Miška úradníkom

Pred jeho kanceláriou je iná, menšia. Sedí tam čerstvo zmaturované mláďa a na stole má telefón s prepínačom. Keď niekto zatelefonuje, mláďa sa opýta kto volá a čo chce a ak je treba, prepojí telefonát ku vedúcemu Jozefovi Miškovi. Alebo aj neprepojí. Toľko už mladá sekretárka bez praxe pochopí. Hneď na druhý deň sa Miška rozhodne vyskúšať sekretárku. Zavolá ju cez telefón a povie strojeným, čo najhrubším hlasom:

 - Urobte mi kávu.

A potom pozoruje čo sa bude diať. A naozaj, o chvíľu do miestnosti vstúpi mláďa a káva je na stole. Ostane po nej len úsmev a príjemná vôňa. Nevídané. Miška odchlipne z kávy a opäť zazvoní sekretárke - prineste mi noviny. Hľa, noviny sú na stole. Čo nového vo futbale? Toto a toto.

Teraz už iste každý truľo pochopil, že úrad je nesmierne dôležitá vec. Každý poriadny človek by mal mať dáky úrad.  Miška je prajný človek, praje takýto úrad každému, kto nie je jeho nepriateľom, kto mu nerobí zle. Ale keď je niekto jeho neprajníkom potom je to iná vec. Potom mu to spočíta.

Na tretí deň už Jožko Miška pozná každý kútik kancelárie. Pozná všetky štyri biele steny, koberec, stôl, stoličku. Pozná výhľad z okna na náprotivnú stenu. Pozná zopár spoluzodpovedných úradníkov lebo sa s nimi stretáva na chodbe a v bufete. Vyhýba sa im, lebo zatiaľ nevie, či sa mu nechcú posmievať, či mu za chrbtom nebudú spriadať intrigy. Toto neznesie. To nie je hodné ani úradu, ani úradníka. Zatiaľ teda najčastejšie sedí vo svojej kancelárii a díva sa na stenu, je tam dokonca obraz, Oráč.  Oráč orie, premýšľa Miška, hodil by sa iný, kto by dnes chodil za pluhom. Robotník s prilbou už vyšiel z módy tiež, obnažená ženská to by bolo priodvážne, ale kalendár s fotkou Tatier by sa zniesol. Fakt. Zajtra prinesie kladivo, pozháňa klinec a zatlčie ho do steny. To bude prvá veľká úloha v novom úrade.

Po týždni sa Miška odhodlal a navštívil šéfa. Šéf práve telefonoval a rukou ho odháňal ako ovada. Iba ústami artikuloval ako hluchému: za-vo-lám-keď-bu-de-tre-ba!

A zasa sa nič nedeje. Nuž čo. Miška zatelefonuje na ministerstvo a povie aj tam, že už je teda tu, sedí v kancelárii, aby vedeli. Čo ak naňho zabudli? Čo ak čakajú že sa ohlási aby mu dali úlohu oni? Čo ak čakajú  s nejakou dôležitou správou a on zatiaľ civie do steny a premýšľa nad obrazmi? Raz dva ho môžu z úradu vypovedať a dať tam niekoho iného. Aktívnejšieho, priebojnejšieho, takého, ktorý si robotu pýta ak ju náhodou nemá.

Zatelefonuje a uvidí sa. Dobre, ale čo povie? Som tu, čo mám robiť? Veď oni vedia najlepšie, že úrad je obsadený a keby bolo čo riešiť isto by ho poverili, nie? No dobre, a čo ak ho skúšajú - ozve sa ten Miška, alebo tam zhnije od ničnerobenia? Uvidíme ako sa ujme a potom ho povýšime, alebo prepustíme.

Zneistený Miška dvihol slúchadlo a opatrne vytočil číslo na ministerstvo. Prepojili ho rovno na úradníka ktorý bol podpísaný na jeho dekréte. Nesmelo začal:

- Ja som teda nastúpil, tu, som v úrade, nie žeby som nemal čas, už som sa chcel ohlásiť, že čo ...

- Čo chcete?

-…  ja som nový, tu a čakám na robotu.

- Aký nový?

- Miška, nový vedúci.

- Aha, to si ty?- prešiel úradník zvoľna na tykanie. - A čo má byť?

- Nuž, či nie je dáka úloha, alebo záväzok,- vyslovil neisto a zároveň si za ten záväzok zahryzol do jazyka. Slovo mu uniklo ako dákemu zväzákovi.

- Chceš robotu či ako? Rozumel som dobre?

- Áno, - potešil sa Miška.

- No to je hotový idiot. Počúvaj, neotravuj, dobre?- a úradník v hlavnom meste zložil telefón.

Jožko Miška  sa preľakol. Čo sa stalo? Nezrušili medzitým jeho miesto? Časy sú prevratné, každý deň sa niečo deje. Jedni vzniknú, iní zaniknú. Chvíľu chodí po miestnosti nekľudný a potom nazrie do prednej miestnôstky. Áno, mladá sekretárka tam celkom neklamne sedí. Nevie čo sa deje. Miška pre istotu príliš nevykukuje ani na chodbu. Čo ak niekto zbadá že sa poneviera po chodbe len tak, ledabolo, čo o ňom povedia? Z úradu ho môžu aj vyhodiť. Na druhej strane, čo ak má niečo robiť, niečo plniť, prekročiť, navýšiť a on nič nevie, netuší. Zdá sa, že to netuší ani vedúci chodby lebo ani on ho nevolá. Čo teraz? Nemá v skrini dáky predpis ktorý hlása čo všetko má za jediný deň vykonať a on doposiaľ nevykonal ničovaté nič. Čo ak..?

Miškovi zhorkla jeho funkcia šéfa a do práce chodí nervózny. Po širokom schodišti kráča len po samom krajíčku, tesne popri stene, temer ju obtiera plecami. Keď sa v úrade ozve mechúr, radšej ho pridrží, potlačí a na záchod odchádza až keď je naozaj treba. Aj to vychádza z kancelárie opatrne, vystrčí najprv hlavu a počká kým je chodba prázdna, potom sa osmelí. Prikradne sa k záchodu kde to páchne zle umytým močom a uľaví si ako v kráľovskom paláci. Holou dlaňou si opráši pozostalé kvapky moču z nohavíc a potom sa smutne poberie nazad. Predtým, pochopiteľne, umyje si ruky.

Keď ho čas obeda donúti zísť po schodišti a prejsť po dlhokánskej chodbe do jedálne, vtedy závidí bezstarostným občanom ako sa ponevierajú pred dverami, niečo požadujú, niečo chcú, vedia kam treba ísť, na koho sa obrátiť, na čo sa pýtať a kam sa pobrať. Miška nič takého nevie. Je najbezradnejší z bezradných. Bolo mu treba tento úrad? Jožko Miška je riadnym vedúcim oddelenia, zatiaľ síce bez podriadených, len s jednou sekretárkou. Šéf chodby ho odháňa ako ovada, stále s niekým telefonuje. Odkedy má v kancelárii zrkadlo, postaví sa predeň aj niekoľkokrát denne, zahľadí sa na seba a povie si – Miška, Miška, čo s tebou, ty šéf.

Lenže potom ho zasa pritlačí, a opäť sa hodinu odhodláva ako a kedy ísť na záchod. Pozerá sa na obraz oráča a premýšľa nad jeho útrapami. Oráč orie, ale pritom sa nehne z obrazu, stojí furt na mieste. Tak ako Miška, aj on úraduje, pritom neúraduje, nemá ako ani koho úradovať. Drina je to rovnaká, ba horšia.

Konečne mu zaklope sekretárka, odchýli dvere a zašvitorí jasným hláskom, máte stránku. Miška sa zaraduje, konečne má stránku, konečne bude plnohodnotným úradníkom. Vyskočí zo stoličky, opráši si sako na guľatom brušku a dôstojne sa vystrie.

Stránkou je očividne nervózny tridsiatnik. Chce ministerský dotazník na žiadosť.

-               Hm, hm. Dotazník, - Miška sa poprechádza po kancelárii. O ministerskom dotazníku nepočul. Doporučí nervóznej stránke prísť v piatok, do piatku si Miška preverí okolnosti okolo dotazníka a v piatok podá vysvetlenie.

Napodiv, stránka akokoľvek nervózna sa zmobilizuje a dotazník chce ihneď. Ak nie, potom doklad o tom, že dotazník je nepotrebný. Ohoho, pozrime sa, aké máme rozhľadené stránky. Vedia viac ako vedúci úradu - aká opovážlivosť.

Stránka stojí uprostred kancelárie, trie si fúzy, a dôsledne trvá na dotazníku. Miška si telefonicky zavolá svojej sekretárke, volá cez poštovú linku aby bolo zrejmé ako veľa čísel musí vytočiť než sa niečo dozvie, napokon, stránka si môže myslieť že volá až na ministerstvo, nemusí hneď vedieť, že telefonuje len hen za dvere.

-              ...áno, áno, áno, nie, - dokončí hovor. Potom povie, že musí to preveriť ešte na kraji a telefonuje o poschodie vyššie. - ...áno, áno, áno, nie, - Potom sa na stránku  usmeje: - Dotazník je tu. U nás. Máme ich dostatok pre každú stránku.

Stránka prevezme od milej sekretárky dotazník a s úľavou odíde. Aj Miška si odfúkne. To bola drina! Utrie si spotené čelo a odoberie sa do bufetu. Po chodbe kráča smelo, už neklopí zrak pred náhodnými stránkami. Kráča prostriedkom chodby a rozopne si sako. Každý uzná, že po vyriešení závažného problému sa začala napĺňať úloha úradníka Miška. V bufete si vezme kávu a celkom prirodzene sa pridruží k ostatným úradníkom. Sám je prekvapený, aký hladký priebeh má všetko, aj ich neviazaná debata o riaditeľovi úradu a o Mečiarovi, ktorému všetci úžasne fandia.

Od toho dňa sa úradníkovi Miškovi zmenil život na nepoznanie. Stránky chodia jedna za druhou, pýtajú si dotazníky a úradník Miška im ich vydáva. Neskôr ich začne evidovať, len tak, z vlastnej iniciatívy, človek nikdy nevie čím sa zavďačiť na ministerstve. Po čase začnú stránky nosiť vyplnené dotazníky a úlohou úradníka Miška je napísať poradové číslo a položiť ho na kôpku. Potom nasleduje kontrola údajov a odoslať dotazníky na ministerstvo. Práca má naoko stereotypný a nudný charakter, ale kto slúži občanovi, nedíva sa na osobné obete, ani Miška. Pracuje ako stroj, ukladá dotazníky, triedi, zopína do šanónov, vyrába k nim kópie, naháňa sa po kancelárii a premiestňuje dotazníky.

Jedného dňa príde zvláštna veľmi skormútená stránka. Stojí pre úradníkom Miškom a trúchlivým hlasom ho poprosí preložiť jeho žiadosť kdesi zospodu na samý vrch kôpky, ľudovo rečeno predbehnúť ostatné trpezlivo čakajúce stránky.

Miška sa zdráha, hoci inak by mu to mohlo byť jedno, veď jeho sa to netýka. Ale stránka odrazu siahne do vrecka, vyberie obálku a strká ju pod noviny na stôl,  a zatvári sa akože nič.

Miška zmätene a najmä odmietavo zašermuje rukami, chce niečo povedať, dokonca pobehne okolo stola, ale nie zasa tak hrôzostrašne, aby si to stránka preľakla. Veď ktovie čo je v obálke? Lístok na futbal, poukážka na knihy, alebo vstupenka do sauny... našťastie, stránka je už samý úsmev a je na odchode.

Miška podíde k stolu, nazrie do obálky a zhíkne - je v nej krásna, hladká, modrá tisíckorunáčka. Fíha. Miška na okamih zamrie, rýchlo schová obálku do stola. Zhlboka sa nadýchne, podíde k oknu a díva sa ponad strechy, kde tuší krásne perspektívy neveľkého mesta. Úrad je úrad, povie si a pousmeje sa nad trápnymi časmi, keď sa bezmocne prechádzal po kancelárii. Rázne vykročí z dverí a prekvapenej sekretárke vydá strohý príkaz:

 – Všetky stránky musia čakať kým sa nevrátim od riaditeľa!

Samozrejme, Miška nejde k riaditeľovi, ale do bufetu. Popíja kávu s koňakom a snaží sa spamätať z prvého ozajstného úradníckeho šoku.

Dni sa začali podobať ako vajce vajcu. Stránky chcú mať svoje dotazníky navrchu a Miška im vysvetľuje, že sa to nedá. Stránky nato ťahajú obálky a kladú ich na rozličné miesta v kancelárii, na stôl, pod noviny, do spisov, jedna stránka s významným gestom pustila bielučičkú obálku do koša a sú aj takí, ktorí ju vsunú rovno do vrecka úradníka Miška!

Miška sa zdráha, okúňa, bráni sa odpornému zvyku všetkými silami, ale napokon podľahne a prisľúbi napomôcť veciam. Veď v úrade je Miška presne na to aby pomáhal.

Tak sa dni v úrade rozveselili. Miška sa do práce ponáhľa, nie ako prv. Aj stránky sa ponáhľajú a tiež sú očividne veselšie naladené. Stránok pribúda, len si tak podávajú kľučky, ledva vybaví jednu, je tu druhá. A úradníka Miška si nevedia vynachváliť.

Jedno ráno Miška postrehol, že hromada dotazníkov na stole už vymenila poradie. Dotazník prvej stránky čo bol na samom vrchu sa vinou vynaliezavosti a neodbytnosti ostatných stránok dostal opäť na samý spodok. Neveril vlastným očiam. Ako sa to len mohlo stať? Prvý dotazník predsa položil na samý vrch!

Mišku sa zmocnila nedobrá predtucha. Nebolo to náhodou tým, že dotazník síce na samom vrchu bol, ale keď naň položil ďalší a ďalší, pôvodný dotazník sa dostal nižšie? A pri ďalšej stránke sa tento hrôzostrašný úkon zopakoval? Miška sa zatriasol od zdesenia. Prečo neprišiel na to, že neustálym ukladaním nových a nových dotazníkov na kôpku sa tí prví nedostávajú hore ale dole? Sviniari, zaklial na dotieravé stránky, ktoré spôsobili tento čudný úkaz.

Čo povie stránke keď sa príde opýtať ako naložil s dotazníkom? Mohol by pokojne tvrdiť že nič sa nestalo, veď tak či onak je v poradí. Poradie sa pochopiteľne mení, veď situácia sa mení aj v živote. Dozrel čas na to, že je teraz dole. Príde naňho rad a bude opäť hore. Čo je na tom zložité? Veď stránka od neho nič iné nechcela, len aby bol hore. A nebol? Bol. Bol chvíľu hore a teraz je chvíľu dole, taký je život, vedie tichú diskusiu sám so sebou riaditeľ kancelárie Miška.

Lenže čo ak stránky so svojimi dotazníkmi mienili niečo úplne iné než len to, aby boli chvíľu na samom vrchu?

Bác, takú zákernú otázku by mu nevymyslel ani najväčší nepriateľ. Pritom si ju dokázal vymyslieť a položiť celkom sám! A prečo? Preto, že neustále má na mysli blaho stránky, ako jej vyjsť v ústrety. Kto sa v nich má vyznať? Šéf chodby ho pritom varoval vopred – stránky budú dotieravé, netreba im podľahnúť, ale robiť si svoju prácu.

Jožko Miška dostal strach. Nespal celú noc, prvykrát od čias čo je v úrade. Až nadránom dostal spásny nápad. Ledva sa skončila pracovná doba, nazvláčal do svojej kancelárie celé stohy starých spisov. Porozkladal ich po stole, po stoličkách, uložil ich v skrini, ale aj po zemi. Na samý vrch každej kôpky potom položil jeden dotazník človeka, ktorý sa mu bol vnútil a schoval si u neho obálku s peniazmi aby zneistil jeho úradnícku česť.

Od toho dňa sa Miška opäť rozveselil. Spočiatku váhavo, ale napokon celkom ochotne vyhovel túžbe každej stránky, aby sa jeho pričinením dostal jej dotazník na vrch spisov. Miška zakaždým doniesol zo suterénu kôpku nepotrebných spisov a na jej vrch slávnostne položil dotazník šťastnej stránky.

Raz ho pozval k sebe sám vedúci chodby.

- Dostali sme list o vašej práci, - začal vedúci úradu sediac v kresle. Miška zneistel, do slúch mu udrela krv a zazdalo sa mu že udrela jeho posledná hodinka.

- Stránka nám píše, že sa vo vašej kancelárii stretla s mimoriadnou ochotou a pozornosťou. Vybavujete veci promptne, rýchlo, bez prieťahov. Ste jediné oddelenie na ktoré sa nik nesťažuje. No a ďakovný list, za úslužnosť, to sme tu nemali rovných desať rokov. Preto sme sa rozhodli, upraviť vám váš plat.

Miška si uľahčene vydýchol. Od prekvapenia sa nestačil ani len nadýchnuť. Len sa vedúcemu úslužne niekoľkokrát uklonil. V kancelárii Mišku prepadla panika. Kôpky starých spisov už nieto kam ukladať. Zaprataná je nimi celá miestnosť. Na chodbe sa za ním kolegovia začínajú čudne obzerať. V odraze v okne postrehol ako si jeden za jeho chrbtom poklepkal po čele.

S tým je treba niečo urýchlene robiť. Ešte v ten deň zabalil do aktovky jednu kôpku starých spisov aj s dotazníkom a pod rúškom nočnej tmy ju hodil do kontajneru. Odľahlo mu. Kôpky postupne začali z kancelárie ubúdať a keď sa stránky chodili pýtať ako stoja ich dotazníky, už ich nemusel ukazovať že naozaj sú na samom vrchu. Rovno vysvetľoval, že už ich poslal vyššie. Áno, tak to bude najlepšie, usúdil Miška, nesmie si bezútešne zapratať celú kanceláriu, pretože aj to môže byť dôvodom na podozrenie, aj v pracovitosti je treba zachovávať striedmosť.

Medzitým prišla z ministerstva pochvala od samotného vedúceho. V liste vysoko vyzdvihli mimoriadne schopnosti úradníka Mišku, ktorý ako jediný krajský úradník dokázal vyselektovať agendu pre úrad v najvyššou dávkou profesionality a kvality. Doslova v liste stálo: „Jožko Miška svojim vytrvalým a neúnavným odborným úsilím odbúral nadbytočné administratívne prieťahy natoľko, že znížil nielen administratívne náklady, ale znížil aj celkovú administratívnu náročnosť...“ Nasledoval mimoriadny platový postup.

Jožko Miška si každý deň bral prácu domov. Napratal aktovku kôpkami spisov.  Časť z nich v noci hodil do kontajneru a časť vrátil do úradu. Čudoval sa, že na také jednoduché riešenie neprišli aj ostatní úradníci pred ním. O koľko sporov a zbytočných sedení mohlo byť menej.

Jedno ráno, keď plný optimizmu zasadol za stôl, mladá sekretárka mu nahlásila návštevu. Aké bolo Miškovo prekvapenie keď v kancelárii stála fúzatá stránka, ktorá tu pred dávnymi mesiacmi vstúpila ako prvá a udala zmysel jeho práci. Tentokrát sa stránka netvárila nijako prívetivo, bolo vidno, že nejde jej o nijaké jubileum pri vybavovaní niekdajšej žiadosti. Nazlostene vyštekla na Mišku že napriek sľubu jej nevybavil vôbec nič, ba nedostal ani len odpoveď na svoj dotazník. Naviac, nebolo to zadarmo, povedala stránka s vystrčenou bradou, dávajúc najavo, že Jožko Miška patrí do skupiny nevychovaných a úplatných úradníkov.

Skutočne, Jožko Miška sa najprv preľakol, ale v prívale rozhorčenia tejto mizernej stránky mu svitlo. Hrdo sa vztýčil koľko vládal, pyšne prešiel popri stránke, otvoril stôl, hrabol medzi stovky obálok a vyložil jednu z nich na stôl.

Prekvapená stránka zlostne vzala obálku do vrecka, ale vzápätí ju zlosť prešla. Skrotla, fúzy jej ovisli, pomrvila v dlani obálku a povedala, že ona to napokon tak nemyslela. Len že sa veci nejako dlho nehýbu, no... ale bolo neskoro. Jožko Miška ukázal prstom na dvere a milá stránka chtiac nechtiac musela von.

- Nikto nás tu korumpovať nebude,-  zakričal za ňou na chodbe aby to počuli aj naokolo. Potom si spokojne sadol za stôl a čakal. A naozaj, tak ako prichádzali stránky predtým, tak isto chodili aj teraz, s krikom, i pokojne, hundrajúc i nadávajúc, ale Jožko Miška každému poctivo vracal obálku a povýšenecky ukazoval prstom na dvere.

Všimol si, že kolegovia s ktorými prv vypil kávičku s koňakom sa mu už definitívne vyhýbajú. Akonáhle vstúpi do bufetu, v tichosti sa rozídu do svojich kancelárií bez toho aby dopili čo si poobjednávali. Jožko Miška si privykol že v bufete bol sám. Čoskoro ho opäť predvolal vedúci. Už to nebol ten odmeraný človek ktorý mu cez zuby oznamuje zvýšenie platu. Usadil ho do kresla, ba ponúkol mu aby zo šéfovského baru si vybral sám.

- Musím vám oznámiť príjemnú správu,- začal.

Jožko Miška sa natiahol, vypol hruď.

- Dostali sme správy ako ste nekompromisne zakročili proti stránkam, ktoré sa vás pokúsili korumpovať a znevážiť celý náš úrad. Po ministerskej pochvale je to ďalší dôvod na to, aby ste postúpili. Vyššie samozrejme, povedal vedúci, a hlas sa mu akosi zatriasol.

Jožko Miška sa na neho nechápavo pozrel.

- Pôjdete na ministerstvo, - vyhŕklo z neho. – Dovoľte, aby som vám stisol ruku ako prvý.

- Na ministerstvo?

- Áno, na ministerstvo. Vyžiadal si vás sám pán minister.

- Mi-nis-ter...? - nevládal vysloviť to slovo Jožko Miška.

Vedúci maličkého úradu v okresnom mestečku smutne prikývol.

- Buďte potom zhovievavý k nášmu úradu,- zaprosil vedúci.  Miška zaklipkal očami a prikývol, ako by na jeho mieste prikývol každý z nás.

Peter Juščák