Leží v kazašskej stepi neďaleko Karagandy, za obcou Dolinka, nie tak ďaleko od pyšnej budovy v stalinskom štýle, sídle obávaného KARLagu.
Dnes je v rozľahlej budove múzeum tejto tyranskej inštitúcie a mrazivý chlad z jej útrob sprevádza návštevníka aj na slnkom vyprahnutej stepi.
Na Mamkinom cintoríne sú pochované najmä deti. Nik nepozná ich presný počet, zabudnutie bolo príliš dlhé. Komunizmus sa zdal večný a nerozbitný, otroci v desiatkach, stovkách lágrov zápasili o prežitie, aj o svoju ľudskú podstatu.
Z túžby otrokov a otrokýň sa rodili deti. Nedožívali sa vysokého veku.Tabuľky na početných hrobčekoch hovoria, že novorodenci po roku-dvoch zápolenia o miesto na svete za ostnatým drôtom prehrávali boj a putovali sem, do stepi, na legendárne Mamočkino kladbišče.
V posledný májový deň si v Kazachstane pripomínajú obete politických represií a hladomoru. Preto tu, na detských krížoch, pribudli malé plyšové medvedíky a bábiky. Vrtia sa v silnom vetre, hompáľajú a vydávajú svedectvo, že niečo na tomto mieste predsa len žije.Cintorín čaká veľká úprava. Pribudne tam socha matky-väzenkyne a kaplnka. Kaplnka bude spoločná pre tri veľké náboženstvá, pravoslávne, katolícke a moslimské.
Každé náboženstvo bude mať svoj osobitný vstup a svoju obradnú miestnosť a dohromady budú tvoriť spoločný chrám.Tri svetové náboženstvá vklinené do jednej stavby by mohli významne pripomenúť, že detské utrpenie stojí nad všetkými spormi dospelých, nech sú akéhokoľvek charakteru.
Spoločný chrám postavený na kostričkách novorodencov bude zaiste svetovým unikátom. Možno aj nasledovaniahodným príkladom. Veď boh, ktorý sa díval na nekonečné utrpenie detí, ich matiek a otcov je len jeden...Všetky tri náboženstvá sa na tom zhodujú už po stáročia.
