Poľská úcta k svojim hrdinom je obdivuhodná

Jagodžianky, čerstvé, teplé jagodžianky, kričí babka v tŕstí, šermuje rukami, dupoce po drevenom móle a podáva buchty do člnov. Ráno o štvrtej som vstala, s vnučkami na jagody bežala, cesto zamiesila, upiekla, aha, čerstvé jagodžianky, kričí na prichádzajúce posádky kajakov a ukazuje svoje dielo ponad tŕstie. Pýtame si teda dve, dostávame však päť, zjednávame sa, päť nechceme, ale napokon z obchodných dôvodov musíme vziať tri. To máme za to, že nás strhla nevšedná pririečna propagácia, prosto malý milý folklór počas plavby na rieke Čarna Hanča. Za ohybom rieky zisťujeme, že babkine vnučky sa ráno o štvrtej túlali bohvie kde, na jagody (po slovensky čučoriedky) zabudli a babka ich čučoriedky primiešala do cesta v počte dva kusy do každej. Nič to však nemení na dojme z poľskej mazurskej kuchyne, pretože iná babka na inom mieste so svojimi pirôžkami vynahradí malý čučoriedkový deficit desaťnásobne.

Samotná rieka je malý zázrak, v chladnej priezračnej vode skrýva nepredstaviteľné vodné rastliny. Zvláštne trávy, kvety, biele i žlté lekná, siahodlhé riasy sa ľahko vznášajú z hlbočín aj plytčín až na vodnú hladinu. Nebadateľný prúd vody sa s nimi pohráva, vlní si ich pod hladinou ako metronóm večnosti, láme na slnku ich storakú zeleň a ak si človek nedá pozor a príliš sa ta zahľadí môže si plavbu natiahnuť aj na niekoľko dní. Desiatky kilometrov rastlín od výmyslu sveta, miestami sa člny šúchajú po akýchsi vodných lopúchoch či jasnozelených vlasoch. Akoby ste sa plavili po studenej zeleninovej polievke. Týmto prírodným zázrakom oplývajú aj okolité rieky, ktoré pokračujú ďalej po litovských a bieloruských zalesnených nížinách.

Poľsko litovské pohraničie je tiché, pokojné, lesy sú plné čučoriedok, ktoré vnučky našej babky nikdy nestihnú pooberať aj keby sa ako usilovali. Miestami sú postavené pamätníky pripomínajúce sovietsku inváziu, na ďalších miestach sú pamätníky nemeckého vyčíňania. A popritom obete. Pozoruhodný drevený kríž nad jazerom je obkolesený mlynskými kameňmi a ticho svedčí o vyhladenej dedine. Ostali z nej len mlynské kamene, čo dom, to jeden neveľký kameň, nepostrádateľný domáci pomocník. Dnes tu neležia, ale ticho stoja na koloch okolo kríža. So zvláštnou polohou pripomínajú, že sú viac než len mlynskými kameňmi, každý z nich sa stal malým pamätníkom neznámeho domu s neznámym tragickým osudom. Poľská úcta k svojim hrdinom je obdivuhodná a taká je aj zvláštna krajina priezračných jazier a borovicových lesov.