Opak politickej korektnosti

Politická korektnosť sa z intelektuálneho odporúčania postupom času premenila na striktnú spoločenskú normu predovšetkým v západných krajinách. Ich rýchlo stúpajúci blahobyt celkom prirodzene diktoval  nové normy so zvláštnym očakávaním. Očakávanie spočívalo v tom, že za politickú korektnosť voči rôznym menšinám získajú od menšín korektnosť spoločenskú, lojalitu, osviežujúcu zmes kultúr, tolerantné náboženstvá, proste idylickú spoločnosť, aká vraj k blahobytnému životu náleží. Hlasy o tom, že práve blahobytná spoločnosť je náchylná na intelektuálne deformácie boli vytlačené na okraj. Skupiny extrémistov od utraľavicových po bezobsažný extrémizmus s presadzovaním surovej sily, zatiaľ ešte hľadajúci svoju vhodnú ideologickú polohu  (napríklad pseudofanúšikovia rôznych športov) boli blahosklonne trpené ako ventily ťažko udržateľných vášní.

Zlyhanie sa ukázalo až vtedy, keď pod plachtou vnútenej politickej korektnosti začalo byť tesno. Utečenecká kríza priniesla trhlinu aj do tejto oblasti a poukázala na škodlivosť pretvárky onej korektnosti. Doposiaľ bezobsažný extrémizmus z noci na ráno našiel svoju ideológiu. Páli utečenecké ubytovne a vykrikuje to, čo si mlčiaca väčšina, plazivo šikanovaná politickou korektnosťou viac menej v skutočnosti myslí. Úspechy extrémistov sú odpoveďou na pokrytectvo dlhodobo pestované v blahobytnej spoločnosti politickými i spoločenskými autoritami. Sú odpoveďou na to, že salónne želania nezmenia pouličnú realitu, aj keď ju budú modelovať  a formovať pod rôznymi prikrývkami. Potreba pomenovať veci pravými menami je silnejšia ako akékoľvek snahy o zastieranie problémov rôznymi zahmlievajúcimi korektnosťami.

Keď som spomínal utečeneckú krízu, treba dodať, že západné krajiny urobili pri ich prijímaní veľké humanistické gesto. Možno v sebe nieslo priveľa mediálnej romantiky, ale v krízových chvíľach je to plne na mieste, aj ona je zrkadlom dobrej vôle. Teraz prišiel čas pomenovanie vecí pravými menami, na praktické kroky ako ďalej. Na jasný program pre ich začlenenie do spoločnosti a nekompromisné vracanie tých, ktorí utečeneckú vlnu zneužili na rôzne osobné, či politické ciele. Žiaľ, naša krajina bola politickým želaním zbavená veľkého gesta dobrej vôle. Miesto toho bola masírovaná pravým opakom politickej korektnosti – politickým strašením, vytváraním nepriateľa. V takomto prostredí nemáme miesto na európsky krok dva, teda na praktické riešenie ako začleniť odlišnú menšinu medzi nás.

Apropo, veď tu nie je vôľa riešiť ani začlenenie rómskej menšiny, ako by sme mohli očakávať inú rétoriku premiéra než strašiacu a „chrániacu“ zároveň? 

Peter Juščák