Možno sa naposledy vrátia k Leninovi

Deportácie obyvateľov Ukrajiny počas ruskej invázie odkryli o Rusku prinajmenšom jedno vážne tušenie. Ukázalo sa, že stará ruská tradícia premiestňovania ľudí, zdedená ešte z cárskych čias a modifikovaná komunistickým režimom nijako nevymrela. Naopak, ako spiaci vírus diktatúry čakala na svoju príležitosť. Jej tieň významne obnažuje monštruozitu súčasného presídľovania na Ukrajine − od skončenia druhej svetovej vojny zrejme ide o najväčšie násilné presúvanie  občanov iného štátu do svojich internačných zariadení.

Ruský pohľad na slobodu sa ani za vyše sedem desaťročí nezmenil. Rovnako je to aj s rešpektovaním práv  občanov, cudzích i svojich. Dnešná ruská postkomunistická moc, presiaknutá zmesou cárskych a komunistických imperiálnych nádejí sa naoko zbavila marxistickej ideológie, prijala a zriadila aké-také demokratické inštitúcie. Netrvalo dlho a proces budovania demokracie v Rusku Putin uzavrel a bez okolkov otočil krajinu späť do minulosti.

Varovných znamení, že ruský návrat medzi civilizované demokratické krajiny bude problematický prichádzalo z Moskvy dosť. Hneď prvým signálom bola neochota oficiálne a navždy sa rozlúčiť s  leninizmom a jeho sovietskymi a ruskými protagonistami. Nejako sa neobjavila verejná otázka postsovietskemu Rusku či sa ako moderný štát naozaj chce zbaviť dedičstva minulého režimu. Kritiky ruských intelektuálov a demokratov nenašli počúvajúce ucho v oficiálnej štátnej politike. Štátna moc akoby navzdory všetkým konzekventne neodmietla celý leninsko-stalinský systém diktatúry. Neiniciovala žiadnu reflexiu minulosti, ktorá sa mohla stať východiskom pre rozchod s diktátorskými praktikami.  Strojcu ruskej skazy a despotu  Lenina ponechali s nezmenenou úctou v mauzóleu na Červenom námestí. Tento relikt mnohého zla napáchaného na občanoch Ruska a ďalších krajín nechali  ako spiacu Ruženku v očakávaní princa. Však sa on jedného dňa nájde a príde, nádejali sa stalinisti. Stelesnenie leninizmu v celonárodnom panteóne a postupné vyzdvihovanie Stalina vnieslo vážne pochybnosti, či ruská spoločnosť naozaj hľadá svoju budúcnosť medzi civilizovanými krajinami.

Vpád ruských vojsk na Ukrajinu, ale aj predchádzajúce vojenské dobrodružstvá  potvrdili početné nepríjemné predtuchy. Putinovská garnitúra sa nikdy nemienila zbaviť odkazu diktátorov. Vláda, poškuľujúca po absolútnej moci vloží judášsky bozk akejkoľvek spiacej diktatúre aby vstala z mŕtvych.  To platí aj pre slovenských vyznávačoch despotizmu.

Prečo nastala tichá rehabilitácia a vyzdvihovanie „zásluh“ už raz dôrazne odsúdeného despotu?  Odpoveď prišla sama. Návrat Stalina na ruský panteón mal len doplniť chýbajúcu postavu do výseku histórie. Vrátili ho do  prázdneho výklenku a línia neohrozených vládcov od cára Petra I., cez Lenina, rehabilitovaného Stalina mohla logicky končiť pri Putinovi. 

Druhou mantrou putiniády  sa opäť stalo víťazstvo vo vojne. Jeho absolutizácia a fetišizácia dávno prekročila rámec prirodzenej úcty k hrdinom. Zato nekonečným a neustálym vsúvaním víťazstva do najbežnejších stránok života budovali dojem kontinuity večne žijúceho a večne číhajúceho nepriateľa.

Úcta k padlým a nepriateľ. Tieto dva obľúbené pokrmy minulosti režimisti iba prihriali  a už ním aj  živili deti od útleho veku aspoň po dve uplynulé  desaťročia. Uniformu opäť povýšili nad voľnosť, tvorivosť, povýšili ju nad slobodu myslenia a  zväzovali ňou myslenie detí už odmalička. Detské uniformy sa stali súčasťou každej verejnej oslavy hocakého víťazstva. Sme svedkami nekončiaceho blahorečenia stalinského triumfu a rekonštrukcie staronového hodnotového systému.  Toho, ktorý naspäť zaviedol povolené  a nepovolené otázky, vyhlásil noc za deň  a stojí na zbožnej úcte k despotovým rekvizitám. Detské zbory v uniformách  spievajú o nepriateľoch v Európe, o jej dobytí a obsadení a v prívale detskej nevedomej nenávisti sa niečo  ujde aj Amerike.

Povedz mi, ako vychovávaš svoje deti a ja ti poviem kto si. V duchu pokračujúcej vojny na Ukrajine so všetkými jej brutálnymi dôsledkami možno konštatovať, že politické Rusko je v civilizačnej vývojovej špirále na ceste späť.  Raz sa tento šialený pokus o návrat ku skaze zastaví. Ak sa nezastaví na rozumnom precitnutí, zastaví sa rozpadom; vinou vlastných vnútorných pnutí, vyprodukovaných nadmernou produkciou lživých konštruktov. Špirálu šialenstva roztočili bez znalosti jej mechanizmu a dnes už ju nevedia zastaviť. A ako to už v podobných prípadoch chodí, najpravdepodobnejšou alternatívou návratu do normálnej spoločnosti je ruptúra šialenej spoločnosti.

Nech sa ruské precitnutie udeje hocako, jeho návrat medzi civilizované krajiny nepôjde  bez vypratania mauzólea. Aj z hláv miliónov popletených občanov. Svoje duchovné opory budú musieť hľadať inde ako medzi zločincami. Rusko svojich opôr malo odjakživa dosť, ale priznať si odrazu toľko zlyhaní môže byť pre budúce Rusko priveľké sústo. Ale o tom, že čas kajania kráča v ústrety zločincom niet ani najmenších pochýb.  

Peter Juščák