Návod na stretnutie s čitateľom

Netreba pochybovať o tom, že čitateľ je najvýznamnejším a najdôležitejším spisovateľovým partnerom, učiteľom a napokon aj chlebodarcom, preto tejto skutočnosti je treba podriadiť spisovateľské úsilie každého tvorcu.

Čitateľ, ktorý zavíta do malého mestečka by mal byť poctený prítomnosťou čo najväčšieho počtu miestnych spisovateľov. V prípade, že do mesta zavíta čitateľ z hlavného mesta, býva užitočné, ak ho miestni spisovatelia pozvú na večeru, ukážu mu pamätihodnosti mesta a na slávnostnom večere ho usadia na zvlášť vyvýšené miesto.

V hlavnom meste bývajú spisovatelia už tradične vo výhode, pretože tam býva zvykom, že na verejnú literárnu akciu prídu aj dvaja, aj traja čitatelia, takže široké spisovateľské spoločenstvo môže svoje poznatky získavať na podstatne vyššej úrovni.

Nech sa už literárne stretnutie s čitateľom odohráva kdekoľvek, býva zvykom, že spisovateľ prichádza na besedu umytý, triezvy, oddýchnutý a  pozorný. Nešuchoce papierikmi od cukríkov a nevytŕča do popredia a do kamery svoju knihu, aj keby bolo celkom zrejmé, že známy čitateľ sa s takouto knihou už niekde stretol. Skromne čaká na čitateľovo rozprávanie a otázky kladie, až keď ho vyzve moderátor, alebo sám čitateľ.

Býva užitočné, ak sa čitateľovi zabezpečí nepatrná pozornosť – kvety, kniha od každého prítomného spisovateľa, v prípade potreby aj motorizovaný odvoz kníh do miesta jeho trvalého bydliska. Významnejšieho a literárne zdatného čitateľa je vhodné obdarovať originálom rukopisu.

Niekedy sa stáva a to najmä v hlavnom meste, kde je spisovateľov ako maku, že na besedu s významnejším čitateľom príde priveľa spisovateľov a nezmestia sa do sály. V takom prípade úctivo požiadame láskavého čitateľa o reprízu besedy hneď po skončení pôvodnej. Kultivovaný čitateľ spravidla tejto prosbe vyhovie.

Otázky čitateľovi kladieme úctivo a s odstupom, a vyhýbame sa familiárnosti aj pokušeniu skúšať ho z literatúry.  Veľkoryso musí dostať priestor na čo najhlbšie vyjadrenie zážitkov s čítaním. Je nevkusné ak sa niektorý spisovateľ z publika dožaduje odpovede na otázku, či láskavý čitateľ čítal niektoré jeho dielo.

V prípade, že sa čitateľ z rôznych príčin nedostal k  významnému dielu niektorého prítomného autora, býva slušné, ak niektorý spriaznený autor to opatrne naznačí, aby nevznikol dojem, že čitateľa nútia k pozornosti voči knihám na základe temného spisovateľského dohovoru. Ak sa čitateľ vyjadrí k dielu prítomného autora, autor s ním v žiadnom prípade nepolemizuje. Ani pri poézii nekladie medze čitateľovej  interpretácii básnických obrazov a nevnucujem mu vlastné poryvy duše, prítomné pri písaním veršov.

Niekde, najmä na vidieku, zvyknú čitateľa zapísať do Knihy čitateľov a divákov, a pozvať aj k starostovi mesta. Tento dobrý mrav je osožné udržiavať pri živote. Celkove možno konštatovať, že spisovatelia na vidieku si viacej vážia svojho čitateľa, než je tomu v hlavnom meste. Ale to sú fakty, ktoré majú svoje historické pozadie a neostáva len sa s nimi zmieriť.