Pár slov o pamäti

Používanie vlastnej pamäte nemusí byť vždy príjemné a osviežujúce, najmä ak sme k tomu zadali dostatočný dôvod v minulosti a naša pamäť nám to svojsky pripomína. Nuž ale napokon aj vlastnú pamäť môžeme znásilniť, skrútiť jej ruky za chrbát, vyhnať z tela von. Nie je to síce jednoduché, ale usilovnou prácou sa dôsledky dostavia. Život mankurta-dobrovoľníka (mankurt – človek bez pamäti, pozn. aut.) je príjemný aspoň v tom, že ho nič netrápi.

Od postoja k vlastnej pamäti je veľmi blízko k postoju k pamäti spoločenskej, národnej, štátnej, historickej... A opäť – sú národy s vynikajúcou pamäťou, ale aj národy s deravou, národy s prísnou pamäťou aj s blahosklonnou.

Všetci vieme, že čo sa raz stalo to sa neodstane. Ostáva nám len sa k svojej minulosti hlásiť  s pokorou a ponaučením. Alebo ju sebavedome prekrúcať. Od týchto dvoch postojov závisí ako mienime budovať svoju ľudskú, národnú, štátnu veľkosť, alebo usilovne pracovať na vlastnej malosti. Chceme poznať o sebe pravdu a zaujať k nej postoj, alebo chceme zmeniť minulosť, aby sme sa nemuseli meniť my?

Nobelista Günter Grass sa nedávno priznal k svojej fašistickej minulosti. Svojho času to urobil aj jeho rovesník a kolega Dušan Slobodník. Viacero rozdielov medzi literátmi hodno spomenúť. Grass na sklonku života zúčtoval s jeho pravdivým obrazom a svoj život chce mať bez lži. A bez ohľadu na to, ako ho poopľúvajú kolegovia z branže. Slobodník sa k svojej fašistickej skúsenosti priznal skôr, v čase, keď bolo treba vysvetliť pobyt v GULAGu a celkom pragmaticky  sa etablovať v organizácii zavlečených. Grass svojim dielom mnohonásobne prevrstvil svoju mladícku túžbu byť mocným medzi mocnými. Slobodníkovo dielo je v dnešných časoch použiteľné len v niektorých málo častiach. Ešte aj spomienky z lágra patria medzi málo dôveryhodnú spisbu – kto takejto literatúry prelúskal viac, domyslí si prečo. Grass sa často vyjadruje k rozmanitým veciam a hoci nepociťujeme vždy potrebu s ním súhlasiť, rozhodne je to partner na diskusiu. Diskutovať so Slobodníkom bolo prinajmenšom zdraviu škodlivé. Mohli by sme pokračovať ďalej a do krúžku bývalých obdivovateľov totality prizvať aj iných a nie márnych autorov.

Vlna okolo Grassa utíchla, udeľovači cien sa prestali blamovať výkrikmi o ich spätnom odnímaní. Dávno je ticho aj okolo Slobodníka a jeho sporu s Feldekom, ktorý slovenské súdnictvo nezvládlo ako nezvláda tisíce iných vecí a spor dostal záverečnú interpretáciu až v Štrasburgu.

Nejde o nič iné ako o pamäť. Veľké omyly, či zlyhania sa nedajú z pamäti vymazať. Na konci sa predsa len vynoria vďaka volaniu svedomia. Alebo sa donekonečna zatĺkajú a prekrúcaj. Aj vtedy to má čosi do činenia so svedomím, tuším, že s jeho nedostatkom. Aj Grass aj Slobodník sa vracali k svojej nemilej skúsenosti, tlačilo ich niečo ako kamienok v topánke. Obaja k tomu zaujali svojský postoj.  Grass získal plejádu odsudkov zo všetkých strán, Slobodník bol krytý politickou garnitúrou a najvyšším súdom.

Niekedy je viac hoden postoj k skutočnosti ako skutočnosť samotná. A keď sme už pri umelcoch, neobíďme Alexandra Matušku a jeho hodnotenie spisovateľa: Život v súlade s dielom...

Peter Juščák,

autor knihy o osudoch zavlečených občanov ČSR do GULAGu