Neodolateľná láska k diktátorom

Môžeme si klásť otázky, prečo sa kontroverzné postavy našej histórie tešia náhlej a nečakanej pozornosti. Prečo je časť spoločnosti zakaždým fascinovaná diktátormi, prečo toľkí bez rozmyslu veria ich sľubom a ideálom, a dôsledne zatvárajú oči pred škodami ich režimu. Stáva sa, že aj po dlhých desaťročiach vyzdvihujú činy diktátorov, obdivujú ich, stavajú ich za vzor, vzývajú ich údajné posolstvá  a pritom dôsledne zamlčiavajú, či bagatelizujú  krivdy aj zločiny. Možno je to v ľudskej povahe, že človek sa potrebuje identifikovať s niečím čo ho presahuje, trebárs so silou, mocou či slávou. Zrejme preto do nositeľov moci projektujú svoje predstavy o sebe a keďže každý neoplýva vlastnosťami diktátora, slávia tých skutočných. Viera, že diktátorova ľudská hodnota, očistená od jeho zlých skutkov je hodnou obdivu, pravdepodobne oslepuje každého, kto tápa a potrebuje oporu v silných mužoch. 

Prečo istá časť slovenskej spoločnosti vyvoláva spomienky na Jozefa Tisa? Kňaza, politika, prezidenta, ktorý "chcel všetko dobré pre slovenský národ", no miesto toho rozdúchal nebývalý nacionalizmus a šovinizmus. Chcel vybudovať kresťanský štát, miesto toho v jeho štáte panovala nekresťanská nenávisť. Nádejal sa, že s Hitlerom vyjedná prijateľné podmienky vazala nemeckého nacizmu, ale realitou boli deportácie do vyhladzovacích táborov. Fakty z čias pôsobenia Tisa počas vojnového slovenského štátu sú neúprosné. Napriek tomu sa jeho obdivovatelia sústreďujú na neobhájiteľné "pozitíva", pretože kňazské postavenie prezidenta im velí líniu pozitívneho hodnotenia kontroverzného politika. Nie je to žiadne slovenské špecifikum. Aj v Rusku je diktátor Stalin v obľube časti občanov v príkrom rozpore s miliónmi zbytočných obetí jeho vlády. Víťazstvo nad fašizmom, prenesené z generálov a vojakov, pripísané diktátorovi Stalinovi je dnes silný motív pre jeho obdiv. Dokonca silnejší, než sú obete jeho zvole pre jeho odsúdenie. Nezaostávajú ani ukrajinskí obdivovatelia Stepana Banderu. Jeho protiboľševický zápas umiestňujú na najvyšší panteón, ale zamlčiavajú beštiálne vraždy nevinných civilov. Pokusy glorifikovať antikomunistu Kuraša v Poľsku a zabúdať na zbytočné civilné obete, na vraždy nevinných občanov na poľsko-slovenskom pohraničí taktiež spadajú medzi podobné iniciatívy.

Úporné hľadania hrdinov prinášajú kontroverzné výsledky. Omyly sú prirodzene ľudské, dopúšťame sa ich denne. Nedá sa to povedať o diktátorských úmysloch, ktoré s omylmi majú pramálo spoločného. Diktátori konajú cielene a omyly si nepripúšťajú. Zlo páchajú v presvedčení o svojej neomylnosti. Ostáva na hodnotení každého premýšľajúceho človeka, či takzvané dobré skutky diktátorov, či už domnelé alebo skutočné, sú naozaj také pozoruhodné, že by mali právo zatieniť zločiny vlečúce sa za každým totalitným vládcom.  

Peter Juščák