Narušiteľ a Námestie hraničiarov

 Môj rovesník mi rozprával o svojich skúsenostiach pohraničníka zo sedemdesiatych rokov. Mladí chlapci, po dovŕšení osemnásteho roku boli odvedení do armády a vohnaní do najhrubšieho totalitného mlyna. Tu dostali výchovu o tom, že kto sa pokúša o ilegálny prechod hranice je zákerný nepriateľ socialistického zriadenia. Zločinec, potenciálny vrah, možno agent imperialistických mocností. Takých je treba nemilosrdne zastaviť s použitím všetkých prostriedkov. S nenávistným obrazom nepriateľa dostali chlapci zbrane a bránili útekom „zločincov“ na západ.

„Keď sme narušiteľa chytili, najprv sme si ho dobre podali v kolektíve,“ povedal môj známy. „Prvú bitku dostal od nás, až potom sme ho odovzdali veliteľovi.“

Prečo uštvaný a častokrát poranený človek dostal bitku od pohraničníkov? Nuž preto, že kvôli „zločinnému narušiteľovi“ bol na rote poplach, že museli v noci bežať do terénu, že za neúspešný zásah mohli byť potrestaní... Na druhej strane, za jeho dolapenie bola odmena – pochvala, povýšenie, dovolenka na pár dní.

Pred tridsiatimi rokmi takto dolapili na hranici za Bratislavou osemnásťročného Hartmuta Tauza. Od rakúskej hranice ho delilo pár metrov, no túto vzdialenosť sa mu už nepodarilo prekonať. Dostihli do dvaja pohraničníci so psami. Nemuseli ho ani poskytnúť kolektívu na tradičný výprask. Všetko za nich vykonali psy, vycvičené na brutálny útok na človeka. Psy a vymyté mozgy teóriami o nepriateľoch a záškodníkoch nepoznali zľutovanie nad krvácajúcim študentom. Zranený študent odborné ošetrenie dostal až v čase, keď mu už nebolo pomoci...

O prípade boli v tom čase narýchlo zmanipulované dokumenty o tom, že psy študenta iba zastavili, neútočili na neho a čakali na psovodov. Poranenia zraneného jasne svedčia o krutom útoku so smrteľnými následkami.

Je to jeden z príkladov krutosti režimu, ktorý sa usiloval o „mier a blahobyt na celej zemi“. Príklad výroby obrazu nepriateľa, ktorý prepláchne mozog osemnásťročným vojakom. Príklad nečinnosti orgánov strážiacich spravodlivosť. O to viac si príbeh Hartmuta Tautza treba pripomínať. A možno aj Námestie hraničiarov v Bratislave premenovať. Po niekom inom.

Peter Juščák