Jedna jazva, jeden strach.

Tak nám teda porezali Chodorkovského. Pôvodne mu síce chceli vylúpnuť oko, ale napokon ostalo pri rezačke na tvári. Veď aj taká lepšia jazva na tvári má veľkú výpovednú hodnotu, najmä ak sa pripomína každé ráno pred zrkadlom. Popravde, bez nejakých zvláštnych znamení som podobný  incident očakával už skôr. Nie preto, že by som onú jazvu ruskému magnátovi nebodaj prial, ale preto, že o  väzniciach v bývalom Sovietskom zväze sa naši ľudia naspomínali až až.

Tisíce našich ľudí okúsili sovietske pracovné tábory, tisíce nechali svoje životy v zabudnutých končinách šírej sovietskej zeme. Sovietska vláda sa medzičasom zmenila, aj naši bývali gulagovci zostarli, väčšina z nich zomrela. Ostali po nich spomienky, pri ktorých mráz behá po chrbte a Chodorkovského nočný príbeh sa v ich tieni javí ako selanka s dobrým koncom.

Ak je na tom niečo pozoruhodné, potom je to  dedičná nedotklivosť postsovietskych zodpovedných s akou ponechávajú väzenský svet aby si veci svojho sveta spravoval sám, spôsobom sebe vlastným. Núka sa aj iné vysvetlenie, ibaže  je ešte hroznejšie – ak útok na prominentného väzňa posvätili zhora. Žiaľ, obe alternatívy sú mizerné, a obe sú možné.

Sovietska moc na vysporiadanie s nepriateľmi revolúcie zriadila prvý tábor na Soloveckých ostrovoch krátko po boľševickej revolúcii. Dzeržinský, zakladateľ tábora ho nazval učilišťom ČEKY. (ČEKA – vražedná politická polícia sovietskeho Ruska). Učenie spočívalo v tom, ako čo najefektívnejšie vykynožiť ruských buržujov a nepriateľov ľudu. Ešte štyridsať rokov pred Solženicynom popísal likvidačný tábor zbeh zo Soloviek a jeden z vysokých táborových dôstojníkov Kyselev-Gromov.  Mučenie, vraždy, masovú likvidáciu mužov, žien aj detí. Zažil osobne aj slávnu návštevu spisovateľa Maxima Gorkého na ostrove, ktorý mal svetu potvrdiť Stalinovu mienku, že na ostrovoch panuje mierová prevýchova bývalých buržujov. Maxim Gorkij si všimol, že väzni, povinne  čítajúci noviny ich držia hore nohami, vypočul si aj odvážne priznanie dieťaťa - väzňa, že  v tábore je všetko inak, vlastne naopak. Po odchode spisovateľa chlapca zastrelili. Priami účastníci potemkinovsko – gorkovského divadla museli vrátiť požičané šaty a opäť na seba navliecť deravé vrecia. Atakďalej, atakďalej.

Je naozaj pozoruhodné s akým alibizmom dokáže moc (nielen ruská) tolerovať kriminálne prostredie. Niekedy je tolerancia taká široká a blahosklonná až má človek pochybnosti, či sa nejedná o tiché spriaznenie duší umiestnených na protichodných stranách tej istej mince.  

Správa z ruskej väznice o incidente Chodorkovského teda nebola nijako povzbudivá. Hoci za plus by sa dalo považovať už len samotný fakt, že vôbec prenikla za ostnatý drôt a svet sa dozvie, že sa síce veľa zmenilo, ale zasa nie až tak veľa, aby sa dalo vyskakovať s optimizmom. Mohol by byť  potešiteľný  aj fakt, že vo väzniciach napríklad ubudlo vzdelancov, ale toto konštatovanie prominentnému väzňovi veľa neprinesie. Lebo pre tých, ktorí tam z rôznych príčin  trpia, životné prostredie vo väzení zdraviu nijako neprospieva. Ktovie, či v Rusku dnes žije nejaký Maxim Gorkij, ktorý by putoval po väzniciach a s väčšou dávkou statočnosti ako jeho predchodca pozoroval, či sa tam noviny náhodou nečítajú dolu hlavou. O tom nemáme žiadne správy.

Peter Juščák