K zodpovednosti sa akosi nik nehlási

Sloboda slova sa nezrodila sama od seba, má za sebou dlhú a strastiplnú cestu plnú obetí. Boli to práve obete na jej oltári, ktoré ju postavili na piedestál mravnej kategórie a miestami až neotrasiteľnej hodnoty samej osebe.

V skutočnosti však sloboda slova má najväčšiu hodnotu vtedy, ak je nositeľkou pozitívneho obsahu. A ak vytryskne v spoločnosti kde slobodné slovo nemá na ružiach ustlané, kde nepodlieha masovému vkusu a nie je deštruovaná masovým mlčaním ustráchanej väčšiny. Hodnota slobody slova v časoch zákazu je isto v tom, že odvážne vyslovuje pravdy, ktoré visia v ovzduší spoločnosti, no na ich vyslovenie jednoducho nieto odvahy.

Keď sa spoločnosť vymaní z tlakového hrnca a sloboda prejavu prestane byť dôvodom na šikanu, stane sa tým pádom dostupnou pre všetkých – aj pre niekdajšiu mlčiacu väčšinu, aj pre všetkých utláčaných, ustráchaných jednostlivcov, či neuznaných psychotikov. Zrazu sa mnohí postavia do polohy so svojimi osobnými pravdami a ak sú ich pravdy náhodou pofidérne, do vedomia spoločnosti ich má posunúť zaklínadlo o slobode slova.

Ale čo bude s obsahom? Ak má samotná sloboda víťaziť nad obsahom, ak zodpovednosť za vyslovené je zosmiešňovaná a vykázaná z priestoru diskusie, potom sa sloboda slova priblížila k anarchii. Pápež František vo všeobecnej diskusii o slobode slova vyzval aj k zodpovednosti. Salman Rushdi naopak, vyhlásil, že ak sloboda slova má za sebou „ale“ je koniec slobody slova. Spisovateľ však neprezradil to podstatné, kto ponesie zodpovednosť za napáchané škody zo šírenia nezodpovedných úletov?

Môžeme sa teda pozastaviť nad myšlienkou: môj skvelý pocit zo slobody môjho prejavu má väčšiu váhu ako váš zlý pocit z  dôsledkov mojej slobody. Alebo inak - kedy ide o slobodu uctievať či ponižovať, chváliť či urážať, povzbudzovať či zatracovať, šíriť pravdu, alebo obyčajnú lož?

Sloboda neriadená zodpovednosťou nepozná nijaké hranice a jej premena na zničujúcu anarchiu je len otázkou času. Volanie po zodpovednosti je často považované za nepriateľstvo všeľudských hodnôt, pretože sa všeobecne má za to, že potešenie zo slobody má výsostné právo na existenciu pred akýmikoľvek obavami z jej dôsledkov. O čom teda je sloboda slova, ak neprináša pozitívne posolstvo, iba, v tom lepšom prípade, samu seba?

Na Slovensku máme so slobodou slova žalostné skúsenosti. Nie preto, žeby bola plošne obmedzovaná, to zaiste nie, veď sloboda publikovať štandardné správy, komentáre, filmy, hudbu, či hlásať nepodstatné táraniny zo šoubiznisu je zaiste otvorené každému médiu. Ale otvorene kritizovať ťažké prešľapy štátnej moci môže byť nepríjemné, dokonca až zničujúce. Pocítili to viaceré časopisy, posledne to bol vydavateľ časopisu .týždeň a čitateľská solidarita s ním je veľmi slušnou vizitkou čitateľov. Máme tu však aj súdne spory o veľké odškodnenia za „psychické ujmy“ politikov s hrošou kožou, či sudcov, policajtov, úradníkov, ktoré končia v prospech slobody slova až na európskych inštitúciách, pretože tam o slobode slova majú inú predstavu než my doma.

Dobrou správou pre Slovensko je skutočnosť, že stále máme novinárov, ktorí pred dobrým pocitom zo slobody vyjadrovania dávajú prednosť dobrému pocitu zo šírenia pravdy.

Peter Juščák