NÁDEJE NOVEMBRA A NÁDEJE DNES

(Príspevok na konferencii Obce spisovateľov Slovenska - 20 rokov Novembra - nádeje a skutočnosť) 

Keď sa F. M. Dostojevskij s manželkou náhodne ocitli medzi nemeckými osnovateľmi komunizmu a vypočuli si ich zámery, zutekali premknutí hrôzou, čo za nový svet plánujú samozvaní ochrancovia chudobných. Spisovateľ vtedy netušil, že panstvo obrazoborcov onedlho vykročí vpred – najprv do jeho rodnej krajiny a potom do šíreho sveta. Netušil, že po 150 rokoch sa budú iní spisovatelia v iných krajinách trápiť s dedičstvom potomkov tých, ktorí Dostojevského vystrašili predsavzatím, že biblické hodnoty obrátia naruby a nahradia svojimi.

Československý komunistický režim už bol poučený sovietskymi teoretikmi a praktikmi, ako udržať moc. Preto nastavil spoločenské vzťahy tak, aby každý úkon – politický, technický, technologický, spoločenský, umelecký – smeroval k obrane, podpore, propagácii alebo oslave zlovoľného režimu. Antihumánna spoločnosť stmelená násilím a utužovaná strachom na to nepotrebovala osobnosti, vystačila si s mechanizmami sebaupevňovania. V takom systéme úlohou každého intelektuála, umelca, spisovateľa malo byť predovšetkým dobrovoľne či nasilu rozložiť svoju vlastnú osobnosť na neosobný mechanizmus produkujúci literárne a umelecké algoritmy na oslavu totalitnej moci. 

Tí intelektuáli, ktorí ctili pravdu, boli odsúdení na neustály zápas, väčší alebo menší, viac alebo menej riskantný, úspešný alebo stratený. Tichým zdrojom pre život a tvorbu v nepokoji bola nádej. Nádej, že s každým slobodnejším intelektuálnym úkonom sa podarilo vylúpnuť omrvinku z bašty totality. Že aj malé úspechy v zápase o pravdivú umeleckú výpoveď sú nielen osobnými úspechmi, ale nádejou pre všetkých, ktorí čakali na každé pravdivé slovo a žili z pravdivých činov. 

Masarykovská nádej, že pravda napokon zvíťazí nad zlom, bola u nás prítomná po celé desaťročia, ale treba pripomenúť aj fakt, že jej rozloženie bolo značne nerovnomerné. Nedá sa len tak opomenúť pol druha milióna československých komunistov a ich chmat po zamatovej pozvánke, aby bez problémov vplávali do ponovembrovej spoločnosti. Uplynulo dvadsať rokov a niektorí z nich sa hrdo prihlásili k búraniu komunizmu, aby definitívne potvrdili, že života v schizme sa nezbavili dodnes.

Vráťme sa však k nádeji. Nádej ako viera v ideál zakaždým prevyšuje realitu a núti nás hľadieť dopredu ponad bežné každodenné starosti. Prežiť desaťročia totality alebo vládu zločinu bez nádeje, že jedného dňa pravda získa prevahu, by bolo veľmi ťažké.

Tvorcom ľudskej nádeje je to záhadné lepšie ja, ktoré by rado oboplo celý vesmír. Je schované v každom z nás a je na každom človeku, koľkokrát za život dovolí svojmu lepšiemu ja prehovoriť nahlas.

Nádej je zakaždým ďaleko vpredu pred každodennou realitou, lebo je zmesou viery a sna o pravde. Práve preto nádeje nemajú veľa príležitostí, aby sa stretli so skutočnou realitou. A ak sa niekedy v histórii stane, že nádej sa zmení na skutočnosť, potom iba na krátky hviezdny okamih. Ale potom už ten záblesk býva dostatočne silný, aby dodal silu na desiatky rokov dopredu a rovnako aj vieru, že pre pravdu a spravodlivosť sa oddá žiť.

V novembri 1989 sa na krátky čas mnohoročné nádeje premenili na skutočnosť. Naplnili sa nádeje, že totalitný režim sa rozsype ako dom, v ktorom v skutočnosti už nikto nechce bývať. Udalosti niekoľkých dní novembra sa stali hviezdnymi okamihmi národov Československa, aké sa tak často v histórii neopakujú.

V tie dni sa spontánne vyslovila pravda o spoločnosti a načrtla cesta do budúcnosti. November celkom spontánne priniesol šancu zbaviť sa mnohých rozporných spoločenských lží, duchovného vydierania, vykorisťovania, zastrašovania, znemožňovania myslenia, vzdelávania, všeobecného ubíjania osobnosti, umeleckej i akejkoľvek tvorby, ale i štátnych zločinov. Priniesol šancu nahlas poukázať na veci a javy  otvorene, bez obáv sa o nich sporiť a hľadať pravdivú výpoveď prostredníctvom dialógu. V slobodných rozhodnutiach priniesol šancu voliť svojich zástupcov a voliť aj vlastné pôsobenie na základe svojich schopností a túžob. Zbavenie sa duchovného i fyzického väzenia bolo obrovským víťazstvom a šancou do budúcnosti.

Nasledujúce všedné dni potom išli celkom prirodzene svojou cestou. Nádeje ostali, skutočnosť sme formovali my. Každý z nás bol a je súčasťou skutočnosti a sme aj naďalej jej aktérmi, aj ten, kto bezcieľne postáva v kúte.

Ale treba sa pristaviť aj pri spontánnych omyloch, ktoré búranie totality sprevádzali. Jedným z najväčších omylov slušných ľudí bolo očakávanie, že totalita sa skončila spolu s vládou jednej strany a že s pluralitou politických strán nastáva čas, keď tieto strany s plnou vážnosťou a zodpovednosťou prevezmú zastúpenie občanov. Bolo možno únavné prijať fakt, že november len pootvoril dvere do trinástej komnaty, že treba do nej vstúpiť rozhodným krokom a protikomunistickú pasivitu a rezistenciu premeniť na demokratickú aktivitu s nekompromisnými pravidlami.

V tom hektickom novembrovom čase naša československá spoločnosť mala celkom pochopiteľne 15 miliónov nádejí a túžob a nie vždy plynuli v hlavnom toku namierenom na rozpad totalitnej spoločnosti.

Dnes s odstupom času a poznania môžeme konštatovať, do akej miery boli vzájomne odlišné a koľkokrát aj protichodné. Zbúrať totalitný dom chcela bezpochyby väčšina jeho obyvateľov. Veď drvivá väčšina občanov desaťročia trpela a celkom oprávnene sa nádejala, že zmeny v spoločnosti povedú k spravodlivosti, slobodnému vyjadrovaniu, politickej korektnosti.

Nesmieme zabudnúť ani na novembrové nádeje státisícov rôzne aktívnych a rôzne pasívnych komunistov. Aj oni žili v nádeji, že za ich vedúcu úlohu nebudú nasledovať odveta a represálie, že ich nik nepoženie pred súd, ani neprídu o výsady, privilégia a výhody. Neskôr vyšli najavo aj nádeje komunistických defraudantov, že neprídu o majetky, ďalej nádeje desiatok tisícov eštebákov, vyzvedačov, agentov, milicionárov, že ich násilná a často protizákonná činnosť sa nedostane pred súd a ani nepríde na pretras. A ako sa ukázalo, november otvoril dvere aj všetkým chtivým moci, ktorí čím viac po nej bažia, tým menej sa trápia nad spôsobom, akým sa k nej dostanú.

Nádeje Novembra mali teda aj svoj rozporuplný rozmer. Veľkňazi, strojcovia, údržbári a strážnici starého režimu o svojich nádejach a obavách mlčali a čakali na príležitosť chopiť sa moci znova. Mali na to mnoho dostatočných dôvodov od zakrývania minulých zločinov až po legalizáciu nelegitímnych výhod z minulosti.

Slušní ľudia sú ušľachtilí pre svoje  ušľachtilé zmýšľanie, hoci je dávno overené, že každý slušný a spravodlivý má protiváhu hneď v niekoľkých nespravodlivých a množstve mlčiacich pozorovateľov. Pripomeňme však, že iba veľkosť protiváhy ešte nijako nelegitimizuje jej pravdivosť.

Niekdajšie ľudské charaktery, rozložené totalitnou mocou na substancie rôzneho druhu, sa po novembri opäť scelili do svojej človečej podstaty. Ľudia sa opäť stali ľuďmi v celom svojom ľudskom spektre. A mnohí z nich, až primnohí z bývalých servilných substancií,  nás každý deň ubezpečujú, že zápas so zlom je nepretržitým zápasom o každodennú pravdu.

Nádeje sú podvedomou modlitbou a vierou v univerzálne dobro. Skutočnosť, to sme my – takí, akí sme. November dokázal priniesť ten zázrak spojenia nádejí a skutočnosti. V tom je jeho zázračnosť, v tom je jeho nevyčerpateľný zdroj mravnej sily, aj keby ho chcel ktokoľvek a akokoľvek spochybniť.

Bolo by veľmi povrchné a nepresné, keby sme povedali,  že nádeje slušných ľudí sa nenaplnili. Pretože november a túžby po zmenách boli krokom od totalitného režimu do prázdneho priestoru. Málokto tušil, aký je náš priestor v skutočnosti vyprázdnený. Intelektuálne, duchovne, kultúrne, spoločensky, hospodársky. Málokto tušil, koľko vyprázdnených duší sa v ňom poneviera, koľko prirodzených návykov si budeme musieť osvojovať odznova ako na úsvite dejín. Nik nepredvídal ani absurdnosť, že nádeje slušných ľudí ostanú pozadu pred nádejami bývalých mocipánov.

Nič z toho nie je dôvodom na skepsu a pesimizmus. Naopak, viera v spoločnosť, kde platí desatoro a zákon, sa musí dostať do nášho každodenného života, a to nie je úloha na jednu generáciu. Nádeje akokoľvek zomknutej spoločnosti sú len vstupnou bránou do priestoru, kde sa zápasí o slobodu, pamäť, o každodenné ale i večné hodnoty. Dnes sme oveľa ďalej, ako bol zdesený Dostojevský, lepšie poznáme mechanizmy diabolskej moci. Našou nádejou je viera, že budeme schopní ju identifikovať a ukázať na ňu, nech by na seba  navliekla akékoľvek barančie rúno. 

Peter Juščák