Nie som Charlie, alebo aké zemetrasenie potrebujeme?

Nie je to tak dávno, čo sme vďaka internetu mohli takmer v priamom prenose vidieť skutočnú poľovačku na členov redakcie Charlie Hebdo v Paríži so skutočnými zbraňami. Nik z obetí nemal dvanásť životov aby vstal a pokračoval v satirickej tvorbe. Vzniesla sa vlna na podporu časopisu a bola veľkým vzdorom proti násiliu, za ktorým stála tak trocha krivkajúca sloboda tvorby.

Satira má zaiste triafať aj zosmiešňovať, má poukazovať aj na to, že niektorá vznešenosť je prázdnou bublinou. Ak toto poslanie satiry vznešení nechápu, prestávajú byť vznešenými a začínajú sa približovať k autoritárskym postavám. O to viac dôvodov na novú a novú satiru na ich účet.

Čo si však počať so satirou, ktorá sa cíti vyprázdnená, preto vstupuje do tabuizovaného priestoru? Keď už bolo zosmiešnené všetko, čo stálo za reč a fluidum autorskej odvahy a ostrovtipu vyprchal? Nuž, prišli na rad postavy náboženstiev. Tam autori ešte našli zdroj irónie a satiry. Tie však nespočívajú v smiešnosti Krista či Alaha, ale mieria na tých, ktorí sú primálo moderní, neprispôsobiví trendom, nejdú v hlavnom prúde a ešte stále uctievajú nejakého boha. Uctievači autorít sú teda v očiach karikaturistov aj zdrojom aj terčom zosmiešnenia nie na základe nejakej ich spupnosti, pýchy, vrtochov, smiešnych vlastností, ale na základe toho, že cítia nad sebou vyššiu moc, ktorá im dáva napríklad etický rozmer ich života.

Sloboda vyjadrovania tak prináša nové prvky a skupiny občanov ich musia ticho znášať, ak nechcú byť označovaní za nepriateľov slobody. Musia prehltnúť vtipy, ktoré sú pre autorov zdrojom zábavy a pre dotknuté skupiny urážkou. Príjemné pocity umelcov z tvorby urážok majú prednosť pred zlými pocitmi dotknutých a urazených. Priorita dobrých pocitov a hedonizmu slobodného občana má dlhodobo prednosť pred zodpovednosťou nepoškodzovať kvalitu života iných slobodných občanov.

Karikatúra mŕtvych po talianskom zemetrasení uverejnená v Charlie Hebdo poškodila všetkých naokolo. Pozostalých obetí, ducha francúzskej umeleckej slobody, tvorcov, samotný časopis, a spochybnila samotnú slobodu umeleckej tvorby, ktorá nie je schopná v sebe nájsť potrebný korektív. Ak korektív slobody tvorby nedokáže prísť znútra, môže sa stať, že príde zvonku. Len to bude ten horší prípad.

Peter Juščák