Novela zákona o ÚPN je návrat k ľudáckej línii

Ad: Jedni ako druhí. Prečo sa neoplatí angažovať v spore o ÚPN

8. sep 2017 o 13:21 PETER JUŠČÁK

Autor pracuje ako hovorca ÚPN

Pán Franek otvoril tému ÚPN a v stručnosti pomenoval niektoré javy, ktoré dlhodobo ťažia nielen ústav, ale aj časť verejnosti. Za jeho otvorenie témy a odvahu pomenúvať problémy mu patrí uznanie. Treba však mnohé veci nasvietiť aj z iných uhlov a poukázať na menej diskutované súvislosti.

Jadrom jeho článku je skeptické presvedčenie, že v prípade zápasu vnútri ÚPN ide o spor medzi dvoma skupinami ľudákov. Jedných v správnej rade a druhých okolo predsedu správnej rady Krajňáka. Zápas týchto skupín je pre pána Franeka viac či menej dôvodom, že nepovažuje za užitočné angažovanosť sa v prípade novely zákona o ÚPN.

Novela proti Krajňákovi

Poznamenajme, že v ústave nejde o ľudácko-ľudácke spory. Kvôli nim by novela zákona nikdy nevznikla. Novela je vytvorená kvôli Krajňákovej odvahe začať robiť poriadok s dedičstvom svojho predchodcu Ivana Petranského.

Toto dedičstvo pán Franek pociťuje ako neoľudáctvo a ja s ním plne súhlasím. Je dostatok dôkazov o tom, že donedávna v ústave skôr vysvetľovali ľudácky režim, než by sa venovali jeho zločinom. Lenže Zákonník práce nepozná ideologickú orientáciu zamestnanca ako dôvod na skončenie pracovného pomeru.

Preto nie je jednoduchá rozlúčka s ideológmi, ktorí poškodzovali meno ústavu a stiahli ho z Langošovej línie.

Scenár novely je jednoduchý: návrat ÚPN späť do rúk ľudáckemu krídlu, ktoré má dostatočné zastúpenie v správnej rade na to, aby revitalizovalo Petranského časy.

Petranský, ktorý riadil ústav šesť rokov, je dnes riadnym členom Správnej rady ÚPN a jeho zmýšľanie sa nezmenilo. Krajňákovo narúšanie jeho ľudáckej línie je dôvodom mnohých sporov so správnou radou a najhlavnejším dôvodom vzniku novely zákona.

Jedným z najvážnejších Krajňákových „prešľapov“ bola výpoveď historikovi Martinovi Lackovi. Podozrenia verejnosti, že ide o ľudáckeho ideológa blízkeho kotlebovcom, potvrdil sám Lacko, keď zakotvil v službách ich poslankyne Grausovej. Táto rozlúčka s vytrvalým apologetom vojnového slovenského štátu a Jozefa Tisa priniesla Krajňákovi mnoho obvinení, dokonca až do parlamentu.

Všetky obvinenia boli síce vyvrátené, no národniarom to nebráni, aby ich donekonečna omieľali.

Vrátiť ústav ľudákom

Nik z predkladateľov novely zákona ju pred médiami neobhájil. Je totižto neobhájiteľná. Novela je podľa odborníkov na hranici ústavnosti a prišla ako odpoveď na Krajňákove zmeny v smerovaní ÚPN. Jeho zásluhou dostala ideologická základňa ľudákov v ÚPN vážne trhliny.

Signály odvetného zemetrasenia boli neprehliadnuteľné a Krajňák sa ich nezľakol. Pokračoval ďalej a vývoj v ÚPN od ľudáctva späť k jeho verejnoprávnemu poslaniu je dnes už nepopierateľný.

Novela zákona miestami pripomína pomstu v duchu dávneho mečiarizmu. Razantne útočí na vlastné parlamentné hlasovanie a ruší ho cez novelu zákona, aby skrátila funkčné obdobie štatutára Krajňáka. V závese s tým ustanovuje nový organizačný poriadok.

Toto sú dve podstatné časti novely. Ostatné drobnosti sú v podstate len kozmetickou výbavou, ktorú predkladatelia pridali len preto, aby bolo z čoho uberať pri umlčiavaní kritikov. Spolupredkladateľka novely, poslankyňa Pfundtner, s prekvapivým návrhom na zriadenie múzea komunizmu už načrela presne do tohto súdka.

Hlavným cieľom novely je okamžité odvolanie Krajňáka. Stane sa to súbežne s odovzdaním právomocí (aj) tým, ktorí sa v čase Petranského riadenia aktívne alebo pasívne podieľali na deformácii ústavu.

Druhým dôležitým bodom novely je nový organizačný poriadok, ktorý prinesie plošné personálne čistky tých, ktorí sa podieľali na eliminácii ľudáctva v ústave.

Scenár novely je teda jednoduchý: vrátiť ÚPN späť do rúk ľudáckemu krídlu, ktoré má dostatočné zastúpenie v správnej rade na to, aby revitalizovalo Petranského časy.

Nezávislé zhodnotenie ÚPN

Kritika novely prichádza z rôznych strán. Dcéry politických väzňov sa kriticky ozvali ako prvé. Ďalšie hnutie mladých hlásiacich sa k odkazu Jána Langoša vyzbieralo sedemtisíc podpisov na podporu ich úsilia. Pre ÚPN je to vítanou podporou, ktorej váha je o to väčšia, že nie je organizovaná z ústavu.

Na skorumpovanom a intrigánskom Slovensku to znie síce nepresvedčivo, ale práve preto máme dôvod byť hrdí aj na toto dielo mladých.

Rovnako si ceníme podporu ÚPN od štrnástich europoslancov z deviatich európskych krajín. Významne sa za ÚPN postavilo päť nadnárodných organizácií, združujúcich desiatky pamäťových inštitúcií. Pocit, že v zápase s poloslepou mocou nie sme sami, je povzbudzujúci.

Preto sa domnievam, že pán Franek neuvažuje správne, ak nevidí dôvod angažovať sa v spore okolo novely zákona. Bolo by nerozumné zastaviť ozdravné procesy v ÚPN a pustiť ku kormidlu netrpezlivých ľudákov.

Oveľa rozumnejšie by bolo vytvoriť skupinu odborníkov a osobností zo širokého spoločenského spektra a zhodnotiť doterajšiu činnosť ÚPN, pomenovať chyby a načrtnúť jeho ďalšie smerovanie.

Nie v záujme politikov, ale v záujme historickej pravdy dvoch totalitných režimov, ktoré si stále nosíme so sebou ako kamienky v topánke.