My sme im dali punc kvality

Ruskí motorkári štrikujúci po cestách krajín EÚ získali nezaslúženú pozornosť najmä v krajinách strednej Európy. Motorizovaní pseudohrdinovia  v podstate nie sú ničím, ani politikmi, ani športovcami, a už vôbec nie umelcami. Majú len motorky vyrobené na zahnívajúcom západe a schopnosť považovať svoje skupinové jazdy za niečo obdivuhodné. Odkedy ich cár Putin poctil svojou pozornosťou, zrejme sa začali cítiť ako reprezentanti zatiaľ neurčitej, ale zato pozoruhodnej myšlienky a dôležitého poslania. Čo však čert nechcel, z ich rozhodnutia uctiť si padlých vojakov Červenej armády trčí očividná faloš a perfídna snaha získať pozitívne body doma aj v zahraničí. Chápem, že žijeme časy, keď priemernosť je kráľom kam len oko dovidí, keď sa stáva dogmou a naopak, výnimočnosť je čím ďalej tým viac nežiaducou. Takými sú aj Putinovi motorkári, voziaci sa tu a tam po krajine, údajne aj po krymských cestách aby si tak nejako odklepli cárovo rozhodnutie ukázať svetu čo pre neho znamenajú medzinárodné dohovory. Mužíci na motorkách vlastniaci len vodičské preukazy a kožené bundy sa stali politikom. Pozoruhodná výbava na to, aby plnili poslanie. Z každého uhla pohľadu ich cesta po krajinách EÚ bola iba plánovanou provokáciou a možno aj trocha výzvou. K fínskym a švédskym brehom chodia provokovať ponorky, k našim pamätníkom motorkári. Poznamenám, že okrem provokácie nie sú nositeľmi ničoho, ani intelektu, ani kultúry, ani umenia. Napriek tomu sa im na Slovensku dostalo nevídanej pocty – v Bratislave ich vítali v krojoch a s chlebom a soľou. Ako naozajstných vierozvestcov.  Ak niekto vidí v ruských motorkároch duchovnú hodnotu hodnú takéhoto vznešeného uvítania, rád by som o tej hodnote vedel niečo viac. Obávam sa však, že pravda je tu obrátená naruby. Ak niekto prisudzuje motorkárkemu gangu hodnotu, ktorú gang jednoducho už z princípu nemôže mať, potom tí, čo o hodnotách gangu blúznia a znášajú im do náručia kvety, práve v tejto chvíli ukázali svoje duchovné prázdno. Inak by nehíkali nad príchodom reprezentantov svojich kožených búnd a motoriek.

Je však možné, že pravda je celkom inde a nevie o nej nik okrem Jána Čarnogurského. Možno títo motorkári sú len prieskumníci, testeri. Ak je to tak, chlieb, soľ a kytice kvetov v rukách šoférov sú významným svedectvom – nie o šašoch na motorkách, ale o nás samotných. 

Peter Juščák