Nepotrebujeme žiadnu kontinuitu so zlom

Dnes, v čase turbulencií, ktoré bývalý premiér Fico nezaobalene nazýva pokusom o prevrat sa môžeme pýtať, čo priniesla občanom po štvrťstoročí pôsobenia naša Slovenská republika. V médiách sa niekedy tituluje aj ako samostatná, akoby existovala aj jej nesamostatná verzia. Tu a tam sa zjaví aj prívlastok druhá, v nacionalistických textoch dokonca s veľkým D, akoby šlo o jej oficiálny názov. Títo milovníci štátnych štruktúr vytvárajú dojem, akoby sme tu mali v minulosti voľajakú prvú slovenskú republiku. Vojnový štát na našom území nebol republikou, hoci chvíľu také označenie niesol. Bol to štát s kýpťami formálnej demokracie, predovšetkým však štát diktátorský a totalitný. Takže ak dnes niekto blúzni o kontinuite terajšej republiky a vojnového slovenského štátu, pokúša sa zviazať hada s chameleónom.

Dvadsať päť rokov samostatnosti Slovenska je obdobím úspešného prijatia do NATO a medzi civilizované krajiny Európy. Taktiež je obdobím budovania demokratických štruktúr. Lenže pri skúmaní ich pôsobenia a najmä ich postupnej devastácie sa nutne musíme dostať až k jej chameleónskej podstate. Tá prerástla do obludností organizovaného zločinu s pazúrmi až na úrade vlády. Nie je isté, kam  mali strojcovia korupčného štátneho systému nasmerované, keby ich nepozastavila občianska verejnosť po vražde novinára a jeho družky.

V tomto turbulentnom čase sme si pripomenuli Sviečkovú manifestáciu. Pripomienka mala smerovať k odvahe veriacich a ich tichému zápasu o slobodu v neslobodnej krajine. Oslava mohla naznačiť, že zápas o slobodu v minulosti úzko súvisí s dnešným zápasom so skorumpovaným systémom. Tento obraz kontinuity zápasov slušných ľudí s neokrôchanou mocou pokazil príspevok Konferencie biskupov Slovenska. Ich pozvánka kotlebovcov na slávnostný koncert nám pripomenula, ktorým smerom sa táto inštitúcia dlhší čas uberá. Ak vezmeme do úvahy jej činy a jej mlčanie v zložitých chvíľach, musíme hádať, prečo tak úctivo rešpektujú priaznivcov sily a nepriateľov dialógu. Veď práve proti nim smerovala tichá demonštrácia na sklonku komunizmu. Ich formalistické vysvetlenie o pozvaní „demokraticky zvolených zástupcov“ v čase, keď sa mladí ľudia vzopreli formalistickej vláde svedčí minimálne o nepochopení diania.

Štvrť storočie samostatnosti je aj naďalej zápasom medzi vyznávačmi sily, diktátu, s priaznivcami dialógu a slušnosti. Našťastie, vyznávači slušnosti majú v hodnotovom systéme jasno a odmietli všetko násilie, bez ohľadu na jeho farbu. Ich protest vytvoril jednu z najväčších udalostí slovenskej samostatnosti.

Peter Juščák