Pietne zhromaždenie - uctenie pamiatky obetí komunizmu

Praha 27.6.2017

Vážené dámy a páni

Patrím do generácie, narodenej v čase Stalinovej smrti. Preto sa v mojom detstve hovorilo o smrti Stalina  a jeho československého pomocníka Gottwalda len potichu a veľmi obozretne.  Bolo to v príkrom rozpore s celonárodnou propagandou o tom, že komunizmus je najvyššou métou ľudstva. Údajne sme sa k nemu približovali veľmi rýchlo. Už sedem rokov po smrti oboch diktátorov (v roku 1960) mohli komunisti ohlásiť v novej ústave prvý dosiahnutý predstupeň komunizmu – socializmus. Paradoxom ostala skutočnosť, že nebolo vhodné podrobne sa vypytovať na Stalina. Ani na  ďalších bývalých komunistických predátorov. Komunistická moc vo svojej totalitnej podstate neznášala pripomínanie jej zločinov. Jej pamäť, vnucovaná celej spoločnosti, viedla výlučne cez jej oficiálnych vykladačov, ktorí sa udržali na vrchole moci. Preto ich jedinou historickou pravdou po celé desaťročia boli úspechy pri budovaní socialistickej spoločnosti. Keď sa za úspechy začali považovať veci bežného života, vysnívaný komunizmus, postupne zmizol z politického slovníka, až sa stratila úplne.

Podobným spôsobom sa mali postrácať z pamäti aj obete totalitnej komunistickej strany. Po celý čas ich vlády to boli len „niektoré omyly straníckych predstaviteľov“ či „kult osobnosti“. Úzkostlivo zamlčiavali, že „niektoré omyly“ stalinizmu rátajú na milióny obetí. Rozprávať o nich  pravdivo, bolo trestným činom. Československý pokus zaviesť stalinský režim, splodený na dne satanských duší, priniesol utrpenie státisícom občanom. Počnúc politickými vraždami až po vraždy ducha. Od zbavovania majetku po zbavovanie možnosti vzdelávať sa.

Je dobré, že stoja pamätníky obetiam komunizmu. Sú prejavom úcty voči obetiam zločinného režimu. Sú večnou pamiatkou na ich zmarené osudy. Zároveň sú mementom pre tých, ktorí svoje zločiny nazývali omylmi a napriek poučeniu boli ochotní dopúšťať sa nových a nových  tzv. omylov.

Naša úloha, vracať sa k minulosti, sa neskončila. Minulosť  nikdy neodchádza bez toho, aby nám nenechala semená zla. Je v našich silách, aby sme upozorňovali na každý nový klíček  politickej, nacionalistickej, sociálnej či akejkoľvek inej pýchy. Pýcha, spupnosť, pohŕdanie spoluobčanmi, pohŕdanie diskusiou -   spravidla smerujú k spoločnosti, ktorú sme pochovali v 89-tom roku. Preto si pripomíname obete, preto píšeme o ich osudoch, chodíme do škôl medzi mladých a ja po dnešnom dni – ideme ďalej. Česť obetiam komunizmu.

Peter Juščák