Kto spíše dejiny národnej rabovačky?

Ak sa raz niekto podujme spísať stručné dejiny slovenskej rabovačky, nebude to mať ľahké. Tá prvá z novodobých dejín súvisí s arizáciou. Habanie židovského majetku malo nedobrý ekonomický dopad – funkčné podniky prestali fungovať a tak mnohé majetky priniesli miesto bohatstva jeho pravý opak. Neskôr sa znárodňovalo, združstevňovalo, aby sme nešťastné dvadsiate storočie ukončili nápravou všetkých predchádzajúcich krívd – privatizáciou. Ako však mohla privatizácia skončiť, keď ju pripravili a uskutočnili pohrobkovia arizátorov a združstevňovateľov? Nuž, skončila podobne ako arizácie – fabriky rozpredali do šrotu, pozemky developerom, ľudí poslali na podporu a úvery nechali posplácať občanom cez štátne reštrukturalizácie a tzv. ozdravovacie programy. Chvála všetkým, ktorí šli vlastnou cestou a vyhli sa tomuto ľudácko-boľševickému algoritmu...

Vlna bezbrehých mečiarovských privatizácií národnými privatizérmi sa skončila. Majetky sú rozdané, vlastníctvo sa stabilizuje, ešte treba zopár väčších a tisíce menších majetkových prevodov a potom občanom-voličom pribudne daň z prevodu majetku. Medzitým však treba z niečoho žiť, preto rabovka musela nájsť nové spôsoby. Z nehybného majetku sa politickí privatizéri vrhli na živý organizmus – inštitúcie. Sprvu to skúsili s umelo vyvolanými spormi o fiktívne dlhy štátnych inštitúcií a niečo sa podarilo vyrabovať aj z tohto súdka. Táto bezostyšnoť podporená nefunkčným súdnym systémom sa celkom prirodzene preklopila do bezostyšnosti vyššieho stupňa: otvoreného rabovania zdravotníctva a štátnych investícií. Ak niekoho vyrušil predražený piešťanský prístroj, treba povedať, že nejde o prístroj, ale o systém. Ba čo viac – o systém v systéme. Pretože kauza Váhostav ukázala to, čo v nemocniciach vidia len nešťastníci odkázaní na ich služby – novodobé pijavice nemajú dno ani zábrany. Pokojne si odvedú zisky z nemocničného toaletného papiera, zo stravy určenej chorým ľuďom, z predražených liekov... na svoje Bahamy. Však sa národ poskladal na choré banky, poskladá sa aj na choré deti, potom, niekedy, napríklad na Vianoce. 

Váhostaváckych pätnásť percent je už priveľkým pľuvancom do očí živiteľov rodín, ale nie je jediným. Keby naše televízie netralákali o podružnostiach podružných ľudí, možno by sme sa dozvedeli oveľa skôr pár dôležitých vecí. Napríklad, že pri absencii práva prichádza právo silnejšieho. Čiže cesta do jaskyne. Že beztrestná rabovačka má jedinú tendenciu – narastať až do totálnej podoby. Niekde sa jej hovorí aj totalita. Ak voliči ešte nepostrehli, že nemocnice a váhostavy sú jasnými signálmi totality, majú smolu, vlastne, všetci máme smolu. Slovenský smerácky parlament odvoláva Figeľa, miesto aby odvolal túto neuveriteľnú vládu. To vláda nemá zábrany, nemá právnu oponentúru, nemá nijaké mantinely, nemá zbla politickej kultúry, preto pokojne testuje, kam sa dá s jej totalitnou demokraciou zájsť.

Peter Juščák