Naši odvlečení v Sovietskom zväze rýchlo pochopili, že sú zajatcami inej civilizácie

(rozhovor)

Publicista Peter Juščák.

Zdroj: Stanislava Harkotová/Aktuality.sk

• Vojaci sa po návrate domov nevedia zaradiť do bežného životaStanislava Harkotová
• Zozbieral príbehy ľudí z Československa, ktorých v 40. rokoch odvliekli do Sovietskeho zväzu, a prostredníctvom nich ukázal, ako vyzeral život v sovietskych pracovných táboroch.
• „Z Košíc vzali pracovníkov pošty, pretože odmietli dať odpočúvať telefonické hovory. Na Spiši brali aj železničiarov, aj lekárov, učiteľov, roľníkov, remeselníkov. Na juhu doslova plienili roľnícke dediny, keď brali otcov rodín po stovkách len preto, že boli maďarskej národnosti,“ opisuje v rozhovore pre Aktuality.sk postup Červenoarmejcov naším územím publicista a spisovateľ Peter JUŠČÁK.

Dočítate sa,

• že ľudia, ktorých v 40. rokoch nezákonne zavliekli do Sovietskeho zväzu, trpeli po návrate dvojnásobnou traumou, pretože dostávali biľag zločincov,
• ako si prechod Červenej armády zapamätali najmä na východe,
• ako zavlečení ľudia museli počas deportácií olizovať srieň zo železných častí dobytčákov,
• že na Sibíri sa práce zastavili až vtedy, keď teplomer ukázal mínus 40,
• ako tatranský lekár, Karpatský Nemec Fiedler odoperoval šéfa lágru skalpelmi z konzerv, ktoré mu nabrúsili majstri z Gelnice,
• ako sa Rusín Ivan Kováč spriatelil so slávnym Solženicynom a ako v lágri prednášal o Masarykovej demokracii.

Kedy ste sa dostali k téme zavlečených ľudí do Sovietskeho zväzu? Počas komunizmu pravdepodobne nebola súčasťou bežných rozhovorov medzi ľuďmi.

Téma zavlečených sa vo svojej najkrutejšej podobe naplno odhalila až po roku 1989. Dovtedy sa o nej hovorilo len veľmi privátne, stíšeným hlasom, obozretne. Niekedy sa aj vedelo, že ten alebo onen človek bol po vojne v Sovietskom zväze, ale vždy sa to spájalo s tým, že ho tam vzali na práce.

Pocit z tohto rozprávania nakoniec vyznel tak, že keď bol niekto v práci, tak popracoval a vrátil sa. Sám som počúval o takýchto ľuďoch.

No dráma deportácií a súvisiacej takzvanej práce sa obnažila až po zmene režimu, keď sa objasnili okolnosti, za ktorých sa ľudia do Sovietskeho zväzu dostali, ako s nimi nakladali a koľkí z nich sa už nikdy nevrátili.

Ako ste zistili, ako to s tou prácou bolo naozaj?

Ako novinár som dostal ako tip na tému od kolegu. Navštívil som Konfederáciu politických väzňov v Prešove, mali tam sekciu odvlečených do táborov GULAG. Už prvé stretnutie s dokumentmi a s postihnutými ľuďmi ma priviedli k presvedčeniu, že deportáciám treba venovať oveľa väčšiu pozornosť.

Aká bola reakcia spoločnosti, keď sa o tom začalo hovoriť? Odľahlo vôbec ľuďom, ktorí zažili GULAG, že môžu otvorene opisovať, čo sa s nimi dialo?

Reakcie boli rôznorodé. Niektorí navrátilci sa rozhodli mlčať, niektorí to považovali za uzavretú kapitolu svojho života a neradi o nej hovorili, odpovedali jednou, dvoma vetami. Potom tu boli ľudia, ktorí všetko pretrpeli a žili v hlbokej traume, niektorí predčasne zomreli, iní sa nedokázali vyrovnať s utrpením, boli fyzicky aj psychicky zlomení.

Boli ale aj rodiny, ktoré si vydýchli, že konečne si niekto vypočuje ich príbeh, že sa veci dajú na poriadok a pravda vyjde na povrch. Pretože byť nevinne deportovaný, celé roky trpieť a potom sa domov vrátiť ako zločinec, to je dvojnásobná potupa pre človeka, ktorý sa ničím neprevinil.

Kto bol v Sovietskom zväze bol automaticky považovaný za zločinca?

Aj v Sovietskom zväze, aj u nás doma sa na deportovaných mnohokrát dívali ako na tých, ktorí si zrejme nejaký trest zaslúžili. Vrátiť sa z deportácie zo Sovietskeho zväzu  sa často chápalo ako návrat z väzenia. Mali ste biľag. Veľmi veľa ľudí dožilo svoje životy s týmto biľagom.

Mnohí boli po svojom návrate sledovaní aj prenasledovaní Štátnou bezpečnosťou. Z rôznych dôvodov. Navrátilca často považovali za nepriateľa socialistického zriadenia a poľahky mohol padnúť do ich zorného uhla.

Jeden prípad ukazuje, ako ŠtB prenasledovala zavlečeného otca, ktorý prežil peklo kaukazských lágrov. Následne špehovali aj jeho syna, ktorý sa narodil desať rokov po vojne. Toto šikanovanie sa skončilo až v roku 1989. Išlo o rodinu Karpatských Nemcov zo Slavošoviec.

Ľudia si v 90. rokoch mohli konečne vydýchnuť a rozprávať. Spoločnosť v tom období bola dosť presýtená správami a informáciami o krivdách bývalého režimu a to spôsobilo, že s početnými neprávosťami sa téma deportovaných dostala do úzadia. Nestala sa dominantnou, pritom šlo o bezprecedentný akt násilia, krivých obvinení, vykorisťovania bez náhrady a zničujúcej práce, často s následkami smrti.

Vieme, koľko ľudí Sovieti z Československa odvliekli?

Pokiaľ ide o počty, je to zložitejšie. Mňa zaujímali zavlečení ľudia, ktorých odchytávali orgány NKVD (ekvivalent ministerstva vnútra, pozn. red) pri oslobodzovaní krajiny od fašizmu. Brali ich na ulici, z domácností, bezdôvodne ich internovali na strážené miesto a potom deportovali za hranice krajiny. Pripomeňme, že to neboli jediní ľudia, ktorí boli v sovietskych pracovných táboroch.

Škála ľudí, ktorí s nimi mali skúsenosť, je široká. Medzi prvými boli utečenci, ktorí ešte pred začiatkom 2. svetovej vojny i počas nej utekali pred fašizmom.

Spravidla utekali do Poľska, potom do Sovietskeho zväzu. Hranice prechádzali aj z Podkarpatskej Rusi, išlo o asi šesťtisíc ľudí, ktorí tam hľadali ochranu pred maďarským prenasledovaním. Na území ZSSR ich okamžite internovali a súdili za prekročenie hranice, prípadne za špionáž.

Potom tu máme zhruba 7 600 deportovaných občanov, ktoré eviduje Ústav pamäti národa a sú všeobecne označení ako zavlečení. Medzi nimi možno nájsť z rôznych dôvod súdených jednotlivcov, takých, ktorých vzali bez udania dôvodu, alebo ich vylákali z domu na krátke práce. Iných zas sovietske orgány neoprávnene označili za vojnových zajatcov.

Pokiaľ ide o ďalšie počty, vlani doniesli kolegovia - aktivista Miroslav Pollák a riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev - 38-tisíc kartotečných lístkov československých zajatcov v ZSSR. Ruskí  experti dnes tvrdia, že ďalších až 30-tisíc osôb by sa mohlo nájsť v ďalších archívoch.

Samostatnou kategóriou deportovaných boli aj ľudia z ruskej emigrácie, ktorí v 20. rokoch 20. storočia utiekli pred boľševikmi.

Ruskí emigranti, ktorí sa u nás etablovali a dávno mali československé občianstvo, boli pre orgány NKVD doslova červeným súknom. Žili najmä v Čechách a deportovali ich proti akejkoľvek logike ako nepriateľov a zradcov. Počet deportovaných sa pohybuje od poldruha do troch tisíc ľudí. Vrátilo sa ich veľmi málo, jeden záznam hovorí o šesťdesiatich z nich.

Vyvážanie ľudí niektorí spájajú s plánovanou sovietizáciou nášho priestoru.

Môžem sa domnievať, že zúrivosť, s akou napríklad pátrali po intelektuáloch z Podkarpatskej Rusi, mohla súvisieť s tým, aby po anektovaní Podkarpatskej Rusi či východnej časti Poľska, kde žilo poľsko-ukrajinsko-bieloruské obyvateľstvo, vymazali historickú pamäť.

Aby si nik nepripomínal, že kedysi tam žila nejaká intelektuálna vrstva, poľská či rusínska. Keby boli zostali v Československu, živili by kolektívnu pamäť a mohli byť potenciálnou hrozbou do budúcna. Nedávno som sa dopracoval k ďalšej pozoruhodnej deportácii z roku 1948. Boli to už ojedinelé prípady a zúčastnila sa na nich aj československá štb, ktorá odovzdala našich občanov do rúk NKVD.

Bolo ich len niekoľko desiatok a ich spoločným znakom bola niekdajšia príslušnosť k Podkarpatskej Rusi. Všetci boli súdení sovietskymi súdmi ako nepriatelia Sovietskeho zväzu.

Vedeli československé úrady, čo sa deje, keď na územie Československa vstúpila Červená armáda?

Podľa dohodnutej zmluvy o správe obsadených území v čase frontu mohli Sovieti na oslobodenom území do hĺbky 75 kilometrov uplatňovať svoju jurisdikciu. Silne tam pôsobila  politická polícia NKVD a neslávna organizácia SMERŠ (skratka pre Smrť špiónom, vyhľadávala „vnútorných nepriateľov“, pozn. red).

Na obsadenom území okamžite zriaďovali ľudové milície a domáce zložky moci, ktoré preberali moc po posunutí sa Červenej armády. Ich úlohou bolo dočasne spravovať územie v spolupráci s exilovou vládou. Realita bola taká, že po prekročení hranice na východe v oblasti Podkarpatskej Rusi sa začali deportácie už na jeseň 1944.

Československé orgány o deportáciách mali informácie, ale ich interpelácie u sovietskeho vojenského velenia sa stretávali s malým porozumením, výhovorkami a prázdnymi sľubmi.

Ako to vyzeralo?

Jednotky NKVD a SMERŠ-u dostávali od miestnych komunistov zoznamy, ktoré podľa ich optiky zahŕňali nepriateľov štátu, konfidentov, kolaborantov a rôznych nepriateľov.  Vieme si predstaviť, ako tie zoznamy vytvárali a ako sa vybavovali osobné účty.

Uplatňoval sa princíp kolektívnej viny. Na východe Slovenska, ktorý obývali Karpatskí Nemci okolo Starej Ľubovne, na Spiši, Gemeri, deportovali masovým spôsobom. Podobne to bolo aj v maďarských dedinkách na východoslovenskom juhu.

Sovieti prišli do dediny, nechali richtárom vyhlásiť pracovnú pohotovosť a povinnosť zúčastniť sa na opravách ciest, mostov, odhrabávaní snehu a podobne. Chlapi v dobrej viere zobrali sekerky, lopaty, píly, zišli sa na obecnom úrade. Vojaci na nich namierili samopaly a z dobrovoľníkov sa stali zajatci. Na túto udalosť mali živé spomienky v Medzeve, Smolníku, Mníšku nad Hnilcom, Gelnici.

Ľudí hnali peši do Košíc, do Humenného, kráčali v mraze aj 70 kilometrov. V centrách ich roztriedili, spravili s nimi zápisy a potom putovali ďalej. Najčastejšie do Poľska, do Sanoku, Noweho Saczu, kde boli sústreďovacie lágre pre transporty na východ.

Ľudí Sovieti odchytávali aj priamo na ulici.

V Prešove sa napríklad muži išli prihlásiť do Svobodovej armády ako rádiotelegrafisti, na druhý deň mali dostať uniformy a ako súčasť našej armády pokračovať s Červenoarmejcami smerom na Prahu. Nestihli to, pretože ich po ceste chytila sovietska hliadka a skončili vo väzení. Nakoniec nešli na západ, ale na východ, pretože ich klasifikovali ako vojnových zajatcov.

Z Košíc zasa vzali pracovníkov pošty, pretože odmietli dať odpočúvať telefonické hovory. Na Spiši brali aj železničiarov, aj lekárov, učiteľov, roľníkov, remeselníkov, na juhu doslova plienili roľnícke dediny, keď brali otcov rodín po stovkách len preto, že boli maďarskej národnosti.

Mohlo tomu Československo zabrániť?

V apríli 1945 už vyhlásili Košický vládny program a bolo jasné, že Československo sa stane vazalom ZSSR. Na deportácie reagovali československí politici Vladimír Clementis, Laco Novomeský, Ján Ursíny. Chodievali do Prešova intervenovať u sovietskeho velenia, no ich úsilie sa míňali účinku.

Dostávali prísľuby, že väzňov selektujú, že na východ deportujú len zločincov a tých, ktorí bojovali proti Sovietskemu zväzu. Že nevinu civilov rešpektujú. Boli to však sľuby na upokojenie, ale internovanie pokračovalo. Plošná deportácia sa zastavila až pri Štrbe, na Liptove.

Potom NKVD postupovala selektívne, vyhľadávali jednotlivcov, cielene hľadali protagonistov (ľudáckeho, pozn. red) režimu, ale aj demobilizovaných vojakov bývalej slovenskej armády. Maďarské obce na juhu boli tak či tak postihnuté, pretože tam sa sústredili na demobilizovaných vojakov porazenej maďarskej armády.

Ako vyzerali udania?

V Kežmarku bola učiteľka-udavačka, za vojny nahlásila ukrývajúce ho sa Žida. Keď prišli ruskí vojaci, celkom pochopiteľne ju domáci udali a výsledkom bolo, že ju deportovali. Z Kežmarku zobrali aj Irenu Kawaschovú, ženu z domácnosti, ktorú niekto udal ako špiónku. Situácia bola neuveriteľne dramatická a krutá, ak na niekoho ukázali prstom, že je nemeckej národnosti, skončil v transporte. Dialo sa to pritom veľmi často.

Vojna je vždy krutá. Deliaca čiara, ktorá by jednoznačne rozdelila ľudí na dobrých a zlých sa často vinie nepochopiteľnými smermi. Vojna najprv zabíja, až potom kladie otázky. Pri Smolníku sa stalo, že Rusi hľadali veliteľa gardy a prišli za jeho matkou. Tá ukázala na suseda, ktorý mal rovnaké priezvisko ako jej syn. Rusi vzali nesprávneho.

Keď žena umierala, pozvala si odvlečeného muža k sebe. Najskôr netušil, prečo si ho bývalá suseda volá a potom sa dozvedel pravdu o svojom zavlečení. Priznala sa mu,  že do Ruska ho vzali na základe jej udania, pretože chcela ochrániť svojho syna.

V Smolníku vzali aj sirotu, 17-ročnú Elenu, ktorú macocha neznášala. Rusi chceli pôvodne zobrať jej otca na práce do Košíc, no macocha namiesto neho im ponúkla dievča. Elena v lágri na Kaukaze kopala masové hroby pre spoluväzňov.

Čo sa dialo, keď naši ľudia skončili v ZSSR?

Všetci zavlečení opisovali jednu spoločnú vec - neuveriteľnú nekultúru a neľudské podmienky sovietskeho systému. Možno by sa to dalo ospravedlniť tým, že bola vojna, pre vojakov bola krv a smrť prítomná každý deň. Ukázalo sa však, že brutalita a nekultúra má hlbšie korene. Ľudia opísali, že bolo bežným javom, keď v zime cestovali v dobytčích vagónoch bez jedla, bez vody. Po presolenej polievke mali taký smäd,  že olizovali srieň zo železných častí vagóna.

Samotná cesta do lágrov bola hrôzostrašná, veľa ľudí zomrelo už počas nej. Strážcovia len otvorili dvere vagóna a telo nebohého vyhodili pod násyp. Prácu v lágroch vykonávali v primitívnych podmienkach. Pre našich ľudí to bolo šokujúce a rýchlo pochopili, že sú zajatcami inej civilizácie.

Vo svojej knihe Odvlečení opisujete mnohé príbehy, keď ľudia z Československa skončili v sovietskych táboroch.

Deportovaných rozvážali do rôznych končín ZSSR, od západu na východ až po Kamčatku a od severu na juh. Mnoho Medzevčanov, Prešovčanov skončilo v baniach na Donbase. Končili tam aj 17-,18-ročné dievčatá, ženy z domácnosti. Nemci zo Spiša boli najmä v kaukazských táboroch.

Mnohí boli v Kazachstane, ktorý sám o sebe bol veľkým lágrom. Muži remeselníci mali šťastie. Tých si dokázali vážiť. Ale učitelia, právnici, úradníci, nezvyknutí na ťažkú prácu často prepadali chorobám, zomierali od vysilenia. Pritom európske tábory sa považovali za tie znesiteľné, kým sibírske boli mimoriadne kruté.

Na Sibíri sa o väzňa dokázala postarať samotná príroda.

Práce prerušili až vtedy, keď bolo mínus 40°C alebo plus 40°C. Dnes si takéto podmienky ani nevieme predstaviť. Spišskí Nemci pracovali v rudných baniach na Kaukaze v mimoriadne ťažkých podmienkach. Sovieti nevideli dôvod, aby nejakí nepriateľskí zajatci nosili ochranné prostriedky, napokon, nemali ich ani pre svojich. Pracujúci človek nepožíval zvláštnu ochranu a väzeň tobôž nie.

Na druhej strane, Karpatskí Nemci boli šikovní remeselníci a v lágroch sa vypracovali na špecialistov. V rozbitých zanedbaných fabrikách dokázali opraviť stroje, vyrábali náhradné súčiastky, odlievali klinové remene. Nemci boli pre nich spása.

Nemôžem obísť doktora Fiedlera. Keď sa mi ozvala jeho vnučka, to bol pre mňa obrovský objav. Zo všetkých strán som získaval odkazy na tohto lekára, ktorý v lágroch robil doslova divy. V biednych podmienkach tábora liečil väzňov, radil im ako prežiť, sám mal k dispozícii chudobnú ambulanciu, nedostatok liekov a bylinky. Lieky priam homeopaticky delil medzi chorých a zo všetkých síl zachraňoval životy.

V lágri aj operoval. Náčelník tábora ochorel na zápal slepého čreva a doktor dostal príkaz na operáciu. Spoluväzni, Gelničania, mu z plechových konzerv vybrúsili primitívne skalpely a on sa pustil do operácie. V kancelárii náčelníka stálo okolo operačného stola šesť samopalčíkov, pre prípad, že by doktor zarezal niekam mimo plánu. Náčelník operáciu prežil a doktorovi Fiedlerovi priniesla veľkú slávu.

Ako sa mu podarilo dostať domov?

Rusi mnohých šikovných ľudí prehovárali, aby zostali v Sovietskom zväze, že dostanú v Moskve byty, budú mať postavenie v nemocniciach, privezú im rodiny. Samozrejme, všetci to odmietli. Za trest ich ešte rok vozili po európskom Rusku tváriac sa, že ich vezú domov.

Neskôr sa im návrat domov podaril, v táboroch dohromady strávili päť rokov. Doktor Fiedler pracoval v Košiciach ako ortopéd, no keď v šesťdesiatom ôsmom prišli sovietske vojská, povedal si, že je to posledná kvapka a s rodinou emigroval do Švajčiarska.

Vy ste zmapovali aj iný, rovnako dramatický príbeh. O Ivanovi Kováčovi, ktorý bol spoluväzňom slávneho Alexandra Solženicyna.

Ivan Kováč bol mládežníckym aktivistom na Podkarpatskej Rusi. Po jej anektovaní Maďarskom narukoval do maďarskej armády, no ako nespoľahlivý pracoval v kameňolome. Odtiaľ ušiel a prebehol na stranu Sovietskej armády, s ktorou potom oslobodzoval Maďarsko.

Velil čate tlmočníkov, takže sa dostal k citlivým informáciám počas oslobodzovania Budapešti. Podľa jeho slov mal informácie o vyšetrovaní švédskeho veľvyslanca Raoula Wallenberga, ktorý zachránil veľké množstvo Židov tým, že im vydával falošné pasy. Keď prišli sovietske vojská, deportovali ho do Ruska. 

Čo sa Kováčovi stalo osudným?

Ivan Kováč sa ešte počas vojny oženil s dcérou ruských emigrantov, ktorej rodina utekala pred Leninom a usadila sa v Srbsku. S manželkou žili na  Podkarpatskej Rusi, tam sa im narodil syn. V poslednú noc pred anexiou Podkarpatskej Rusi prekročili s manželkou a maličkým synom hranicu a dostali sa do Prahy.

Povojnovú kariéru začal ako právnik. Jeho žena bola prezieravejšia než on. Obávala sa sovietskeho vplyvu a Československo už nepovažovala za bezpečnú krajinu. Mnohých jej predkov boľševici zavraždili, aj preto muža nabádala, aby odišli na Západ. Kováč bol sebavedomý, po svojich úspechoch mal pocit, že sa im nič nemôže stať.

V roku 1948 ho zatkla ŠtB a odovzdala sovietskej NKVD. Za údajné nepriateľstvo k Sovietskemu zväzu ho odsúdili na 10 rokov. Keď jeho ženu aj s dieťaťom vysťahovali z bytu, pochopila, že toto je začiatok ich konca. Dostala strach. Po vyhrážkach sa rozhodla pre útek na Západ aj s trojročným synom.

Syn Juraj nám na otcových deväťdesiatych narodeninách rozprával o úteku. Ako ho matka uviazala na špagát, aby sa jej nestratil. Keď začali za nimi strieľať, zľakol sa a spadol na zem. Matka ho na tom povraze do Nemecka doslova odvliekla. Takže syna zavliekli na Západ, otca v železách na Východ.

Ako sa Kováč spoznal so Solženicynom?

V distribučnom lágri v Pavlodare mali pomerne osvieteného náčelníka tábora, ktorý dovolil väzňom stretnúť sa, posedieť, vždy niektorý z intelektuálov sa postavil a hovoril niečo o svojej profesii. Raz sa takto postavil Kováč a hovorí: Som z Československa a môžem vám niečo povedať o parlamentnej demokracii podľa vzoru Tomáša G. Masaryka.

Rusom hovoril o systéme demokracie, snemovni, o poslaneckých mandátoch, skrátka spravil politologický výklad ľuďom, ktorí o demokracii ani netušili. Mnohých prekvapilo, ako dobre poznal ruskú literatúru. Recitoval z Lermontova, Puškina, poznal Dostojevského a väzni-intelektuáli ostali prekvapení.

Prišiel za ním istý Solženicyn a pýta sa ho, ako je možné, že má takéto hlboké vedomosti o ruských reáliách a tak dobre pozná ruský jazyk. Ivan Kováč priznal, že na gymnáziu ho učili ruskí profesori, ktorí ušli pred Leninom. Už ako gymnazista dostal špičkové vzdelanie od profesorov z univerzít v Petrohrade a Moskve. Takto sa spriatelili a vytvorili trojicu Solženycin, Kováč a Maďar János Rózsás.

Neskôr sa ich cesty rozišli. Na Solženicyna si Kováč spomenul až v 60. rokoch, keď si v časopise Novyj mir prečítal román Jeden deň Ivana Denisoviča. Ako povedal, ostal v úžase a bol presvedčený, že román je o ňom. To isté sa prihodilo aj Rózsásovi v Maďarsku.

Obaja sa obrátili na šéfredaktora časopisu. Rózsás dostal na Solženicyna kontakt, Kováčovi sa to nepodarilo. Rózsas neskôr napísal viacero kníh z lágrov a zmienil sa aj o kamarátovi Kováčovi.

Kováč z lágrov prepašoval veľmi cenné materiály. Ako sa mu to podarilo?

Pracoval ako účtovník na stavbe mimo lágra. Mal k dispozícii papier, zošity a pero, čo bolo v lágri nemysliteľné. Za to boli ťažké tresty. Na stavbe už mohol tajne zaznamenávať svoje zápisky a tie posielal cez voľne žijúcich bývalých väzňov do Moskvy. Ich rodiny posielali jeho poštu ďalej, do Mukačeva, k jeho matke. Vnútrosovietska pošta nebola tak prísne monitorovaná, preto sa mu podarilo vyniesť z lágra stovky dokumentov.

Po návrate domov ich postupne prepašoval k sebe do Košíc, potom do Maďarska a odtiaľ do Švajčiarska. Nakoniec sa zápisky dostali až do Spojených štátov k Solženicynovi.

Solženicyn vo svojej knihe Súostrovie gulag nabáda svojich spoluväzňov, aby si všetko zapamätali a doma vypovedali, aký je komunizmus v skutočnosti. Kováč sa mohol len usmiať, pretože nielenže si to zapamätal, on si mnohé veci rovno aj zapísal.

Cesta týchto dokumentov k Solženicynovi trvala 30 rokov. Časť z nich si Kováč nechal, preto dnes máme túto vzácnosť aj na Slovensku.

Ivan Kováč vo veku 90 rokov. V roku 1948 ho ŠtB odovzdala do rúk sovietskej KGB. Svoj rozsudok nikdy nepodpísal. Trest trávil Omsku, v Karagande a v ďalších lágroch na Sibíri. Budoval Bajkonur, kanál na rieke Irtyš.

Ivan Kováč vo veku 90 rokov. V roku 1948 ho ŠtB odovzdala do rúk sovietskej KGB. Svoj rozsudok nikdy nepodpísal. Trest trávil Omsku, v Karagande a v ďalších lágroch na Sibíri. Budoval Bajkonur, kanál na rieke Irtyš.

Čo týchto ľudí čakalo po návrate domov? 

Deportovaní sa vracali domov už po niekoľkých mesiacoch, ale aj po roku, po piatich rokoch. Do piatich rokov už bola doma väčšina z nich. Po Stalinovej smrti v roku 1953 bola veľká amnestia a umožnila návrat odvlečených aj odsúdených na dlhoročné tresty. Mnohí z nich po návrate mali zničené zdravie, mnohí zomierali na dôsledky chorôb z lágrov.

Väčšina bola šikanovaná aj doma ako nepriatelia zriadenia, boli im odopierané bežné služby či primerané zamestnanie, deťom bránili v štúdiu. Odtrpené roky im nezapočítali do sociálneho zabezpečenia a to bol ďalší problém. Iní trpeli psychickými poruchami a ich rodiny trpeli spolu s nimi.

Mnoho žien, ktoré deportovali v mladom veku, nikdy nemohli mať deti. Bola to krutá daň za stretnutie s komunistickým civilizačným priepadliskom.

O ženách v lágroch ste napísali román A nezabudni na labute! Líšilo sa v niečom postavenie žien od väznených mužov?

Ženské tábory alebo ženy v spoločných táboroch je osobitná kapitola smutného príbehu sovietskych táborov. Ak hovoríme, že sovietsky táborový systém bol civilizačným priepadliskom, potom v takom kontexte treba vnímať aj postavenie žien. Tak ako nemal žiadnu hodnotu väzeň muž, tak ju nemala ani väznená žena.

Surovosť systému je ťažko opísateľná a môžeme to vnímať tak, že komunistický režim dal zelenú tým najhorším vykonávateľom surovostí. To je jeho podstata ako v každom totalitnom režime. Okúsila ho aj Irena Kawaschová z Kežmarku a ďalšie ženy.

Ich zápas o kúsok ľudského miesta v neľudskom svete je natoľko obdivuhodný, že som považoval za potrebné splniť týmto ženám ich túžbu – aby o nich raz vznikla kniha.

Napriek ťaživým spomienkam a zložitým príbehom to vnímam ako správu o nádeji. Podarilo sa, knihu preložili do maďarčiny, češtiny a najnovšie má vyjsť v ruštine.