Krysí jed sa s komunistami nevyparil

V časoch, keď okrem tralalákania zneli v pesničkách aj hodnotné myšlienky sme v podaní Valdemara Matušku mohli počuť aj sugestívny šansón so slovami - Měl šedej plášť, kočičí krok, smutnou tvář,
za pasem nůž a vedle něj kříž a snář. Bolo to trocha vzdialené podobenstvo o manipulácii komunistickými svätcami. Nik nebol na pochybách, kto je oným potkaniarom s kosákom a kladivom v rukách, s blúznivými rečami  o šťastnej budúcnosti a ochrane pracujúceho ľudu pred hlodavcami v ľudskej koži. Krstní otcovia začiatkom normalizácie pesničku zakázali aby zbytočne neprovokovala a nenabádala k premýšľaniu.

Dnes už nepotrebujeme úporne hľadať pravdu medzi riadkami ako voľakedy. Zvykli sme si na otvorenosť, slobodu slova a stratili sme ostražitosť.  Nevšimli sme si novoprichádzajúcich potkaniarov s píšťalou a krížom.  Šel a kam stoup, vyrost jak sloup k nebi dým... spieva sa v piesni. Textár Ivo Fischer možno mal vo svojom tvorivom pozadí perfídnych a nevzdelaných politrukov, vždy pripravených chrániť ľud pred vymyslenými nepriateľmi. Trafil nielen do srdca režimu konca šesťdesiatych rokov. S rovnakou umeleckou silou zasiahol aj do dnešných dní. Odkazuje nám, že ak lepšie otvoríme oči, zbadáme celú plejádu dnešných potkaniarskych kazisvetov. Sú tu, kričia z tribún, strašia pred civilizovaným svetom, žehnajú krížom. Čo slovo, to strach, čo krok, to skaza. Ich lži a proroctvá sa na nás sypú zo všetkých strán. Svojou vnucovanou ochranou z nás robia nesvojprávnych a prihlúplych truľov. Medzitým náš potkaniar rastie, putuje po krajine, rozhadzuje rukami, sľubuje blahobyt, no každej tón, každičkej tón, kterej hrál, znamenal smrt, znamenal žal, znamenal pláč.

Tí, ktorí sa narodili v čase, keď pieseň o potkaniarovi znela z rádia majú dnes päťdesiat rokov. Panoptikum spasiteľov si môžu usporiadať podľa vlastného uváženia. Dnes rečnia o národe, kresťanstve, vlasti, o sociálnom štáte, ale peniaze si nechávajú posielať do susedného kráľovstva, až na Cyprus.  Hrál slovo “my” a “naše vlast”, “mír” a “čest”a myslel “vy” a “vaše krev”, “válka”, “pěst”, lebo toto je pravá výbava potkaniara v každej dobe. Kríž, najmä ten kríž sa im dnes stal takým blízkym. Niektorí z nich, s krížom na prsiach ešte stále za chrbtom schovávajú kosák a kladivo. Pravý potkaniar nikdy nevie, kde ho budú potrebovať. A mně se zdá,  že už je čas říct mu už dost! Vem tě ďas! To je náš svět a krysí jed nechcem už brát!

Peter Juščák