Prednáška prednesená na konferencii o zločinoch komunizmu

Košice

August 2003

Pôvab rovnosti

Skúsme sa pozrieť na samotné slovo komunizmus. Už jeho pôvod hovorí o spoločnosti s významným humanistickým posolstvom.  Communia sunt amicorum inter se omnia, hovorí Cicero vo svojom diele O povinnostiach. Povedané po slovensky - medzi priateľmi je všetko spoločné. Latinské slovo communis teda vystupuje vo význame spoločný. Samotná myšlienka o veciach spoločných medzi priateľmi je zaiste krásna a iste by málokto proti nej zdvihol hlas. Avšak len čo vykročíme od skupiny priateľov do širšej spoločnosti dostaneme sa k filozofom - Marxovi a Leninovi. Prvý z nich teoreticky vybudoval učenie o spoločnosti, kde mali platiť zákony rovnosti a to nielen medzi priateľmi, ale všade, na každom kroku, povinne, a to do tej miery, až sa povinnosť byť takým istým ako ostatní stala osudnou stovkám miliónov obyvateľov planéty. Lenin jeho učenie prispôsobil svojim potrebám a zaviedol ho do praxe.

Karol Marx ako teoretik prišiel s novým modelom spoločenského usporiadania. Otvorene vyhlásil vojnu tisícročným tradíciám a kresťanskej morálke. Vo svojom smutne slávnom Komunistickom manifeste, určenom spolku nemeckých komunistov v roku 1848 celkom otvorene hlásal zánik takých nedotknuteľných pilierov kresťanskej aj svetovej kultúry ako bolo manželstvo a súkromný majetok. Správu vecí obecných mala riadiť diktatúra proletariátu.

Lenin pochopil, že Marxova filozofia rozkladu hodnôt je najsprávnejšia filozofia ktorá môže rozvrátiť ruskú spoločnosť zmietajúcu sa v permanentnej kríze a pomôže mu dostať sa k moci. Pochopil, že množstvo starých problémov veľkej krajiny možno vyriešiť len celkom novým, nečakaným, radikálnym a vskutku revolučným spôsobom. Marxova filozofia tu bola ako na objednávku a Uľjanov ju doplnil a dopracoval o nové totalitné prvky ako je vedúca úloha komunistickej strany. Teória bola pripravená na začiatku dvadsiateho storočia. Ostávalo len vyčkať na vhodnú príležitosť a podpáliť požiar, aký v dejinách sveta nemá obdobu.

Aby sme mohli pokračovať ďalej, je potrebné ešte chvíľu zdržať sa v sovietskej histórii. Písal sa rok 1918. Nová sovietska moc sa usilovala získať uznanie doma aj v zahraničí. Významnú úlohu pri domácom zabezpečovaní jej rešpektu zohrával Vojenský revolučný petrohradský výbor. Tento výbor dáva revolučnému teroru inštitucionalizovanú podobu. Pod vedením Felixa Dzeržinského pôsobil výbor ako ozbrojená ruka diktatúry proletariátu. Za niekoľko mesiacov už mal niekoľko tisíc členov a ich činnosť ihneď smerovala k zákazom - zrušili hlavné denníky, uvalili kontrolu na rozhlas a telegraf, pripravili plán na zhabanie bytov. Veliteľ Dzeržinský sa konečne mohol vysloviť nahlas v zmysle Marxových a Leninových plánov: - našou aktuálnou úlohou je zničiť starý poriadok. My sme tu na to, aby sme usmerňovali a riadili nenávisť a oprávnenú túžbu po pomste utláčaných proti utláčateľom.

Dzeržinského neslávny výbor zaviedol aj nám známe termíny - nepriateľ ľudu apodozrivý. Tieto dva termíny sa na celé desaťročia stali temnou hrozbou, ktorá visela nad hlavami miliónov ľudí. Vražedný mlyn sa pomaly začal roztáčať, postupne naberal obrátky aby rozkrútil dianie v dvadsiatom storočí do takej miery, že závrat z neho sa prenesie aj do nového tisícročia.

A ešte citát jedného z prvých ideológov revolúcie, Bucharina. Ten pyšne napísal: Keď sme presvedčení o pravdivosti svojich ideí a o správnosti svojich metód, musíme ich vnútiť všetkým národom a všetkými prostriedkami, žiadneho nevynímajúc. Možnože zastupujeme vyvolený národ histórie, ktorý má dať svetlo celému svetu. A ja vám vravím, že svetlo sa začína šíriť z východu. Musíme rozmetať všetky ideológie - demokratické aj malomeštiacke, ktoré by mohli zatemniť toto svetlo. Sloboda myšlienky a sloboda kritiky a podobné hlúposti sú lživé pojmy meštiackej demokracie ktoré nemajú cenu.

Rozvrátiť starý poriadok sveta, obrať ľudí o posledné  a vnútiť im len vyčerpávajúcu prácu pre nedefinovateľný celok,  na to je treba poriadny represívny aparát. Poruke je však Džeržinského výbor, neskôr premenovaný na ČEKU. Jej komisie majú najmä v provinciách neobmedzenú moc. Mnohí komunisti i sám Lenin museli uznať a pranierovať zločiny tejto stredovekej policajnej organizácie. Musela zakročiť sama boľševická vláda a dať zastreliť niekoľko členov Čeky, ktorí sa dopustili surových zločinov, ktoré už nebolo možné utajiť. Nová ruská polícia sa stala štátom v štáte bez občianskej myšlienky, bez zásad, terorizuje, zatýka, strieľa bezbranné obyvateľstvo bez súdu, bez zjavných príčin.

Všimnime si teda pôvod vzniku komunizmu – spoločenské a sociálne napätie, sľuby lepšej spoločnosti, prevrat, teror, vraždy, nezákonnosť. Komunizmus ako každá totalita potrebuje moc štrukturovanú do vertikálneho systému, do  pyramídy. Kontrola pôsobí len na to aby kontrolovala nezávislé myslenie, a naopak, prehliadala nezákonnosť. Pri tejto myšlienke sa pristavme, pretože ju budeme potrebovať aj pi posudzovaní demokracie.

Komunistické zákony platili len niekedy, len niekde, a len pre niekoho. Moc rozhodovala, či sa zákon použije alebo nie. Či sa jav nazve činom alebo zločinom. Komunizmus ako deformovaný sociálny systém dokáže tú istú vec označiť rôzne, pretože na javy a skutky sa prisudzuje zákonnosť podľa ľubovôle. Tento stav keď si nik nie je istý svojim postavením najviac vyhovuje totalitnej vláde, pretože každý občan sa stáva jej rukojemníkom.

Komunizmus je teda spôsob riadenia spoločnosti kde aj v nomenklatúre je treba sa správať mimoriadne obozretne. Celá nomenklatúra sa totiž správa nezákonne, a ten, kto vybočí z jej jednotného šíku bude potrestaný – paradoxne podľa zákona.

Opäť poznámka  - tento model nie je len výsadou komunizmu, ale každej totalitnej spoločnosti. Komunizmus nám ju len zavial do našich končín a my máme pred sebou nesmierne ťažkú úlohu ako sa s týmto neblahým dedičstvom vysporiadať.

Násilie nepozná biele miesta

Vlani vyšla na Slovensku kniha Zločiny komunizmu, teror a represálie v rokoch 1948 až 1989. Treba poznamenať, že komunizmus drasticky zasiahol do života našich ľudí ešte pred rokom 1948. Pri skúmaní osudov občanov zavlečených do ZSSR som naďabil na obyvateľov východného Slovenska, ktorí mali to nešťastie, že boli internovaní do pracovných táborov v ZSSR už v októbri roku 1944. Bol to bezprecedentný akt násilia spáchaný na našich občanoch. Bez súdu, bez rozsudku, bez možnosti sa odvolať boli tisíce mužov, žien, aj nedospelých mladíkov zavlečených na miesta po šírom Sovietskom zväze od Ľvova po Magadan, od severného polárneho kruhu po Kaukaz. Boli to obyčajní sedliaci, remeselníci, úradníci, sudcovia, colníci, železničiari, vojaci slovenskej i maďarskej armády, aj členovia Hlinkovej gardy, ale aj odbojári,  ba aj ženy z domácností.

Zvláštnu pozornosť si zasluhujú občania, ktorí okúsili peklo fašistickej totality a z rôznych dôvodov sa ocitli v nemeckých koncentračných táboroch. Na Slovensku som zaregistroval niekoľko prípadov práve týchto občanov, ktorý krátko po návrate z koncentráku alebo ešte priamo na ceste domov, boli nezákonne zavlečení do ZSSR, aby okúsili aj tábory GULAG.

Prípad Cecílie K. z Košíc je viac ako ilustračný. Ako dieťa z položidovskej rodiny sa s rodičmi a súrodencami dostala do koncentráku v Auschwitz. Mala štrnásť rokov. Z koncentráku sa vrátila z celej rodiny sama – ako osemnásťročná. Vzápätí ju ako údajnú špiónku odsúdilo sovietske NKVD na pätnásť rokov prác. Plných desať rokov prežila v uhoľných baniach za severným polárnym kruhom. Kontinuita zločinu a násilia sa na nej a jej rodine podpísala dokonalými písmenami.

Tisíce týchto nešťastníkov z čias konca ll. svetovej vojny, ktorých vinu či nevinu nik neskúmal, okúsilo peklo rozvinutého komunizmu. Na vlastnej koži spoznali kam sa dostal režim za necelých 30. rokov. Systém pracovných táborov s miliónmi uväznených ľudí vytvoril väzenie vo väzení. Okrem povinnosti pracovať mali väzni jedno všemocné privilégium, právo vytiahnuté z hĺbin dávnej otrokárskej spoločnosti – bolo to právo kedykoľvek zomrieť. S touto skúsenosťou o komunizme sa naši internovaní postupne vracali domov, prví prišli ešte na jeseň roku 1945, medzi poslednými sa vrátil Jozef Erban z Košíc, ktorý sa vrátil v roku 1966 teda vo väzení a na nútenom pobyte celkovo strávil 21 rokov. Spomína si však aj na svojho priateľa z Maďarska, pána Kulczara, ktorého spoznal ešte v tábore GULAG. On pobudol v táboroch a na nútených pobytoch spolu 47 rokov!  Dnes, starý a chorý dožíva neďaleko Miskolcza. Celkový počet odvlečených z dnešného územia Slovenska sa odhaduje na 7 až desať tisíc, presný počet s absolútnou istotou vysloviť možno iba veľmi ťažko.

Tí, ktorí sa vracali v 50. rokoch po smrti Stalina, s prekvapením pozorovali, že v Československu už vládne režim veľmi podobný ako v ZSSR. Oni  boli prví, ktorí museli okúsiť zlobu komunizmu v krajine jeho vzniku.

Osobné skúsenosti

Zastavme sa ešte na chvíľu pri odvlečených. V Štóse, Medzeve a v ďalších mestách a dedinách sovietske intendantúry zvolávali občanov na pomoc pri opravách mostov, ciest, železníc, odpratávaní snehu a podobne. Dobrovoľníci, ktorí sa dostavili na miesto určenia už boli obkľúčení ozbrojenými vojakmi a nebolo úniku. Iných zaisťovali na základe zlovoľných udaní susedov, známych, pomstychtivcov. V Tatrách a v Poprade, v Kežmarku  mali komunisti pripravené zoznamy nepohodlných ľudí. Tých sovietske vojská NKVD zaisťovali ako prvých. Splnili tak sľub Klementa Gottwalda ešte z Masarykovho parlamentu, že komunisti sa chodia do Moskvy učiť ako zakrútiť buržoázii krk. Je to svedectvo ako nie je možné podceňovať vyhrážky, znejúce sofistikovane či aforisticky. Množstvo úplne nevinných ľudí je toho varujúcim svedectvom.

Ak teda hovoríme o represáliách komunistov, neslobodno zabúdať, že boli prítomné, ešte pred tým, než na našom území prevzala moc do svojich rúk Benešova vláda.

Neustali ani po prechode frontu. Komunisti ako prví pochopili, že teraz po skončení vojny pôjde opäť o moc, ale o moc úplnú a všetku. Také je myslenie komunizmu. Po voľbách v roku 1946, keď komunisti a Slovensku katastrofálne prehrali, rozvinul sa skutočný teror.

Stojí za úvahu kde sa v človeku skrýva chuť zrádzať, neobmedzene vládnuť, tyranizovať slabších. Akokeby v celých dejinách ľudstva šlo zakaždým o tú istú donekonečna sa opakujúcu totalitu: Totalitu zločineckej duše. Zločinecká duša si už vhodný kožúšok do každej nepohody nájde a s citlivosťou seizmografu zvesí ho z klinca v dostatočnom predstihu. Slúži jednej a jedinej ideológii a tou je ideológia vlastného prospechu aj za cenu padajúcich hláv. Jeho dielčie ideológie, ktoré slúžia hlavnej, môžu byť akéhokoľvek druhu, no zločinecká duša nemá žiaden problém slúžiť trebárs obom znepriateleným ideológiám súčasne... Toto sa javí ako najpresnejšie vysvetlenie ochoty slúžiť komukoľvek za akúkoľvek cenu.

Z hľadiska skúmania morálky a ducha  národa, alebo modernejšie – jeho zdravého genetického kódu, je treba národné  dianie po skončení vojny vnímať na pozadí atmosféry doby. Európa horela v plameňoch, internovali státisíce občanov, ktorých zbavili práv, majetku a života a na ostrove dočasného pokoja, na Slovensku, sa verným rozdával cudzí majetok. Ten skončil  zdevastovaný, zničený, zadĺžený a rozkradnutý. Z mravného hľadiska dostala kresťanská morálka ťažký úder.  Nuž a štátom organizovaný zločin zvaný fašizmus sa napokon obrátil proti jeho strojcom. Keby skrachoval len politicky, vojensky a hospodársky. Kdeže. Vniesol do genetiky národa niekoľko významne negatívnych čŕt. Jednou z nich je presvedčenie, že  rozkrádať s požehnaním štátu nie je nemravné. Toto barbarské posolstvo sa nám v neskoršom období prebudilo k životu ešte niekoľkokrát – zakaždým aj s nepríjemným dodatočným účtom – ekonomickým, o hlbšom morálnom prepade a narušenom genetickom kóde ani nehovoriac.

Ak pripustíme, že súkromný majetok nie je posvätný, potom posvätným prestane byť aj lôžko  každého z nás, aj celoživotné úsilie pracujúceho človeka, ale aj hranice krajiny, aj civilizácia, proste všetko. A posvätnou ostane len sila bez zákona.

V marci 1945, keď sa slovenskí politici ešte stále dušovali „Za Boha a národ“ a zastrájali sa  Moskve, vtedy už boli mŕtvi prví odvlečenci, ktorí sa ako obeť politiky spolupráce s nemeckým fašizmom trgáňali v transportoch smrti smerom na východ. Ich mŕtvolami boli posiate násypy železničných tratí od Ukrajiny po ďalekú Sibír. Niektorým skupinám odvlečených v lágroch vysvetľovali, že najprv budú musieť vybudovať to, čo vo vojne zbúrali, až potom ich pustia domov. Ak by sme akceptovali takéto dôvody odvlečenia, potom by sme rovnako mohli povedať, že vina za odvlečenie našich občanov spadá na hlavu prezidenta Tisa, ktorý vyhlásil vojnu spojencom protifašistickej koalície a na východný front vyslal slovenských vojakov.

 Osudy nevinných sú zničené barbarstvom, ktoré z povojnového, mierového obdobia činí obdobie zvláštnej, tichej, vyhladzovacej vojny. Vojny sovietskeho režimu proti jednotlivcovi i skupinám - mužom, ženám, deťom, vojakom i civilom, ideovým nepriateľom i vlastným prívržencom, vojny, aká v dejinách ľudstva nemá obdobu. Je to Leninova vojna.. Stalin ju po skončení II. svetovej vojny obohatil o pestrú paletu zajatcov všetkých európskych a mnohých ázijských národov. V sovietskej vojne proti človeku sa zabíjalo hladom, smädom, chorobami, mrazom, vyčerpávajúcou prácou a degradáciou človeka na úroveň zvieraťa, alebo ešte nižšiu. Jej rozsah a brutalitu popísal Alexander Solženicyn v známom Súostroví Gulag, ale aj ďalší autori so skúsenosťami v pracovných táboroch v ZSSR.

Dr. Kováč a mnohí ďalší

Chcem sa pristaviť pri osude Dr. Ivana Kováča z Košíc. Po internovaní a nútenom pobyte v strednej Ázii sa spriatelil  s väzňom Alexandrom Solženicynom a Jánošom Rózsayom a ďalšími intelektuálmi. Právnik Ivan Kováč, ktorý nikdy nepodpísal svoj trest za vykonštruovaný zločin sa v lágri stal známym vďaka svojim právnym radám medzi zastrašenými spoluväzňami. Po smrti Stalina keď už bolo možné domáhať sa akých takých práv, Ivan Kováč písal sťažnosti za svojich spoluväzňov, odsúdených za rôzne absurdné činy, napríklad aj za pochvalu americkej bojovej techniky. Po prvých úspechoch, keď naozaj dosiahol prepustenie niekoľkých z nich, sa stal nepísaným obhajcom práv spoluväzňov a jeho improvizovaná kancelária pracovala takmer nepretržite.

Stručný príbeh Dr. Kováča vypovedá o človeku, ktorého nezlomila žiadna z totalít. V čase vojny musel narukovať do maďarskej armády, no tam zorganizoval prebehnutie k Červenej armáde. Vo vojne velil čate tlmočníkov u maršala Jeriomenka. Napriek tomu sa vinou československej štb a sovietskej NKVD ocitol v tábore GULAG. Po návrate z internácie bol až do roku 1989 nežiadúcou osobou s veľkými problémami pri svojom profesionálnom uplatnení. Na tomto človeku bola spáchaná celá reťaz násilia. Až na konci jeho života sa postupne odhaľovala pravda o jeho zatknutí a vydaní do rúk sovietskej NKVD. A hoci celý svoj život zápasil s komunistickými úradmi o vysvetlenie a odškodnenie, iba čiastočne sa ho dočkal na sklonku života.

Mnohí ďalší odvlečení mali podobný osud. Nie každý z nich však mal, podobne ako Dr. Kováč, na mysli aj svojich blížnych, smrť bola tak blízko každého väzňa, že myslieť na blížneho nevládali. V temnotách táborov navždy zmizli tisíce statočných ľudí a dnes, po rokoch sa nám podarilo rekonštruovať osudy len nepočetnej skupine. Preto je treba nahlas a verejne vysloviť aspoň niekoľko mien, mien skutočných statočných ľudí, ktorí ako Dr. Kováč s nasadením života pomáhali svojim spoluväzňom. Boli to naozajstní lekári bez hraníc a hrdinovia medicíny a ľudskosti – doktor Fiedler zo Starého Smokovca, ktorý operoval väzňov v primitívnych podmienkach kaukazských táborov, plechovými skalpelmi z amerických konzerv, medik a neskorší lekár doktor Groch, ktorý spolu s otcom zberali liečivé byliny a pomáhali blížnym. Rovnako to bol doktor Durst zo Spiša, Doktor Oriešek z Prešova, poľský lekár doktor Bucher. To sú mená s ktorými som sa stretol, ale patrí vzdať úctu všetkým neznámym.

Treba spomenúť aj kňazov ako Jozef Števek, otec Kizák, gréckokatolícky kňaz Bučko, laický apoštol Jozef Jakubec z Harichoviec a opäť mnohí neznámi, ktorí boli nesmiernou pomocou a nádejou pre väzňov, aby strácali vieru a prepadali zúfalstvu. Viacerí z nich boli surovo trestaní len za nenápadný cirkevný obrad, za prežehnanie. Za brezový kríž z dreva na hrobe spoluväzňa dostal kňaz týždeň zostrenej samoväzby. Celkový počet odvlečených sa odhaduje na 7 až desať tisíc, presný počet s absolútnou istotou možno vysloviť iba veľmi ťažko.

Násilie, ktoré okúsili zavlečení v ZSSR pokračovalo doma, u mnohých z nich po celé desaťročia, do roku 1989. Celé rodiny zažili prekliatie z dôvodu, že niektorý jej člen bol zavlečený a po návrate domov sa stal výkričníkom neprávosti. Akokeby novodobým mocnárom nestačilo jedno potrestanie za akúsi neidentifikovateľnú vinu. Ladislav Šándor zo Slavošoviec bol jeden z mála zavlečených, ktorému sa podarilo ujsť z tábora v Zaporoží  a dostať sa až domov. Celý život bol sledovaný štb, šikanovaný a vypočúvaný a to aj so synom, ktorý sa narodil desať rokov po skončení vojny. Kontinuita násilia sa preliala aj do takzvaného rozvinutého socializmu a pôsobila skôr ako odstrašujúci moment pre každého, kto sa chcel pustiť za pasy s totalitnou mocou. Pavel Tunák, po návrate z Kamčatských baní a lákaný na spoluprácu s štb a Moskvou bol po hrdom odmietnutí kriminalizovaný a zatvorený na poldruha roka hneď po návrate domov – za urážku strany. Doktor Fiedler a Gejza Pásztor boli potrestaní ročnou internáciou naviac, za to že sa odmietli sovietizovať a zostať v ZSSR natrvalo.

Totalita a jej pokusy o prežitie v demokracii

Komunizmus je mŕtvy, ale je tu otázka – je mŕtva aj totalita?

Chcem naznačiť, že násilie ako fenomén, ktorý sprevádza ľudstvo od jeho počiatku je neustále prítomné nielen v totalitnej spoločnosti, ale aj ako potenciálny i skutočný nepriateľ demokracie. Celkom nenápadne sa ukrýva do slov, do názorov, do verejných vyhlásení, do politických prejavov, aby sa nakoniec prevalilo do najširšej spoločnosti. Násilie aj s jeho vykonávateľmi sa nestratilo mávnutím čarovného prútika v novembri 1989. Naopak, tí, ktorí pomocou neho vládli a riadili každý úkon v krajine - boli a sú medzi nami. Násilie v komunistickom režime, schované v metódach štb, v gumených zákonoch, v prenasledovaní vytipovaných občanov a skupín, v čiernej a šedej socialistickej ekonomike, to všetko viac alebo menej bezpečne preplávalo do vôd demokracie, aby sa pokúšalo  hľadať svoje miesto v nových podmienkach. Ak sa dnes stretávame s akýmkoľvek druhom násilia, dovolím si urobiť vývod, že ide o pôvodnú kontinuitu. Odpočúvanie politikov, zneužívanie SIS, únos prezidentovho syna Kováča mladšieho, nie tak dávna blahosklonnosť voči organizovanému zločinu, jeho prepojenie na vysoké politické špičky – to všetko je dedičstvom totalitného myslenia a konania. Nie je vinou demokracie, že sa s násilím stretávame dodnes a že paleta prejavov násilia sa rozrástla do bizarných kontúr. Pôvod je treba hľadať v dedičstve dvoch totalít, fašistickej a najmä komunistickej, ktoré preukázali, že páchať zlo i zločin sa častokrát vypláca. Preto je potrebné aj naďalej konať činy akými sú napríklad zriadenie Ústavu pamäti národa, vydávanie viacerých kníh o zločinoch totalít, zriaďovať nevládne organizácie a občianske združenia na kontrolu verejnoprávnosti celého nášho života.

Lebo nie slová, ale činy, aké konal napríklad dr. Ivan Kováč na obranu bezbranných väzňov musíme konať aj my. Niekedy je to veľmi ťažké. Ale zakaždým je treba mať na pamäti, že násilie totalít všetkých druhov je tíško prítomné neustále  a čaká na naše zlyhania a na našu slušnosť.

                                                        Peter Juščák

                                                        Obec spisovateľov Slovenska