Komunizmus – falošné proroctvo a jeho estetika

Komunizmus, ten veľký sen o sociálnej spravodlivosti neprestane vzrušovať ponížených a urazených, chudobných a marginalizovaných,  aj slušných ľudí. Všetkých  napája nádejou, že jestvuje sociálna spravodlivosť ako definitívny spoločenský stav.  Že  práve  komunizmus by tento stav dokázal privodiť a udržiavať. „Komunizmus je dom, do ktorého sa v priebehu celého storočia vstupovalo, alebo vychádzalo,“[1]píše Francúzsky historik Furet a potvrdzuje ľahkosť, s akou sa prijímal či po mnohých sklamaniach odmietal tento režim.

Z   historických skúseností vieme, že definitívne stavy v spoločnosti nejestvujú, tie sa vyvíjajú podľa spoločenských zákonitostí a prinášajú vývoj a zároveň aj striedanie spoločenských období. Predvídanie  spoločenského vývoja smerom k pozemskému raju je zaiste omamné, vzrušujúce, plné nádeje, najmä po traumatizujúcich zlomoch, no zároveň je to snívanie o slepej uličke.  Práve touto cestou prešiel francúzsky slavianofil Pierre Pascal. V čase jeho pobytu v Rusku ho zastihla revolúcia a stal sa jej nadšeným prívržencom. Až v  roku 1926 sa zbavil viery, že komunizmus dokáže napĺňať sny o rovnosti a s komunistickým Ruskom sa nadobro rozišiel[2] a medzi západnými intelektuálmi nebol sám.

Volanie  po komunizme alebo po jeho modernejšej alternatíve sa zjavuje už viac ako sto rokov. Toto volanie prichádza spravidla v krízových dobách s ťaživými sociálnymi problémami, vstupuje do stavu beznádeje či arogancie moci, do neochoty riešiť nahromadené starosti.

Rovnostárska spoločnosť má však svoj kód rozkladu schovaný tesne pod hladinou. Čím silnejší tlak na vytvorenie rovnosti, tým rýchlejšie sa aktivuje kód onoho sebazničenia.

Túžba  po rovnosti je totiž hnacím motorom jej aktérov len dovtedy, kým nedosiahnu svoju moc. Hneď na to sa hra na rovnosť končí. Privilegovaní, ktorí zabezpečili rovnosť sa inštalujú do stavu nad všeobecnú rovnosť, pretože prirodzená povaha im hovorí, že na privilégiá majú právo.  Držitelia  moci už netúžia po rovnosti, pretože by popierali svoje privilégiá pri svätých vojnových ťaženiach a možno aj ťaženie samotné. Preto je túžba po rovnosti  rozporná, pretože s rovnosťou prichádzajú tí, ktorí ju zabezpečili.

To predurčuje skutočnosť, že volanie po komunizme je len skrytým volaním po diktáte, preto sa okolo tzv. vznešených myšlienok otcov zakladateľov okrem naivných snílkov moce veľké množstvo gaunerov, hochštaplerov a podvodníkov.

Komunizmus, napriek svojim paradoxom, napriek všetkým historickým zlyhaniam,  neustále vyvoláva v početnej obci záhadnú vieru, že sľuby rovnosti a konečného šťastia sú reálne a budú aj naplnené. Človek vychovávaný k slušnosti s nepochopiteľnou ľahkosťou pripustí, že jeho sen o slušnej spoločnosti dokáže uskutočniť neslušný človek.

Ľúbivé skratky  k týmto snom nabádajú k opatrnosti, ale ideológovia komunizmu sú v sľubovaní rovnosti veľkými majstrami.  Akonáhle získajú moc,  začnú ju chrániť pred „nepriateľmi“, čiže pred ďalším vývojom. Začnú opevňovať svoju moc stagnáciou. Vedia lepšie než ktokoľvek iný, že pokračovanie prirodzeného spoločenského vývoja  by pre komunizmus znamenal  jeho smrť. Nemecký novinár Joseph Roth píše o sovietskej revolucionárke Larise Reissnerovej, ktorá nadšene bojovala s boľševikmi proti bielym. „Bojovala aj keď už revolúcia zvíťazila – za robotníkov a proti červenej byrokracii“,[3] napísal o nej autor a naznačil, že  jej predčasná smrť na týfus ju zaiste oslobodila od krutých chvíľ, keď sovietska revolúcia začínala požierať svojich tvorcov.

 Diktát je v každej spoločnosti prijateľný len pre časť spoločnosti. Akceptovanie diktátu prináša výhody, privilégiá, vyššie postavenie, väčšiu kvalitu života. Svet  diktátorov nebýva tvorivý a neprináša rozvoj. Tvorivosť diktátora sa obmedzuje len na vylepšovanie teroru, represií, trestov. Preto sa aj spokojnosť tyranov a ich posluhovačov postupne degraduje a smeruje k ich nevyhnutnému úpadku. Ich pôsobenie  je obrnené ostražitou mocou a je kalené nenávisťou či pohŕdaním svojimi domnelými nepriateľmi. Ich nenávisť má pôvod v strachu, že jestvuje aj možnosť ako o moc prísť a táto nenávisť je prirodzenou zábranou pre rešpektovanie tvorivosti či slobodného myslenia tyranizovaných. Ničivé dôsledky diktátu nesie na bedrách celá spoločnosť  a úloha privilegovaných je udržanie moci. Úlohu novinára pri udržiavaní tejto moci opisuje Roth takto: „Cenzor a novinár sú zjednotení rovnakým svetonázorom. Prinajmenšom sa nepreviňujú voči štátnemu náboženstvu, ktorým je v tomto ateistickom štáte komunistická ideológia.“[4]

Ruská skúsenosť

Víťazstvo komunizmu v Rusku prinieslo krviprelievanie neslýchaných rozmerov. Prinieslo  vládu teroru a nenávisť ku všetkým dovtedajším civilizačným atribútom – k predstaviteľom rodiacej sa demokracie a jej orgánom, k cárskej rodine a šľachte,  k náboženstvu a cirkvi, k vzdelaniu a vzdelancom, umelcom, k štátnym inštitúciám. Sloboda prenasledovať, rabovať a vraždiť pod rúškom búrania starej spoločnosti a budovania novej priviedla na svet vládu najbrutálnejších zločincov, sociálnych experimentátorov, pseudofilozofov, malých aj veľkých tyranov. Najvyšším revolučným krédom bolo potretie všetkého, čo predchádzalo revolúcii. A budovanie  novej komunistickej spoločnosti na základe deklarovaného štátneho teroru. To znamenalo búranie, rúcanie,  rabovanie, zatýkanie a vraždy nepriateľov. Toto všetko stálo pri zrode novej boľševickej spoločnosti. Definitívne víťazstvo boľševikov na dlhé roky kruto poškodilo krajinu a predznamenalo, že zdevastovaná spoločnosť sa bude musieť dlhé desaťročia spamätávať a opätovne vyvíjať.

Komunistická revolúcia v Rusku priniesla strašné obete. Človeku schádza na um otázka, v mene akej idei je dovolené vraždiť, zabíjať, týrať ľudí bez súdu, bez obvinenia, zabíjať len z rozmaru. Toto  bolo výsostným znakom boľševickej revolúcie a cieľom teroru podľa Leninových slov bolo vzbudiť strach. „Každý akt odporu sa nemilosrdne trestal. Keď v ozbrojenej zrážke padol šéf čeky v Piatigorsku, čekisti sa rozhodli zorganizovať Deň červeného teroru... rozhodli sa, že za deň popravia tristo osôb. Stanovili kvóty pre mesto Piatigorsk i pre každé mestečko v okolí a nariadili straníckym organizáciám vypracovať zoznamy pre popravy.“[5]

Lenin označovaný za vedca, génia, revolucionára, vizionára novej budúcnosti pochopil taktiku starovekých dobyvateľov. Kto chce efektívne ovládnuť nepriateľské územie, musí vzbudiť strach už len pri vyslovení jeho mena. S týmto momentom pracovali mnohí dobyvatelia a pod ich dobyvateľskými krokmi zahynuli milióny ľudí. Lenin nebol výnimkou. Uzavrel mier len preto, aby mohol vnútri vlastnej krajiny spustiť krviprelievanie aké nemá v novodobej histórii obdobu. Svoju filozofiu odôvodnil potrebou získať moc a teror na vlastnom obyvateľstve dokonca aj nazval oficiálnym termínom – Červený teror.

Na ceste k spoločnosti  robotníkov a roľníkov sa vláda teroru nezastavila ani pred ich vraždami. Stačilo na to málo, nesúhlas alebo pasívny prístup k novým praktikám. Môžeme si klásť otázky akú filozofiu vyznávali besniace vražedné komandá,  aké mali ciele, ako chceli budovať tú Leninovu spravodlivosť a mier na celom svete. Môžeme  konštatovať že teroristická činnosť boľševikov je príkladným mechanizmom ako sa so sľubmi o rovnosti možno dopracovať ku krvavému totalitnému  režimu.

Vražedné ideológie majú síce rôzne ciele, neuskutočniteľné chiméry. Každého  kto nejde s nimi v jednej línii nehľadiac na nereálnosť chimérických cieľov obvinia a potrescú. Vina v totalitnom štáte vždy prináleží potláčaným skupinám, nikdy nie utláčateľom. Napríklad hladomor v roku 1921 spôsobený boľševickým rozvratom pripisovali „nepriateľom revolúcie“ a „kulakom“. „Felix Dzeržinskij bol v decembri 1921 vyslaný na Sibír aby urýchlil vyberanie dane, pretože Sibír mala dodať väčšinu poľnohospodárskych produktov v čase, keď v povolžských guberniách zúril hladomor. Utvoril „lietajúce revolučné súdy“, ktoré chodili po dedinách a vynášali na mieste rozsudky na trest väzenia alebo pobyt v lágri nad roľníkmi...[6]

Diktátorské režimy aj komunizmus sú extenzívne systémy. Nie sú schopné sa tvorivo rozvíjať. Dnes to vidíme na príkladoch ako padajú ekonomiky týchto režimov, na Kube, severnej Kórei, v latinskej Amerike. Úpadok  komunizmu ho núti expandovať. Potrebuje sa dostať k surovinovým, technickým, technologickým, intelektuálnym zdrojom. Stalinský model pre svoje záujmy praktikoval teritoriálnu expanziu, čínsky variant dodnes preferuje  expanziu technologickú a krádeže technológií. Komunistický  režim okrem zbrojenia nedokáže zabezpečiť pre svoj režim ani základné podmienky pre život.

Stalinovým cieľom ešte začiatkom tridsiatych rokov bolo obsadiť západnú Európu, vyvíjal a pripravoval na to aj svoj zbrojný arzenál. Ruský spisovateľ Edvard Radzinskij píše, že „na stopy týchto príprav na Veľkú vojnu som narazil v prezidentskom archíve. Už začiatkom tridsiatych rokov, ešte pred Hitlerom, sa Červená armáda  horúčkovito prezbrojovala... Tuchačevský napísal vtedy Stalinovi zaujímavý list: Vážený súdruh Stalin! Je mi celkom jasné, že Veľkú vojnu musíme vyhrať, ale musíme si pritom zachovať svoj ekonomický potenciál...“[7] V zamýšľanej  expanzii mu zrejme  zabránila iba druhá svetová vojna. Jeho  víťazstvo v nej mu prinieslo aspoň vazalstvo krajín strednej Európy, ak už nie ich úplné pričlenenie.

Stalinský  komunistický režim importovaný do strednej Európy už nemal ázijskú brutalitu, prispôsobil sa európskym podmienkam. Zďaleka to nebol teror aký zažili v Rusku v 30-tych rokoch.  Tak či tak,  jeho zavedenie bolo sprevádzané násilím, politickými vraždami a terorom. Stredoeurópske  krajiny ochromil na dlhé roky, zastavil ich rozvoj, genetický kód komunizmu infikoval do spoločnosti aj u nás.

Slovenské špecifiká

Pri úvahách o komunizme nemôžeme obísť druhú stranu mince modernej totality a tou je fašizmus. Slovenský fašizmus počas druhej svetovej vojny mal tiež  svoj široký sociálny rozmer a sľuby. Vyhnanie Čechov a prerozdeľovanie majetku Židov sa u obyvateľov stretlo s veľkým porozumením. Devastácia súkromných vlastníckych vzťahov priniesla aj devastáciu  morálky. Podobne ako v Rusku aj tu vznikol všeobecný súhlas so zločinom bez potreby merať ho etickými normami. Vzniklo presvedčenie, že ak  je zločin požehnaný štátom, nie je zločinom. Toto boľševické krédo prevzali slovenskí fašisti a naviac ho ešte obohatili o náboženský rozmer.  Zločiny pod ochranou prezidenta a kňaza Tisa zbavovali občanov hodnotových pochybností aj v morálnej a etickej rovine.

Židovský kódex, ktorý zbavoval Židov majetku a všetkých práv Tiso odobril a ani spor s cirkevnou hierarchiou ho nedonútil zmeniť postoje, v ktorých Židov označoval za škodcov národa. Naopak, „Tiso naďalej naznačoval, že nacizmus a katolicizmus sú zmieriteľné.“[8]

Genetický kód spoločnosti zasiahnutý štátnym  zločinom Slovenského štátu sa krátko po vojne ľahko preniesol do povojnovej  komunistickej spoločnosti. Opäť došlo k štátom podporovaným zločinom, k odoberaniu a prideľovaniu majetkov, a k novému totalitnému režimu sa prihlásili státisíce občanov. Historik Ivan kamenec uvádza, že „počet registrovaných členov HSĽS oproti stavu z roku 1936 vzrástol takmer päťnásobne. Masová členská základňa štátostrany, fungujúcej na vodcovskom princípe (akýsi predchodca komunistického „demokratického centralizmu“) a disciplíne funkcionárskej byrokracie, však režimu vcelku zákonite prinášala bumerangový efekt: pasivitu, defetistické nálady, ale aj bezohľadný účelový karierizmus, čo so zjavným znepokojením viackrát konštatoval aj predseda štátostrany J. Tiso: „ Mnohí si robia zo strany dojnú kravu, zavádzajú v nej rodinkárstvo, protekciu, čo surovo zasahuje do nášho usmernenia... Sú sebci, nemyslia na národ, ale iba na seba, rodinu, úzky okruh.“[9]

S takouto hodnotovou výbavou mohli pokračovať aj po komunistickom prevrate v roku 1948. Za krátky čas mala  komunistická strana toľko viac členov ako pred pár rokmi Hlinkova strana. „Po uchopení moci vo februári 1948, počas niekoľkomesačného masového náboru do strany, často aj pod psychologickým tlakom sa počet členov KSS zdvojnásobil. V polovici roka 1948 mala KSS 407 150 členov.“[10] Ak sa bývali Hlinkovci a gardisti v minulom režime nejako previnili, o to  boli iniciatívnejší a razantnejší v tom komunistickom.

Komunizmus vznikol s masívnou propagandou o búraní starého sveta, starých mravov, kultúry, umenia. Koniec koncov, režim vo svojou experimente nepokryte deklaroval, že starú spoločnosť zničí a postará sa o jej novú podobu. Aj v umení umožní vznik skutočného „triedneho“ umenia, prednostne z robotnícko-roľníckeho prostredia a bude ním  ilustrovať novú spoločnosť.

Lenže ako to v totalitách býva, skutočnosť bola presne opačná. Len čo  v boľševickom Rusku vznikli pokusy o moderné uchopenie vnímania sveta v literatúre, výtvarnom umení, v hudbe, ihneď došlo k zákazom a represiám. Liberálni  a modernistickí autori, básnici, výtvarníci, hudobníci putovali do koncentračných táborov. Ostali len tí, ktorí chrlili nekončiace prúdy chvály na Lenina, Stalina, vládnucu stranu a jej režim.

V dvadsiatych rokoch vznikol v Sovietskom zväze nový tvorivý umelecký smer, socialistický realizmus ako jediný oficiálny umelecký  smer. Nikdy nemal presnú definíciu, ale dá sa poľahky dešifrovať ako smer podliezajúci a podlizujúci sa mocenskej garnitúre v každej jej podobe a historickej etape. V čase vlády komunizmu sa často menili názory, ciele, úlohy, ideológia sa korigovala podľa potrieb aktuálnej moci a v tejto súvislosti sa menili aj podoby socialistického realizmu.

Jeho  skutočná podstata však vychádzala z reality, že je iba slúžkou vrtošivej vládnucej moci, plní svoje presne zadané úlohy v priestore a čase. Moc vyžadovala a diktovala, aby umenie a kultúra kráčala v jednom šíku s komunistickou stranou. Hlásali, že umenie a kultúra sa podieľajú na  rozvoji spoločnosti, no v skutočnosti služba totalitnej moci bola nekompromisne kontrolovaná.

Tvorivosť a potreba zabúdania

Socialistické umenie oslavujúce moc a slávu vládnucej strany malo vnútenú neuveriteľnú črtu a bola ňou potreba zabúdania. Táto socialistická nevyhnutnosť v spoločnosti aj v umení kráčala ruka v ruke s potrebou zabúdania na politické omyly, chyby, revizionistické úsilia a iné komunistické zlyhania. Pripomínanie komunistických omylov bolo aj v politike aj v umení veľkým rizikom. Upratovanie v kolektívnej pamäti bolo sprevádzané všeobecným prekrúcaním vlastnej minulosti, neustálymi  zmenami pohľadov na vlastnú minulosť pod diktátom strany a tento spôsob bol pevnou súčasťou diktátorskej politiky. Pre  totalitný režim je to celkom prirodzené princíp, ktorý do svojej amnézie  vťahuje aj svoju  služobnícku kultúru a umenie, to všetko spolu s povinnosťou sledovať onú moc ako jej verný tieň. Úlohou  dňa bolo nasledovať aktuálne ideologické interpretácie a pokyny a neklásť zbytočné otázky o konzistencii spoločnosti. Osobnosť tvorcu, umelca bola tak dlhodobo urážaná často protichodnými požiadavkami na tvorbu podľa  aktuálnej etapy komunizmu, čiže podľa jednotlivých zlyhaní.

Ak chceme hovoriť o tvorivosti v časoch komunizmu, potom môžeme s obdivom konštatovať, že  ubíjaná neustálym šikanovaním a prenasledovaním prežívala. Akoby sila ľudského ducha dokázala klíčiť aj z betónu diktátorských väzníc. Slobodná tvorivosť idúca proti vôli tyranom nebýva prínosom pre diktátorskú spoločnosť, pretože spravidla hovorí o všeľudských hodnotách, nie o tých totalitných. Diktátor nepochopí, že rozvoj a tvorivosť spoločnosti potrebuje slobodného ducha. Nepripustí slobodnú tvorbu a tá konformná  nie je prínosom, legitimizuje naoko spoločnosť, ale ľudskej duši ukazuje nahotu svojho úpadku. Nie je ušetrená ani oná duša. Jej skaza v diktátorských režimoch je dnes už mnohonásobne preukázaná, je dokonca hlbšia než iba ekonomická nedostatočnosť. Stroje, zariadenia, mechanizmy sa dajú pomerne rýchlo opraviť, vymeniť, nastaviť, dá sa osvojiť aj práca na moderných zariadeniach. Skaza ľudskej duše, skaličenej totalitným režimom je oveľa väčšou tragédiou s neistou prognózou. Je to téma, ktorá ešte len stojí pred otvorením jej podstaty a hĺbky.

Umelci a komunizmus

Azda niet umelca, ktorého by nesužoval pocit nedostatočného uznania. Kus narcizmu už akosi patrí k umelcovi, napokon do istej miery môže byť aj hnacím motorom pre tvorbu. Lenže aj svetové strany pochvál sú dôležité a tvorca by sa mal zaujímať od koho sa mu dostáva uznania, od koho prijíma cenu. Mal by poznať duchovnú podstatu ceny aj iných ocenených. Prevzatie ocenenia od diktátora preberá časť jeho hodnotového sveta spolu s ocenením.

Spisovateľ  Maxim Gorkij po ruskej revolúcii emigroval na západ. Prijal  však Stalinovo pozvanie na návrat, hoci poznal spôsoby boľševikov. Za posluhovanie jeho režimu získal Stalinovu blahosklonnosť a literárnu slávu.  Zaplatil za to v hotovosti, píše historik Furet. „Za niekoľko týždňov sa z neho stal propagandista diktatúry. On, ktorý sa postavil proti Leninovmu Októbru, žehnal Stalinovmu boľševizmu.“[11] To z neho urobilo otroka režimu. Jedným z ponížení spisovateľa bola jeho vynútená návšteva prvého likvidačného tábora na Soloveckých ostrovoch s cieľom svedčiť svet o humánnom zaobchádzaní s väzňami. Maxim Gorkij prišiel, videl a pochopil. Mladý väzeň, jediný z tisícok mu povedal do očí pravdu o lágri. Na druhý deň mladíka popravili. A veľký Gorkij o Soloveckom lágri mlčal.[12] Službou krvavej  moci sám sebe sňal z hlavy veniec humanistu a zahodil ho na smetisko kultúry.

Zdá sa, že aj teritoriálna aj historická vzdialenosť od komunizmu znejasňuje jeho zločineckú podstatu kým jeho „svetlé stránky“  vystavuje na obdiv.

Zaujímavé je pozorovať ako tejto fatamorgáne dokážu podliehať umelci zo slobodného sveta ignorujúc skutočnosť, že ich kolegovia vnútri totalitného systému sú zbavení akejkoľvek slobody, nielen slobody obdivovať vzdialený zlý systém.

Je čas položiť si otázku - sú aj pozitívne stránky idey komunizmu? Zaiste sú. Sú to však len podenkové záblesky krátkych okamihov, ktoré nestačili dotvoriť obraz obludnej spoločnosti. Myšlienky o rovnosti, slobode a bratstve, o spravodlivom rozdeľovaní bohatstva, o úcte ku všetkým, ktorí hodnoty spoločnosti tvoria sú stále len myšlienkami. Sú bezpochyby pozitívne a tvoria nádej o to viac, že sľubujú  rovnosť a spravodlivú  spoločnosť. A pri nich sa aj všetky výhody nikdy nenaplnené končia.

 Lákavej rovnostárskej propagande uverili aj západní intelektuáli, ktorí navštevovali Stalina, nechali sa vyznamenávať a vychvaľovať. So svojou samoľúbosťou pomáhali legitimizovať jeden z najstrašnejších režimov histórii. Pocit, že z Moskvy si v sebe odniesli kus Stalina ich nevyrušoval.

A čo negatíva rovnostárskej spoločnosti? Tie sú votkané do sľubov o pozemskom raji. Škoda, že  človek bažiaci po ňom neverí na útrapy dlhých ciest. No čas, keď sa zlé skúsenosti valia jedna za druhou nemá spätný chod. Môžeme povedať, že komunizmu nesplnil ani jedno zo svojich predsavzatí a sľubov, okrem trestania svojich kritikov.  

Komunizmus vniesol do kultúrneho priestoru umelecké diela, kde s väčšou alebo menšou mierou stvárňovali komunistickú spoločnosť šifrovanú v rôznych podobách. Nemožnosť otvoreného vyjadrovania a snaha vypovedať o spoločnosti akoukoľvek formou o jej realite privádzala autorov k mnohým zobrazenia, podobenstvám, paródiám a hoci nemali možnosť vypovedať o stave spoločnosti priamo, vypovedali o nej napokon s ohromujúcou bravúrou cez svoje šifry alebo podobenstvá.

Takýmto spôsobom český filmový režisér Otakar Vávra natočil slávny film Kladivo na čarodejnice.[13]  Ukázal v ňom praktiky prenasledovania čarodejníc pričom podobenstvo s prenasledovaním nepriateľov socializmu bolo tak markantné, že usilovní bojovníci proti cirkevnému tmárstvu film na dlhé roky stiahli z distribúcie. Cirkevné tmárstvo príliš silne evokovalo súdobé komunistické.

Príkladov kódovania diela do menej nápadnej formy je veľké množstvo. Ruský spisovateľ Bulgakov vytvoril veľké literárne podobenstvo hroznej diktátorskej spoločnosti. Humorista  Zoščenko  písal poviedky z každodenného života s optikou začudovaného a naivného rozprávača, stúpenca režimu a kritika drobných prehreškov. Jeho poviedky sú dodnes svieže a živé, prinášajú humoristický a  brilantný obraz  sovietskej spoločnosti dvadsiatych a tridsiatych rokov.  Dodnes sú atraktívnym čítaním a sám Stalin nedokázal populárneho spisovateľa umravniť ani zlikvidovať, ako to urobil jeho mnohým spisovateľským kolegom. Obranný  kód autorov dokázal vytvoriť veľké paralely a alúzie, ktoré sa stali nadčasovými dielami.  Pochlebovačskí  rovesníci naopak, zapadli prachom.

Komunistická totalita je režim so spoločenským paradoxom, čiže rozporom medzi deklarovanými cieľmi a každodennou realitou. Mnoho autorov tento rozpor obišlo a venovali sa len potrebám režimu. Ich diela ostali už len ako insitné svedectvo doby neslobody.

Autor,  ktorý sa podujal na umelecký zápas so spoločenským paradoxom komunizmu prinášal s dielom hneď dva parametre – umeleckú hodnotu diela a jeho aktuálnu spoločenskú výzvu. Je známe, že mnoho diel z komunizmu bolo nositeľmi nadčasovej literárnej kvality a zároveň aj aktuálnej odvahy pomenovať spoločenské pomery. Kombinácia umeleckej a aktuálnej hodnoty mohla byť v diele rôzna.

Po  zmene režimu sa v mnohých dielach overilo, či skutočná umelecká hodnota diela ostala nedotknutá. Diela s výrazným aktualizačným parametrom, t.j.  dielo s kritickým pohľadom na spoločnosť, často vo svojej absolútnej hodnote poklesli.  Spôsobil ho zánik neprijateľného diktátu  s ktorým zanikla aj schopnosť čitateľa identifikovať odvážne prvky diela. Ak niektoré dielo bolo výnimočné predovšetkým odvážnym postojom, po zmene pomerov vyšumelo fluidum odvahy a niekdajšia ozdoba diela sa vytratila, pôvodné čaro sa zmenšilo a tak klesol aj  význam diela.  

Literatúra v komunizme priniesla aj množstvo posluhujúcej spisby, ktorá vytvárala falošné ilúzie, presviedčala o pravde fiktívneho sveta, klamala o živote spoločnosti a svojim spôsobom sa podieľala na legitimizácii moci. Oproti nej stála literatúra ktorá zápasila s režimom a hľadala najschodnejšiu cestu k čitateľovi, využívala všemožné kódy alebo posuny v priestore i čase, aby unikla likvidačným zákazom. Alexandra Berková[14] na stretnutí mladých českých a slovenských spisovateľov v Dobříši na jeseň v roku 1988 povedala, že v tvorbe posledných rokov sa v žiadnej českej próze neobjavila komunistická strana alebo jej člen ako reálna literárna postava. Vzhľadom na poldruha miliónov komunistov v Československu to označila za „signifikantný znak chorej spoločnosti, kde sa autori neodvážia napísať pravdu o tejto strane.“[15] Aj tak  vyzeralo umieranie komunizmu. V  Čechách komunizmus zomrel najprv v oficiálnej literatúre, potom aj v celej spoločnosti.

Aj slovenská literatúra mala svojich sluhov a tvorcov. Tridsať rokov po zmene režimu nie je verejnosti k dispozícii hodnotiaca práca, ktorá by komplexne zhodnotila literárne úsilie z obdobia komunizmu. Zatiaľ to ostáva na vydavateľoch a čitateľoch aby čiaru medzi hodnotnou literatúrou a tou posluhujúcou si urobili sami. Lenže samotná skutočnosť, že takéto ucelené dielo nejestvuje, alebo nie je dostupné, evokuje našu tradičnú vlažnosť  k vlastným zlyhaniam a pokleskom. A tradičnú nedôveru k tým, ktorí sa nebáli na spoločenské zlomy ukazovať.

Aj sloboda má svoje úskalia a rozličné reakcie spisovateľov. Má  svoje hodnotné výzvy i výzvy k povrchnosti.  Demokracia, sloboda tvorby, zánik tabuizovaných tém, ako aj nezáujem moci o literárne pochlebovanie vyradilo potrebu kódovania diel. Je možné, že niektorí autori sa bez ozrutného nepriateľa (chlebodarcu) ostali opustenejšími a niekedy aj bezradnejšími. Ale práve sloboda je natoľko univerzálna hodnota, že dokáže preveriť aj silu pravdy aj silu umeleckého posolstva diela. V slobodnom svete slobodnému autorovi nestojí v ceste nič, okrem jeho vlastných strachov a obmedzení.

Peter Juščák, prozaik, publicista

Vyšlo v zborníku Post Bellum, Príbehy 20.storočia - Komunizmus – vnucovaný sen, 2020

.