Malebnosť krajiny nemôže byť súkromným vlastníctvom

Moja záhradka je síce malinká, ale zato vysoká, zvykne sa vtipkovať na margo neveľkého majetočku. Samotné slovo moja naznačuje vlastnícky vzťah, ale predchádzajúca replika o výške záhradky vnáša do premýšľania o reálnom vlastníctve zložité otázky. Napríklad odohnať drozdov z ríbezlí vo výške jedného metra je moje nespochybniteľné právo. Používam na to slová ako heš, prípadne plesnutie dlaňami, prirodzene, márne. Také lastovičky lietajúce päťdesiat metrov nad záhradkou s občasným čvrknutím na stôl sú nepostihnuteľné a vnášajú dojem, že tam zhora mi už záhradka nepatrí. Kdesi v nedefinovanej výške sa moje súkromné  vlastníctvo mení  na verejné s právom lastovičieho preletu a s tým sa musím zmieriť.

V niektorých krajinách sa vedú vášnivé diskusie práve na tému verejnoprávneho priestoru. Aj  u nás sa do slovníka  dostal tento pojem, ktorý, zjednodušene, hovorí verejnom priestore s právnym rámcom.  Súkromný a verejný priestor sú prirodzene v neustálom dotyku. U nás sa hranica medzi súkromnými a verejnými záujmami dlhodobo posúva v neprospech verejného záujmu, teda občanov. 

Rukolapných príkladov je veľa, vezmime si len verejné komunikácie. Cesty a diaľnice sú obstavané nespočetnými reklamami, útočia na dopravné predpisy i na pozornosť vodičov ako málokde na svete. Výhľady na hory, ktoré sú súčasťou krajinnej estetiky, zdevastovali reklamou.

Aj súkromné lesy majú úlohy presahujúce iba rabovanie dreva, podobne ako ich majú neopakovateľné prírodné scenérie. Bezhlavé budovanie na ich územiach, nerešpektujúce verejný záujem, miestami už na celé desaťročia zdevastovali krajinu a zbavili ju malebnosti. Malebnosť krajiny nemôže byť súkromným vlastníctvom s právom rozhodovať o jej bytí či nebytí.

Prirodzene, tlak na záujem verejnosti žiť v prijateľnom prostredí vyvíjajú aj štátne inštitúcie. Ak si občania neželajú medvede na sídlisku, je úplným zlyhaním úradov nariadenie o zamykaní odpadkov, či financovanie plotov okolo kukuričných polí.

Čakajú nás diskusie o verejnoprávnosti. O práve občana na malebnú krajinu, na ticho, na večernú tmu, meandre riek, pohľad na pstruhy a na dýchajúce lesy, na bezpečnosť. Pretože žiadna záhradka nesiaha do neba, žiadne vlastníctvo nie je bez dotyku s okolitým svetom plným ľudí. To len bezočivé drozdy sa po každom plesnutí vracajú ku svojej koristi, my sme hádam trochu ďalej.

Peter Juščák

čítajte viac: https://komentare.sme.sk/search?q=ju%C5%A1%C4%8D%C3%A1k&period=90