Poddanská duša

Neprejde deň aby média nepriniesli správu o nových a nových podfukoch, jalových obchodoch, zlých zmluvách s úmyslom potiahnuť zo štátneho, potiahnuť zo spoločného, prosto, obohatiť sa na úkor bezbolestného štátu. Vidiac toto božie dopustenie už si asi povedal každý úradník, funkcionár, nižší či vyšší zástupca ľudu,  že treba konať väčšinovo – ako inak by sme sa prepracovali k poprednému miestu v rebríčku korupcie? Ako inak sa dal dosiahnuť dnešný stav fatálneho znechutenia?

Mám v pamäti staršie bolestínske texty o maďarskej a českej zlovôli, o potrebe vlastného štátu s vlastnou správou vlastných vecí. Prešlo dvadsať rokov a tuším nastal čas klásť otázky, kam sa podeli junácke predsavzatia  ponovembrových buditeľov a zakladateľov? Kde sa stala chyba, že z vysnívaného štátu sa dolujú poklady dynamitom a budúcnosť spoločnosti,  národa, jeho povznesenia – nič z toho zrazu nie je ani len predmetom úvah. V čom tkvie slovenská zúrivosť s akou sa mnohí pustili do demontáže štátnych zdrojov? Nie je to v našej poddanskej filozofii – čo si nevieme obhájiť to ukradneme? Bezuzdnosť, ktorá pripravuje štát o veľké hodnoty akoby sa netýkala budúcnosti a kvality života aj synov, bratov, rodín samotných aktérov, akoby oná bezuzdnosť bola oprávnená. Akoby mierila proti   nedefinovanému démonovi, proti zvláštnej zmesi pána, grófa, štátu, monarchie, maďarónstva, čechúnstva... asi to je dôvod, že aktéri každodenných afér nemajú pocit viny ani pocit hanby. Berú, lebo je  im geneticky dané, že v grófskej kúrii  sa treba hrať na grófov. Napodobiť ich a zároveň sa im pomstiť, poroztĺkať ich prepych a zároveň si dostatočne nahonobiť vlastný a stať sa aspoň na chvíľu nenávideným pánom. Okúsiť slasť neobmedzenej moci, moci beztrestne si vziať čo sa im zapáči a potom opatrne vykuknúť z ulity a skúmať či už prišiel čas stať predviesť sa pred hlúpym obecenstvom. Schizofrénia, ktorá sprevádza toto podvedomé konanie poškodzuje predovšetkým otrocky sa prizerajúcich občanov. Aj v tomto druhu pasivity je čosi z poddanstva a viery v nemennosť hier, ktoré predvádzajú dočasní i trvalí mocnári, a poddaní zo strachu pred ich mocou im pre istotu drukujú a tlieskajú. Akoby poddanská duša stále nechápala, že vláda rovná sa zodpovednosť, kým rozšafnosť je jej rozpúšťadlom.