeme?“

Peter Juščák napísal ťažkú knihu. Oná ťažoba nespočíva v nárokoch na čitateľa – štýl má príjemný, jazyk presný, ale v téme, ktorú nám predkladá, v otázkach, ktoré v nás zostávajú rezonovať. Kniha rozhodne nepatrí k tým, ktoré po dočítaní odložíme a viac si na ňu nespomenieme. Práve naopak. Dočítate ju a budete sa chcieť o nej s niekým porozprávať. Dotkne sa vašich hodnôt, postojov i nazerania na život. Uvedomíte si, že aj keď to možno nemáte v živote ľahké, nesmiete zabudnúť na labute. PS: To, že je kniha nominovaná na cenu Anasoft litera, určite nie je náhoda.