Oslava priemeru

Keď ma pozval známy na oslavu skúšky, v duchu som ho vyzdvihol a vzal si ho za príklad za to, že vo svojom veku má dostatok síl kráčať za poznaním. Hneď po mojej otázke o predmete skúšky moje potešenie  spľaslo. Milý kamarát neoslavoval svoju skúšku, ale skúšku svojich študentov. Trocha ma to zamotalo. Pokiaľ si pamätám, skúšky odjakživa oslavovali absolventi. Učitelia nanajvýš porátali úspešných a ranených s nádejou na prežitie. Beznádejné prípady sa neošetrovali, sami sa odobrali na miesta s podmienkami prijateľnými ich schopnostiam.

Doba sa zmenila a hlavne zjemnila. O naozajstné vedenie, o znalosti sa už asi bojuje menej. Trápenie, čo v istom zmysle každé štúdium odjakživa sprevádza, sa v prehumanizovanej dobe začalo vnímať div nie ako porušovanie ľudských práv. Spolu s ďalšími dôvodmi priniesli neustále zjemňovanie podmienok štúdia. Efekty sa dostavili. Asi najviditeľnejší je ten, že štúdium sa prestalo vnímať ako snaha a úsilie študenta získať vedomosti. Táto úloha sa nebadane prekotúľala zo študentov na učiteľov – tí by mali do nich vedomosti čo najhumánnejšie vtĺkať.

Učiteľ i žiak sú zaiste spojitými nádobami. Vzdelanie je ešte stále hodnotou, ktorá sa buduje zložitými mechanizmami, ktorým my laici nemusíme rozumieť. Isté je, že bez nepohodlia, nasadenia aj istého trápenia to nepôjde. Ak teda študijné trápenie prevzali na seba učitelia a ich vedúci, v takej škole študentom asi stačí diplomy si „vychodiť“.

Dávna prax, že nevhodní študenti po neúspešných skúškach odchádzajú zo školy sa zmenila. Už neodchádzajú. Niekde na nich dokonca stojí samotná existencia školy, na priemerných a podpriemerných. Aby naozaj neodišli inam,  skúšky sa opakujú, inovujú, dokonca už jestvujú aj demo-skúšky, aby študenti v skúške naostro nezažili vedomostný šok. Netreba hádať kedy sa dostaví úpadok takejto školy. Pravdepodobne sa prejavuje už dnes, napríklad aj tým, že priveľa naozaj vedychtivých mladých odchádza študovať do zahraničia.

Uznal som, že známy má naozajstný dôvod na oslavu skúšky. Dopadla „dobre“. V duchu som sa potešil všetkým mojim vyhadzovom, ktoré som musel naprávať. Aspoň to stálo za to.

Peter Juščák