Medzi totalitou a dialógom.

Dnešné dni sa citeľne podobajú na stav v rokoch perestrojky, toho posledného záchytného bodu krachujúceho komunizmu. Aj dnes žijeme v nefunkčnom spoločenskom modeli a možno sa za neho tak trocha ja hanbíme. Ale nie všetci, pretože v nefunkčom modeli sa niektorým občanom mimoriadne darí. Dokonca tak dobre, že ani za nič sa ho nevzdajú.

Celé  štvrť storočie tu máme prosperujúce a silné postkomunistické strany, či už to bola Mečiarovom HZDS alebo Ficov SMER.  Sú pozoruhodne najpevnejšie, najdiscplínovanejšie, s najväčšou základňou, a či chceme alebo nie, tvoria hlavný prúd v spoločnosti. Ich pevnosť stmeľuje vnútorný diktátorský princíp kombinovaný  s korupciou celej vnútornej hierarchie. V snahe deliť sa o nezaslúžené benefity niečo podhodili aj svojim voličom, napr. vlaky zadarmo, dôchodcovské kontroly DPH, dotácie, príspevky, príplatky, vratky za plyn... Všetky chaotické odmeny rozdávané bez práce sú jedným koreňom toho istého chorého posttotalitného stromu. Pridajme pestovanie poklesnutej kultúry od turbofolku po červené karafiáty MDŽ a vidíme výsledky. Sú to osobná i duchovná lenivosť, ktoré plodia žiadanú občiansku zadubenosť, lebo práve v zadubenosti je prameň politických ziskov posttotalitných strán.

Nie je jednoduché preseknúť túto falošnú transfúziu hodnôt. Nie je jednoduché odstaviť kohokoľvek od ľahko získaného konzumu, nie to ešte  poúčať o zodpovednosti za budúcnosť. Výmena rozšafných politických populistov nikdy nie je jednoduchá.  Zmenu prinesú len noví voliči. Tí vzdelanejší, ktorí už pochopili princíp západnej demokracie, že odmena prichádza len za skutočný výkon a nie z vôle vládcu.  

Máme teda pred sebou dve výrazné cesty, ťažkú a  ťažšiu. Skúsime tou ťažkou. Jej podstatou je presvedčenie, že voľbami sa povinnosti voliča voči správe vecí verejných končia a občanovi po voľbách ostáva útrpné sledovanie následného diania. Vypustený džin v podobe myšlienky že víťaz volieb môže všetko je príliš lákavý na to aby ho niekto tískal späť do totalitnej čutory. Občianska  povolebná komótnosť sa nevypláca ani  v kultivovaných krajinách, preto tam voliči sa pozorne sledujú čo ich politici robia a ako si plnia sľuby.

A to je tá ťažšia cesta, ktorej sa nevyhneme ani my. Ani u nás sa voľbami angažovanosť vo veciach verejných nemôže končiť, naopak. Preto nám ostáva ťažšia cesta. Je to sledovanie politikov, ktoré nesmie ustať ani na okamih.  A pri prešľapoch typu Váhostav, teta Anka, či odtekajúce DPH nenariekať v tichom osamení, ale konať adekvátne bezhraničnej bezočivosti a zlodejstvu. Lebo nie sme fungujúci štát. Ak sa budeme dožadovať jeho fungovania prosbami a poklonami, výsledkom bude len posmech, červené karafiáty a veselé pesničky na politickom mítingu, čiže sladký pľuvanec miesto diskusie. Preto máme v našich končinách o úlohu viac a tou je nekončiaci proces kontroly moci. Kto sa jej vzdá v prospech vychytralého vodcu, či uhladeného  tunelára stráca slušný priestor na život a ostáva mu len frustrácia.

Musíme sa rýchlo zbaviť  našej frustrácie z  tzv. roztrieštenej pravice. Ona  oproti posttotalitnému Smeru nie je roztrieštená. Je iba jednoducho ešte nezrelá. Je nezrelá ako jej voliči a priaznivci, ktorí už síce odmietli totalitný aj posttotalitný diktát, ale ešte nedozreli na dialóg. Takzvaná pravica a my, jej voliči sme niekde na polceste.  Stojíme proti mohutnému posttotalitnému prúdu ktorý sa nevalí cez  poslanecké  lavice, pretože  sídli predovšetkým v hlavách občanov tejto krajiny. V parlamente, vláde a rozhodujúcich úradoch bašuje len jeho esencia. Táto esencia je rýchlo zameniteľná, ale len za predpokladu, že posttotalitný prúd zázračne ochabne.

To už je však téma pre politikov opozície. Zatiaľ vidíme ako sa ich činnosť vybíja na ich ďalšom množení. Chcú sa dostať do parlamentu, no, žiaľ, nechápu základné súvislosti. Nechápe potrebu dialógu medzi spojencami, nechápu potrebu rácia, zhubnosť pýchy a  ješitnosti, nevraživosti a ďalších emócií, ktoré už síce nie sú zviazané totalitným diktátom, ale ani demokratickou múdrosťou, ani nevyhnutnosťou dialógu. Sú proste niekde na polceste.

Musíme teda vnímať že vo voľbách ideme vyberať medzi posttotalitnou stranou a nezrelou opozíciou. Nárek nad jej nezrelosťou je nemiestny, pre potešenie hádam postačí aj to, že už byť na krok od posttotalitných strán je vážny úspech. Potešme sa teda aspoň z toho mála a hľaďme dať hlas tým, ktorí chcú riešiť budúcnosť, nie plné bruchá. To znamená riešiť vzdelávanie, doživotné a neustále. Pomáhať rodinám s deťmi. Drobným podnikateľom, rodinným podnikom. Vytiahnuť z bahna nezáujmu sociálne vylúčených a ponúknuť im ľudskú dôstojnosť. Inými slovami, demokraciu už máme jedno štvrťstoročie a je najvyšší čas do nej začať vychovávať občanov. Ak  to nezačneme ani teraz, prídu vládcovia ešte horší ako boli Mečiarovia, Ficovia, Slotovia, tetky Anky a im podobné kreatúry. Budem nerád ak čoraz viac nevzdelané deti raz budú rozhodovať o vede a vzdelávaní, o hodnotách civilizácie a zachovaní zemegule v jej pôvodnom tvare...

Nerád by som videl škrtenie tých, ktorí by aj tvorili aj pracovali, len nevidia zmysel svojho úsilia a smerujú preč zo Slovenska. Sadajú na vlak a  nepotrebujú k tomu ani bezplatný cestovný lístok. Poďme voliť.

Peter Juščák

https://dennikn.sk/387900/medzi-totalitou-a-dialogom/