Povinné dívanie

Film Únos je ako hrôzostrašné spätné zrkadlo. Áno, žijeme v tomto marazme, amnestie umožnili ďalšie únosy spravodlivosti a práva od igelitiek po alobal, od DPH po Bonaparte.

Film režisérky Solčanskej Únos naznačil niekoľko zaujímavých vecí odrazu. Hneď na úvod treba oceniť, že sa rozlúčil s poetikou osrienených jabĺčok, opustených sadov a múdrych starých otcov.

Nie azda preto, že by folklórne vnímanie slovenskej reality bolo nejako hriešne, to nie. Len mi to slovenské intelektuálne aj umelecké mlčanie o postkomunizme i postnacizme pripadá prinajmenšom nepatričné. Pár tvorcov sa ho rozhodlo prelomiť a rozkopnúť dvere polomafiánskych štruktúr cez dokumentárne či umelecké svedectvo.

Napríklad Róbert Kirchhoff a jeho film Kauza Cervanová a niektorí ďalší.

Všetkých, ktorí spolu s Čengel Solčanskou nepodľahli televíznemu tralalákaniu „lebo to sú percentá sledovanosti“, ale vydali sa za percentami občianskej statočnosti, lebo tam je pravda, treba oceniť. Aspoň tým, že si ich diela pozrieme a budeme o nich diskutovať.

Únos, či jeho príbeh je mrazivý a nie je to nijaká oddychovka. Je taký ako naša spoločnosť po dvoch neuzavretých totalitách. Drastický, znepokojujúci, pravdivý. Téma zametená pod koberec medzi množstvo ďalšej špiny o ktorej niečo vieme, niečo tušíme a niečo sa nedozvieme nikdy.

Amnestovanie únosu Kováča ml. bolo spúšťacím mechanizmom pre celý rad ďalších únosov spravodlivosti a práva, dalo priestor na vznik nových a nových káuz, od zbitia Malinovej po jej odchod zo Slovenska, od igelitiek po alobal, od DPH po Bonaparte, od 61 podnetov na GP po nula stíhaní, a dalo by sa pokračovať donekonečna.

Film Únos je skvelý aj v tom, že zneužívanie moci a práva roztiahnuté do šírky i hĺbky, ktoré spoločnosť prijala ako trvalý stav a pokúša sa s tým žiť, filmári koncentrovali do pol druha hodiny.

V takom zhustenom priestore je film ako hrôzostrašné spätné zrkadlo. Realita nepustí, áno, žijeme v tomto marazme a dívame sa ako sa amnestie neriešia, ale v duchu ich otca zosnovateľa sa s nimi ďalej obchoduje.

Tak si tu žijeme. Tristotisíc občanov medzitým odišlo do zahraničia, niektorí už prišli aj o občianstvo, niektorí sa možno vrátia. Z filmu odchádzajú zmrazení diváci, nuž, niekedy je potrebná aj výchova chladom. A Únos by sa mal stať povinným dívaním na všetkých školách.

Čítajte viac: https://komentare.sme.sk/c/20479021/povinne-divanie.html#ixzz4cB7Uw5ks