Jekaterina Borisovna Kuznecovová, významná novinárka, publicistka a bádateľka sovietskych lágrov v Kazachstane. Celý svoj profesionálny život pôsobila v Karagande. Ako jedna z prvých začala odkrývať stalinské zločiny v Kazachstane, predovšetkým v tábore nútených prác Karlág. Napísala o tom množstvo článkov a viacero kníh. Pochádza z ruskej rodiny diplomatov. Jej starý otec bol absolventom Právnickej fakulty a Fakulty orientálnych jazykov na Petrohradskej univerzite. Bol známy diplomat, orientalista a sinológ, spracoval prvý rusko-čínsky a čínsko-ruský slovník, ktorý vyšiel v predrevolučnom Rusku. Bol generálnym konzulom Ruska v Číne. Jej otec sa narodil v Číne, hovoril plynule po anglicky a po čínsky, tam sa mu narodila dcéra a syn. V roku 1954 sa spolu s rodinou presťahoval do Sovietskeho zväzu.

Narodili ste sa v Číne, prežili ste tam detstvo a tam ste dostali prvé vzdelanie. Aká je história vašej rodiny a čo ju dostalo do Sovietskeho zväzu, krajiny s odlišnou históriou a kultúrou?

Narodila som sa v čínskom prístavnom meste Daliane, rovnako ako aj môj otec. Hovoril plynule po anglicky a po čínsky a v čase, keď som sa narodila, pracoval v americkej spoločnosti Rockefeller Standard Oil Company. S mojou matkou sa stretli v roku 1937 v Daliane. Bola dcérou ruského dôstojníka, narodila sa v roku 1909 v Rusku. V revolučných časoch sa jej rodina odmietla podrobiť boľševikom, preto odišli do Vladivostoku a odtiaľ do Číny. Spolu s bratom sme vyrastali vo veľmi dobrých podmienkach, v dobromyseľnej rodine a v príjemnej krajine. Od detstva som hovorila plynule po čínsky, mala som čínsku opatrovateľku, no učila som sa aj po anglicky. Detstvo bolo najšťastnejším obdobím v mojom dlhom živote, mali sme dostatok všetkého, o čom deti v Sovietskom zväze nemohli ani len snívať. Dalian je veľké a krásne mesto na brehu Žltého mora, podnebie je teplé, vlhké, má jasné a hlboké more a veľa zelene. Číňania sú dobromyseľní a úctiví ľudia, a ak človek pozná ich jazyk, potom sú dvojnásobne priateľskí. Náš otec tam bol vysoko rešpektovaný.

Zlom nastal po japonskom útoku na Pearl Harbor v roku 1941. Vtedy americká spoločnosť Rockefeller musela opustiť Mandžusko a otec ostal bez práce. Zamestnal sa v čínskej továrni, lenže v roku 1945 vstúpili do Mandžuska sovietski vojaci a obsadili ho. Tento stav trval až do roku 1964. Otec si našiel prácu v sovietskej exportnej firme ako prekladateľ a potom pôsobil na oddelení ministerstva zahraničného obchodu Číny v Daliane. Spolu s bratom sme študovali na sovietskej škole zriadenej Ministerstvom školstva ZSSR a získali sme pomerne kvalitné stredoškolské vzdelanie.

Rok 1954 priniesol našej rodine ďalší zlom. Chruščov v tom čase na základe medzinárodných dohôd vrátil Východnú čínsku železničnú trať Číne a postupne začal sťahovať sovietskych vojakov z Mandžuska. Zároveň vyzval všetkých Rusov aj sovietskych občanov žijúcich v zahraničí, aby sa vrátili do Sovietskeho zväzu, na „neobjavenú panenskú zem“, ktorú on náhle objavil v krajine. Rozhodnutie sovietskej vlády o repatriácii sovietskych občanov žijúcich v zahraničí našlo medzi emigrantmi veľkú odozvu. Výzvy na návrat boli vyvesené na sovietskych konzulátoch a veľvyslanectvách a bývalí emigranti sa ako drobné potôčiky zlievali do riek, ktoré postupne smerovali do pôvodnej vlasti. Boli to porevoluční emigranti z tzv. prvej vlny, ich dospelé deti a ich vnuci. Vlasť priťahovala, pozývala, lákala a sľubovala, široko otvárala dvere… Náš otec ju vypočul a rozhodol sa pre návrat do krajiny svojich predkov, aby zabezpečil deťom domov, ako bol vtedy povedal. Tak sme prišli na tú sovietsku celinu, do nádhernej krajiny plnej divov, a až tam sa nám otvorila „priepasť plná hviezd“, ako raz napísal ktorýsi básnik.

Aký to bol návrat pre rodinu, ktorá s pôvodnou vlasťou takmer stratila kontakt a o nových pomeroch toho veľa nevedela? 

Návrat do tajomnej krajiny sme spolu s bratom prijali s bezstarostnou veselosťou. Konečne uvidíme našu pravú vlasť! Číňania sa s nami lúčili s úctou, množstvom kvetov, dobrými želaniami… Nasadli sme do Pullmannovho komfortného vagóna a viezli sme sa do stanice Mandžusko. Na hranici vymieňali podvozky, potom bola pasová kontrola, v polovici augusta už poletoval ľahký sniežik. Hlásila sa Sibír… Bolo to pre nás zvláštne. Na staniciach sa okolo kipjatku (kipjatok – vriaca voda na čaj – pozn. aut.) tlačili tetky so sivými tvárami, všetky boli v prešívaných bundách a šatkách rovnaké, predávali po jednom varené zemiaky alebo smažené ryby. Videli sme neoholených mrzutých mužov v plátenných čižmách, v rovnakých sivých prešívaných bundách. Prekvapene si nás obzerali a tipovali, či nie sme väzňami. Odkiaľ tak prichádzame? Z Číny? Dobrovoľne? V ich očiach bolo vidieť množstvo nedôvery – nechápali, ako sem môže prísť niekto dobrovoľne…

Čo sa dialo ďalej?

Preložili nás do nákladných áut. V nich, ako som neskôr zistila, vozili milióny stalinských väzňov po celej krajine. Viezli sme sa na Sibír a všade naokolo bola strašná chudoba… Bol to prvý šok. Náš otec, možno kvôli nám, nedal na sebe nič znať. On nikdy nebol v Rusku, aj preňho to bola terra incognita. Vytvoril si romantický obraz krajiny, inšpirovaný ruskou klasickou literatúrou, ktorá svojich synov a dcéry láka k sebe. Obdivoval sovietske vojnové hrdinstvo, porážku impozantného fašistického nepriateľa za cenu neuveriteľných strát. Lenže nikdy nepočul o tom, čo sa skutočne dialo počas rokov komunizmu v Sovietskom zväze, nepočul o chudobe, hlade, kolchozoch, o Stalinovom terore, popravách bez súdov, hromadnej likvidácii inteligencie, o tom, čo znamená sila „robotníkov a roľníkov“. Nečítal emigrantské noviny, kde písali trpkú a krutú pravdu o Sovietskom zväze. Hovoril, že emigranti sú urazení a nahnevaní, a preto ich noviny jednoducho nečítal. Naozaj veril, že po vojnovom víťazstve sa všetko musí zmeniť aj tam.

Na ceste do starej vlasti na nás číhali prekvapenia na každom kroku. Zistili sme, že tu nepoznajú splachovacie záchody, videli sme len drevenú búdku alebo dieru v dlážke, cez škáry v doštenom strope bolo vidno oblohu – to boli očividné „výdobytky“ v krajine víťazného socializmu. V autách na prepravu dobytka, s doštenými posteľami v dvoch radoch a s otvorom v podlahe namiesto toalety sme sa dostali do Petropavlovska v Kazachstane a obrátili sme sa na juh. Rodičia stále sledovali mapu a upokojili sa, keď zistili, že Kazachstan je na juhu. Podľa ich mienky tu malo byť teplé podnebie, preto sme prišli bez teplého oblečenia, bez prikrývok, poriadnych topánok. V Akmole (teraz Nursultan) sme vyložili batožinu v drevených debnách, starostlivo zabalenú našimi čínskymi priateľmi. Bol koniec augusta, nad nami zamračená obloha, fúkal ľadový vietor. Mesto bolo posiate jednoduchými chatrčami s plochými strechami, malo široké ulice plné lepkavého bahna. Starí Kazachovia vo vatovaných kabátoch a s farebnými šálmi chodili po meste na koňoch alebo v záprahoch s chudými ťavami, boli to mlčanliví muži s nepreniknuteľnými tvárami, ošľahaní stepnými vetrami.

Ako prijali túto zmenu rodičia? 

Otec nedával na sebe znať ani náznak sklamania. Možno nás chcel ušetriť, preto sa tváril, že všetko naokolo je normálne a znesiteľné. Usadili sme sa v skromnej chyži s hlinenou podlahou, s malými oknami a matným špinavým sklom. V rohu stála hlinená pec, kúrilo sa tým, čo bolo poruke. Chudoba bola všade, liezla do očí a kričala zo všetkých kútov. Bola v biednych koníkoch, v ich skľúčených sklonených hlavách, v ťavách s ošúchanou srsťou, v bezmocných sivých tvárach ľudí… V obchodoch nebolo ničoho okrem čierneho vlhkého chleba a tmavých surových rezancov. Matka bola v rozpakoch, čínske cestovné zásoby boli dávno preč. Čo bude ďalej? O niekoľko dní neskôr prišla pošta, zásielka z kolchozu. Dnes som si istá, že môj otec ani len netušil, čo taký kolchoz vlastne je.

A prvé stretnutia s domácimi?

Prišli k nám ruskí mužíci v celtových plášťoch s červenými zamračenými tvárami. Všimla som si, že nikto sa na nikoho neusmieva. Náš otec napriek tomu rozprával s nimi slušne, s úsmevom a to ich najprv prekvapilo a potom podráždilo. Na to tu neboli zvyknutí. Tu sa hovorilo úsečne a hrubo. Potrebujú ľudí na strihanie oviec! Môj otec nikdy nedržal v rukách ani len kladivo a nie som si istá, či videl ovcu zblízka. Mama bola učiteľkou ruského jazyka v čínskej škole, k tomu dávala aj súkromné hodiny angličtiny. Nemala žiadne manuálne zručnosti, obaja boli taká mestská inteligencia. Strýcovia v sivých plášťoch, včerajší dozorcovia zo sovietskeho koncentráku, na nás hľadeli ako na zázrak. Aký tam prekladateľ, aké tam cudzie jazyky? Potrebujú ľudí na strihanie oviec! Vidím to ešte dnes, ako sa rodičia podkladajú a bez reptania idú.

Cítila som, ako vo mne narastá odpor a hnev. Podráždilo ma aj správanie môjho otca, jeho rezignácia a pokora. Ako je možné, že nevidí, ako grobiansky sa k nám správajú, ako k bezmocnému dobytku? Kam sa podela ruská výchova spred roka 1917?

Nedalo sa tomu vyhnúť. Po návšteve súdruhov prišli rozbité nákladné autá a opäť sa sťahujeme. Putovali sme po obrovskej jesennej stepi na kolchoz Nurinský. Oveľa neskôr, po 30. rokoch, som zistila, že to bola niekdajšia pobočka koncentračného tábora NKVD Karlág, ktorý ešte istý čas prežíval po smrti veľkého vodcu a učiteľa všetkých národov, Stalina.

V Nurinskom bolo niekoľko ošarpaných budov, vietor fičal po stepi, naokolo žiadne známky civilizácie. Pridelená chalupa mala okná bez skiel, strecha bola deravá, krivé nedoliehajúce dvere, vnútri hlinená podlaha. V tom čase som mala štrnásť rokov a aj ja som pochopila, že tu nie je možné žiť. Ale rodičia boli stoici – zronení mlčali, boli ticho. Potláčala som v sebe hnev. Bola som výrastok s ťažkým charakterom, lomcoval mnou všemocný duch odporu a popierania. Zvrtla som sa a vyrazila do stepi. Šla som ďaleko od tejto hrôzy, z nenávidenej chalupy, od rodičov neschopných vzdoru, od ľudí v prešívaných kabátoch, šla som a šla, pozerala som sa len na oblohu, vyvrátenú do vyblednutej stepi, dýchala som hlboko, aby som sa nejako upokojila… až ma prichýlili na jednej ingušskej samote.

Kazašské stepi však nie sú vhodným miestom na útek, vrátili ste sa domov a nastúpili ste do školy. Aká to bola škola?

Najbližšia škola bola v okresnom meste Kyjevka, tristo kilometrov od nášho kolchozu. Mama ma vyprevadila spolu s bratom. Kyjevka bola väčšia dedina s prízemnými hlinenými domcami a so širokými ulicami bez osvetlenia. Obyvateľmi mestečka boli Kazachovia, oslobodení politickí väzni, presídlení Nemci, Inguši, Čečenci, rozkulačení ruskí roľníci. Škola bola poschodová, so širokými chodbami, triedy sme mali svetlé a priestranné. O živote v internáte sme nemali ani tušenie. Bol to prízemný dlhý barak, v každej miestnosti bolo tridsať lôžok. Deti z blízkych a vzdialených kolchozov sa na nás pozerali ako na mimozemšťanov z inej planéty. Začal sa školský rok, môj brat a ja sme sa dostali do tej istej triedy – deviatej.

Bola to veľká zmena?

Život v internátnej škole bol pre mňa úplne novou skúsenosťou. Všetko bolo zaujímavé a prekvapujúce, umývame sa v spoločnej miestnosti, v primitívnych umývadlách s rúrkou s tečúcou vodou, chlapci a dievčatá spolu, ako WC slúži tradičná drevená búdka. Panovali tu len veľmi jednoduché predstavy o osobných hygienických návykoch. V celej obci bol len jeden kúpeľ, na každého sa ušlo raz týždenne. Jedlo nám podávali v spoločnej jedálni v hliníkových miskách, čaj v hliníkových hrnčekoch, namiesto príboru nie veľmi dobre umyté hliníkové lyžice. Chlieb sme dostávali na prídel, dva kusy na osobu. Vydávanie stravy bolo ako v lágri – stojíte v rade a pri okienku vám vysunú misku kaše, hodia chlieb a v ďalšom okienku sú šálky s nesladeným čajom. Stôl je jednoduchý, dlhý, s omrvinkami a kalužami rozliateho čaju, všetko je neupravené. Takto dostanete lekciu úplného nerešpektovania seba samého. Zapamätaj si, si nikto a zároveň si časťou celku, ktorá tiež nie je ničím.

Deti na okolí boli väčšinou Kazachovia zo vzdialených osád. Milí, pokojní, priateľskí, ale veľmi tichí a zriedka mali na tvári úsmev. Môj všeobecný pocit v tejto sovietskej škole nebola radosť. Porovnávala som ju so školou v Daliane – nemohla som zabudnúť na naše neustále žarty, na vtipné poznámky o lekciách, na školské prestávky plné zábavy a hier. V sovietskej škole to bolo všetko inak. Vládlo tam neustále napätie, nerozumela som tomu, len som cítila, ako sa tam dusím.

Ako ste sa zblížili so spolužiakmi a ako ste vnímali sovietskych učiteľov?

V škole napokon zvíťazilo priateľstvo medzi niektorými spolužiakmi, vznikli medzi nami sympatie a náklonnosť. Priateľské vzťahy z tých dávnych čias sa zachovali mnoho rokov, niektoré z nich pretrvávajú dodnes… Príjemne ma potešili aj učitelia. Boli jednoducho skvelí. Náš triedny učiteľ bol fyzikár Ziken Kairbekov. Vysoký, tmavý, majestátny, veľmi pokojný a férový. Hovoril rovnomerným hlasom, ktorý nikdy nedvihol. Úprimne nás deti miloval, bol jemný a pozorný ku každému. Jeho hodiny boli zaujímavé a vďaka nemu som si zamilovala fyziku. Učiteľka Elena Viktorovna Šatalová, ako som sa dozvedela neskôr, bola z exilu a jej vyučovanie literatúry bolo pre mňa skutočnou oslavou ducha. Som veľmi citlivá na jazyk a reč, na skladbu vety, jas a živosť, obraznosť, emocionalitu. Priateľstvo s ňou, ktoré sa začalo v škole v Kyjevke, sa neskôr prenieslo aj do Karagandy po mojom absolvovaní univerzity a pretrvalo až do jej smrti…

Aj učiteľ histórie nám pripravil skutočný zážitok z hodín dejepisu. Jeho jasná, emocionálna, neuveriteľne krásna reč, originálna prezentácia historických udalostí – to všetko ma fascinovalo. V tých rokoch úplne ľahostajných k histórii ako predmetu som dejepis milovala celou svojou dušou. Riaditeľkou školy bola Maria Kozlenková, inteligentná, skromná, zdržanlivá žena, snažila sa byť nenápadná a to ma zaujalo. Bolo v nej niečo známe, príjemné a stratené… Po mnohých rokoch som sa dozvedela, že bola pôvodom z Peterburgu a že jej starý otec, s ktorým žila v Kyjevke, bol kedysi poslancom Štátnej dumy. Samozrejme, že takmer všetci boli niekdajšími vyhnancami – boli zatvorení v rôznych časoch a prežili svoj exil v stepnom odlúčení a vyhnanstve, snažiac sa o rehabilitáciu. Ale koľko lásky, dobra a vedomostí sa im v priebehu niekoľkých rokov podarilo odovzdať jednoduchým vidieckym deťom, je na neuverenie.

Aké boli ďalšie skúsenosti vašej rodiny?

Našťastie kolchozná skúsenosť pre rodičov netrvala dlho. Na jar sa dostali z kolchozu a opäť sme žili spolu, už v Kyjevke. Obaja rodičia získali miesto na okresnom úrade, takže náš život sa nejako stabilizoval. Tak či tak, bol neuveriteľne nepríjemný a primitívny. Malý obchod s potravinami – to bol špinavý pult pokrytý muchami, tučná ruská žena za pultom, ktorá občas bezdôvodne zvrieskne na kupujúceho a nezakrýva svoj odpor voči zákazníkom. Obchod je večne prázdny – žiadna múka, cukor, nikto ani nepočul o zelenine a ovocí. Žiaden biely chlieb, občas len mleté mäso, ale vajcia a iné potraviny sme kupovali od miestnych za výhodné ceny alebo výmenou za veci, hlavne za oblečenie. Mlieko, opäť len na výmenu či už za oblečenie, cennosti, alebo predmety pre domácnosť. Od Kazachov sa dalo kúpiť aj mäso, ale oni sami mali sotva pre seba a rodiny boli veľké.

 Elektrina v tom čase vypadávala, nie všade bolo osvetlenie, často prišla na rad petrolejová lampa. O ničom z toho, na čo sme boli zvyknutí, zo všetkých tých samozrejmostí, tu nebola ani zmienka! Nekúpite oblečenie ani topánky, nijaké predmety pre domácnosť. Stručne povedané: chudoba a bieda a k tomu neustály prísľub šťastnej budúcnosti nepretržite omieľaný v miestnom rozhlase. Napriek všetkému som si Kyjevku zapamätala ako mesto láskavých ľudí, ochotných pomáhať, stretnutia s nimi boli zaujímavé, zmysluplné a zároveň aj nešťastné, ak si uvedomíme ich podivnú vieru v „nevyhnutnú svetlú budúcnosť“. Táto zvláštna viera podľa môjho názoru spôsobovala, že ľudia v Sovietskom zväze boli takí nekonečne trpezliví a vytrvalí.

Pokračovali ste ďalej, študovali ste žurnalistiku a aj vašim rodičom sa podarilo dostať do civilizácie. 

Rodina sa presťahovala do Karagandy, rodičia si našli vhodné zamestnanie. Nevedeli, že Karaganda je mesto bývalých väzňov jedného z najväčších koncentračných táborov. Môj otec z diplomatickej rodiny málo rozumel životu, bol skutočným ruským Európanom, džentlmenom s čínskymi koreňmi a tradíciami, a podľa mňa bol skutočným dieťaťom, idealistom a romantikom. Nevedel nič o Stalinovom fašizme – tento objav ho čakal až v Sovietskom zväze. Spolu s bratom sme desiaty ročník dokončili s medailami v Karagande. Brat študoval na polytechnickom inštitúte a ja som odišla do hlavného mesta, do Alma-Aty, na fakultu žurnalistiky. 

V dvadsiatich rokoch som bola zvádzaná svetom, ktorý sa mi otvoril, svetom plným rozporov, ale aj romantiky. Na jednej strane tu boli veľké stavebné projekty, ľudia boli nadšení a opojení náhlou slobodou, na druhej strane pokračujúci ideologický diktát a nedôvera úradov vlastným ľuďom. Moc stratila svoju romantickú auru, logika politických hesiel sa rozplývala a menila sa na figúru. Bola som fascinovaná svojou profesiou a zároveň rozčarovaná z politického systému a zo socialistického spôsobu života. Začala som o okolí premýšľať čoraz vážnejšie… a to sa mi páčilo menej a menej!

Postavenie novinára v totalitnej krajine, kde je nadiktované všetko od narodenia po smrť, neponúka veľký priestor na objektívnu prácu. Napriek tomu ste sa do toho dali. Čo vás k tomu viedlo? 

Čo ma k tomu viedlo… Bolo to želanie nikdy sa nepodkladať, nikdy nebyť sluhom, nikoho sa nebáť, inými slovami, byť maximálne slobodným v neslobodnej krajine. Vybrala som si pre svoje pôsobenie len určitý výsek sovietskeho života – ochranu záujmov človeka, pretože som rýchlo pochopila, že človek v tejto krajine neznamená nič. Nikto ho nepotrebuje, nikoho nezaujíma. Táto myšlienka je pre sovietsky režim veľmi dôležitá, vynašiel ju Vladimír Iľjič Lenin. Celá ideológia krajiny spočívala práve v tomto jednoduchom a mocnom postuláte – moc, diktatúra je všetko, človek, otrok, neznamená nič.

Začala som pracovať v regionálnych novinách pre mládež Komsomolská Karaganda a potom v denníku Priemyselná Karaganda. Nemôžem povedať, že v redakcii som bola privítaná nadšene. Moje články o bezpráví voči ľuďom, o „straníckom vedení“, ktoré degraduje ľudskú dôstojnosť, boli väčšinou ostré, kritické, mali polemický charakter s výrazným svetonázorovým postojom, ktorý značne vzbudil záujem, no nie v môj prospech. V týchto novinách si mnoho rokov nikto nič podobné nedovolil a aj regionálny stranícky výbor si to všimol na základe udania niektorých bdelých kolegov z ideologického oddelenia a zbystril pozornosť. 

Začala som počúvať mravokárne vyhlásenia, že som „protisovietsky ohovárač, očierňovač“, a tieto komplimenty a odsudzovania kolegov ma sprevádzali počas mojej búrlivej tvorivej cesty. No mala som aj obrancov. Na moje šťastie, v krajine sa začala reštrukturalizácia, v regionálnom výbore strany, v oddelení propagandy sa ortodoxné kádre vytratili a objavili sa vzdelaní a inteligentní ľudia. Nastalo chruščovovské oteplenie a to mi veľmi pomohlo v sporoch s regionálnym vedením strany. Do tej doby som aj napriek infantilnej rodinnej výchove bola vytrvalá a úprimná, načo tajiť, pre šéfov som bola ťažkým orieškom. Ale mala som okolo seba šikovných, múdrych a veľmi priateľských kolegov redaktorov a čoskoro som získala rešpekt čitateľov ako „kritický bojovník za spravodlivosť“. A čitatelia ma začali vyhľadávať so svojimi vlastnými príbehmi, jeden strašnejší ako druhý.

Pracovať v straníckych novinách predpokladalo nejakým spôsobom ísť s nimi v jednom prúde, v mnohom s nimi súhlasiť a kritizovať len v rámci dovolených medzí. Ako ste sa s tým vyrovnali?

Mala som na výber – buď ma budú komandovať stranícki amatéri a budú sa mi miešať do práce, alebo týchto amatérov budem komandovať ja. A to bolo možné len so straníckou knižkou. Rozhodla som sa, že budem úprimne bojovať za človeka a pomáhať mi pritom bude stranícky preukaz. Tak som vstúpila do komunistickej strany. A neľutujem to – Komunistická strana Sovietskeho zväzu nemohla zradiť vlastné ideály a táto podmienka bola pre mňa prijateľná. V roku 1973 mi v regionálnom straníckom výbore ponúkli, aby som v novinách viedla oddelenie propagandy. Súhlasila som – to bola prioritná časť novín. A postupne som toto oddelenie premenila na oddelenie problematickej žurnalistiky. Pre svoju prácu som našla podobne zmýšľajúcu osobu, bol to vedúci propagandistického oddelenia oblastného výboru strany. Bol absolventom Moskovskej štátnej univerzity, zaujímavý a múdry človek, a našli sme spoločný jazyk. Občas som ho prekvapila, občas sa obával, niekedy sa smial, ale bol dosť šikovný, aby pochopil, o čo mi ide.

Aká bola vtedy atmosféra v spoločnosti?

Pripomeniem, že 60. roky boli časom relatívnej slobody a mohli sme čítať a myslieť v novom formáte. Vyšli knihy Alexandra Solženicyna Jeden deň Ivana Denisoviča, Matrionina chalupa a podobné knihy iných autorov. Časopis Ogoňok sa stal centrom nových pohľadov na spoločnosť. V Alma-Ate, v Moskve, Leningrade a ďalších veľkých mestách sa objavili cudzinci a prejavili ochotu zblížiť sa so sovietskou verejnosťou. Strach sa postupne začal strácať. Ako novinárka som sa stretla s mnohými slobodne mysliacimi ľuďmi – to boli tí, ktorí sa nedávno oslobodili z Karlágu a boli nútení čakať v Karagande na povolenie na návrat do svojich miest, kde boli zatknutí. Čakali dlho, ako sa čakalo na všetko, preto sa v Karagande zamestnali v školách, univerzitách, kluboch, domoch kultúry. Boli to vzdelaní a inteligentní ľudia, z ktorých väčšina nenávidela Stalina, ale nie všetci sa ponáhľali nahlas a verejne zdieľať túto nenávisť. Bol to zaujímavý, nezabudnuteľný čas.

Kedy ste sa dostali k témam stalinských lágrov, kedy sa o nich dalo písať otvorene?

V roku 1988 som sa začala venovať téme stalinských represií a už som sa nezaoberala ničím iným. Do krajiny zasiahla perestrojka a zdalo sa, že po dlhých tridsiatich rokoch sa na konci tunela objaví svetlo. Začala som objavovať autentickú a tragickú tvár fiktívnej krajiny, ktorá sa volala Sovietsky zväz. Konečne som sa dostala k pravde, konečne tú pravdu vykričím ľuďom! Téma lágrov sa pre mňa stala absolútne najdôležitejšou. Objavovala som pre seba a pre čitateľov tragickú históriu sovietskej existencie koncentračného tábora s názvom Karlág NKVD. Prirodzene, sprevádzali ma rozhorčené útoky straníckej nomenklatúry a krivé pohľady naoko verných kolegov. Sledovaná som ďalšie dlhé roky všetkým písala o nevinných obetiach, živých aj mŕtvych, aby som ich čisté mená vytiahla z popola času. Sovietsky zväz bol mučiarňou – vchod do nej bol, no odtiaľ už nebol žiadny východ. Stalin bol krutým autokratickým vládcom krajiny a jeho kriminálnym šarmom je veľká časť obyvateľstva Ruska očarená ešte aj dnes. Táto podivná láska k zločincovi mi pripomína králika, ktorý sa dobrovoľne vydá do papule veľhada.

Akými zmenami prešiel za ten čas Kazachstan?

Kazachovia za sovietskeho režimu zostali národnou krajinou a obyvateľstvo si zachovalo starodávne tradície, predovšetkým rodinu. Na rozdiel od Rusov, ktorí pod vplyvom propagandy celkom stratili svoje tradície a v sovietskych časoch ich svojim inštitúciami úplne zničili. „Najprv rozmýšľajte o vlasti a potom o sebe,“ spievalo sa v tých rokoch v sovietskej piesni. Dodnes niekde hlboko v podvedomí pôvodného obyvateľstva a nielen Kazachov stále žije strach z ruského všemocného tigra. Ruský Ivan je navonok skvelý chlapík, v skutočnosti je neveriaci, závistlivý, presvedčený o svojej jedinečnosti a o svojej absolútnej prevahe nad inými národmi. Toto je časovaná bomba a rozbuška je vždy v bojovej pohotovosti, pripravená kedykoľvek explodovať! Tieto súvislosti som pochopila už v prvých rokoch štúdia na univerzite.

Kazachstan je dnes samostatná krajina, ide svojou vlastnou cestou a napriek všetkým postkomunistickým problémom dosahuje ekonomické úspechy a je rešpektovaný aj na medzinárodnej úrovni. Ako vnímate dnešné domáce pomery?

Dnes zažíva Kazachstan zásadný obrat vo svojej histórii. Došlo k zmene moci, prezidenta Nursultana Nazarbajeva nahradil Kasym-Žomart Tokajev, zástupca inej generácie, inteligentný a osvietený človek, diplomat s rozsiahlymi skúsenosťami v európskom priestore. Toto je úplne nová postava na pozadí bývalých straníckych šéfov a drobných nacionalistických podvodníkov, ktorí sú pri veľkých peniazoch a v nultých rokoch oslabovali Nazarbajevovu moc. Demokratické a pseudodemokratické sily sa zrazili nad bohatým panstvom – Kazachstan je skutočný Klondike. Jeho prírodné bohatstvo a rozmanité geografické a klimatické podmienky spôsobujú, že sa krajina vymyká zo všeobecného postavenia bývalých republík zrúteného Sovietskeho zväzu.

Pre Rusko je Kazachstan nepochybne chutný kúsok a Putin to nástojčivo zdôrazňuje tým, že tejto bývalej sovietskej republike venuje nebezpečnú pozornosť. Zároveň nad ňou ohŕňa nos a špekuluje o veľkom počte ruských ľudí v krajine, ktorí využívajú Kazachstan a výnimočnú historickú srdečnosť ľudí a Kazachov voči Rusom. Aká bude budúcnosť Kazachstanu v novom storočí je ťažké predvídať. Na tomto bohatom území so vzdelaným, priateľským a mierumilovným pôvodným obyvateľstvom s vysokými morálnymi a etickými kritériami a s viacjazyčným a mnohonárodnostným zložením sa dnes stretávajú záujmy troch „tigrov“ – Číny, Spojených štátov a Ruska. Kto vyhrá preteky – čas ukáže…