Odišiel rozprávač východoslovenskej dediny

„Pochádzam z rodiny analfabetov“, začínal s obľubou rozprávanie Ján Patarák o svojom literárnom putovaní po tejto zemi. V jeho priznaní je odkryté tajomstvo dlhej, vytrvalej a neúnavnej cesty spisovateľa, od neposedného dedinského žiaka, sedliackeho jedináčika, zvedavého pozorovateľa a načúvača fantastických príbehov, až po učiteľa, reportéra a prozaika. „Moja mama sa naučila čítať a písať až odo mňa, ale za rozprávačský talent vďačím jej,“ vravieval.

Malý dedinský svet v tých časoch v sebe ukrýval diel veľkého sveta - mal svoj priestor obživy, tvrdej práce, svoje duchovno. Mal neodolateľné lákadlá i odplatu za ich prílišné využívanie, mal aj dohľad nad vzdelaním, ale i  svojich vládcov spolu s otrokmi. Bol to svet pramenitej vody i kravského moču,  svet tvrdých mužov a ich bitých žien, svet zodpovednosti i ľahtikárstva, miestnych kráľov i bláznov.

Vzopätie v šesťdesiatych rokoch prinieslo závan slobody a nádej, že odteraz sa bude spoločnosť rozvíjať podľa dubčekovskej „ľudskej tváre“. Patarák sa stal súčasťou košickej umeleckej elity, ale len do času, kým sovietska intervencia nezmarila nádych slobody. Slobodomyseľní umelci vystrašili komunistov, ktorí inakosť v myslení považovali za odpor. Po okupácii rýchlo nabrali dych a celú vtedajšiu generáciu umlčali na dlhých dvadsať rokov. Pataráka vylúčili z médií a dovolili mu učiť na odbornom učilišti. Tvorivosť mu však nevzali. Slovenský  jazyk a literatúru učil cez svoje zážitky so spisovateľmi a cez ich bohémske prehrešky. V škole zriadil Izbu myšlienok, tam viedol učňov k čítaniu a učil ich diskutovať, v Humennom viedol literárny klub.

V  roku 1988 mu vyšla poviedková kniha Hudobná obeta. Bola náhradou za zastavenú zbierku poviedok Balada o Tiralovom kopci. Oveľa silnejšie zapôsobila zbierka Prvý rok mieru, keď rozrušila kánony o socialistických pohľadoch na druhú svetovú vojnu a najmä na čas po jej skončení. V ďalších knihách sa neustále vracal do svojho Papína, hľadal v ňom stratený svet a zabudnuté príbehy. Pod jeho zrakom ožívali v poviedkach okolité kopce, tône rieky Udavy, bukové lesy, pramene skryté na poliach, aj ľudia, ktorí z týchto prameňov hasili smäd počas letných horúčav. Patarákov smäd po zvečňovaní papínskych príbehov definitívne vyhasol 14.marca.