Lety s dvojplatničkou

Ak v niekom ešte tlela nádej, že naši volení reprezentanti majú trocha kultúry, dnes možno len smutne  konštatovať, že každý ďalší deň zatláča túto nádej hlbšie a hlbšie do hrobu.

Jednoduchá vrstva slovenskej spoločnosti vyžaduje od svojho reprezentanta dve protichodné vlastnosti – po prvé, mal by byť chudobný a skromný, aby ich neprevyšoval, aby bolo jasné, že je jeden z nich. Po druhé, mal by byť bohatý, aby preukázal, že bohatstvo je dosiahnuteľné každému a tiež aby budil rešpekt, pretože chudobný občan ho spravidla nevzbudí. Lavírovať v protichodných očakávaniach jednoduchého voliča nie je ľahké, ale majstrom politiky nič nie je cudzie. Sú si vedomí, že brnknutie správnym smerom prináša body, nuž hor sa do práce.

Svojho času bodoval prezident Schuster svojou známou dvojplatničkou. Predstava, že prezident si ako na týždňovke po večeroch kuchtí sáčkovú polievku bola neodolateľná a nepremožiteľná, veď bol jedným z nás, dlhoročných týždňovkárov. Cesty vlakom do Košíc boli z toho istého súdka. Kto by si nepamätal cestovanie na jednej nohe s cudzím lakťom na rebrách? K týmto pokryteckým volaniam po spriaznenosti chudoby sa už nezmestila aj pravda o skutočných nákladoch na vytváranie zdania tejto chudoby. Načo aj. Informácia o prezidentovi vo vlaku je predsa silnejšia ako informácia o jej skutočnej cene za túto „skromnosť“.

Hystéria okolo letov prezidenta Kisku je len návratom do minulosti. Prezident by sa mal hlásiť k svojej dvojplatničke, svojmu rýchliku druhej triedy, mal by povzbudiť sprievodcu, troch-štyroch cestujúcich a večer stihnúť vernisáž svojich obrazov, spomienok, kníh, poľovačku, prosto, niečo svoje.

Zastrájanie sa prezidentovi pred očami verejnosti ukazuje, že kultúra komunikácie volených orgánov ich už nezaujíma. Možno pár voličov si naozaj myslí, že prezident by mal chodiť na bicykli, prípadne aj peši. Pripomína to antikováčovské kampane spred dvoch desaťročí. Spustila ich Kováčova principiálnosť pri chystanej národnej rabovačke. Keď ide veľké statky, principiálnosť je zdraviu škodlivá a pocítil do prezident, jeho rodina a celá krajina tiež. Aj v prípade letov prezidenta Kisku sme svedkami obdobnej bezostyšnosti. Treba dodať, že po Baštrnákovi, trhaní daňových dokladov, ponížení riaditeľa poisťovne, nás táto kultúra nemusí prekvapovať. Rozhorčenú  kritiku „nehospodárnosti“ vyvolala nehospodárnosť samotných kritikov, už totiž prerástla všetky medze.

Peter Juščák