Pietne zhromaždenie k ucteniu pamiatky Milady Horákovej

Pietne zhromaždenie k ucteniu pamiatky Milady Horákovej

Praha 27.6.2017

Vážené dámy, vážení páni

Je to len niekoľko dní, ako sme z Ústavu pamäti národa navštívili koncentračný tábor Ausschwitz a Birkenau. Rovnako ako tu, v ruzynskej väznici,  aj vo vyhladzovacom tábore sme stáli na miestach, kde každý centimeter znamenal spomienku na smrť. Obzvlášť silné posolstvo nám vyslala cela smrti, kde štrnásť dní umieral kňaz Maximilián Kolbe. Na smrť sa prihlásil dobrovoľne. Sám požiadal beštiálne komando, aby ho zamenili za mladého otca rodiny, určeného na popravu.

Miesto smrti Milady Horákovej je rovnako symbolické. Podobne ako kňaz Kolbe, aj ona ako politička a občianka si ctila spravodlivosť a demokraciu. S pevnými ľudskými a občianskymi postojmi bolo ťažké ujsť pozornosti nacistickému teroru. Jej vyšetrovanie Gestapom a odsúdenie na smrť, neskôr doživotný trest z rúk nacistov bolo významnou  odpoveďou beštiálneho režimu na principiálne postoje političky.

Víťazná komunistická moc zašla oveľa ďalej, než si trúflo nemecké Gestapo. Povojnový režim sa zadúšal slovami o víťazstve nad fašizmom, o oslobodzovaní pracujúcich, o sociálnej rovnosti. Ako každý totalitný režim, aj komunistický v  prvom rade, doniesol strach. Monsterproces pripravený na zastrašenie všetkých demokraticky zmýšľajúcich občanov pripravil Milade Horákovej a jej trom kolegom smrť. Svetovým  osobnostiam žiadajúcim milosť režim ignoroval a občanom Československa vydal veľké varovanie. Ukázal, že nik si nemôže byť istý pred zvoľou novej moci.

Čas ukázal, že komunistická totalitná mašinéria sa ešte len rozbiehala. Že obetí bude pribúdať. Čoskoro medzi obete pribudnú aj bývalí kati, presne v duchu stalinskej konštrukcie totalitnej zvole. Hrôzovládu neskôr komunisti pre seba a pre občanov Československa nazvali „niektorými omylmi“. My dnes môžeme povedať, že politické vraždy, prenasledovanie občanov, dusenie ľudskej prirodzenosti nie sú „niektorými omylmi“. Sú zločinmi. Sú cielenými zločinmi proti ľudskosti a tí, ktorí ich dodnes nazývajú omylmi patria do jednej skupiny s ich vykonávateľmi.

Čo spája kňaza Kolbeho a Miladu Horákovú? Spája ich skutočnosť, že obaja mohli pohodlne čakať v ústraní, mohli mlčať a zachrániť si život. Mohli sa pridať k hlavnému prúdu a vo vhodnej chvíli sa pokajať z omylov. Vybrali si však cestu pravdy. Cesta pravdy, odvahy, statočnosti priviedla Miladu Horákovú na popravisko... 

Naša minulosť sa neskončila. Je tu, medzi nami. Pri troche nepozornosti je pripravená hocikedy sa ukázať zo všetkými dôsledkami. Preto je na nás, aby sme vnímali v našom okolí nacistické či komunistické zrniečka. Sú veľmi životaschopné, najmä ak ich začne napájať naša slabnúca pamäť. Preto si dovoľujeme poznamenať, že nezabúdame!

Peter Juščák