Prečo slovenské obecenstvo zakaždým tlieska v pozore?

Slovenské obecenstvo so svojim potleskom v pozore ma jemne povedané vyrušuje. Nech je divadelná hra dobrá či priemerná, zakaždým sa v  zadnej časti tela niektorého diváka nájde stlačená pružinka. Pružinka vystrelí, divák vyskočí a za ním ako na povel celé hľadisko. Len niekedy sa nájdu drobné ostrovy osamelosti - nedotklivo sediaci občania bez naprogramovanej pružinky.

Čo asi tak signalizuje náš všeobecný jav, že na akýkoľvek umelecký výkon je nevyhnutné nasadiť najťažší kaliber diváckej odmeny? Prečo sa u slovenského publika udomácnil zožierajúci pocit dlhu? Nie je to náhodou tak, že slovenský divák nedlhuje standing ovation hercom, ale celkom inú úctu celkom iným skupinám? Vidí sa mi, že divadlo a herci prišli zmätenému divákovi do cesty len tak mimochodom a on si pocit svojho vnútorného dlhu kompenzuje cez neutíchajúci potlesk v teplom a bezpečnom prítmí divadla.

Ak máme na jednej strane hodnotového rebríčka úctu k dielu, na druhej strane bude zákonite kritika nedostatočnosti. Prehnaná úcta na jednej strane mi nejako signalizuje, že na strane druhej niečo nebude v poriadku. Napríklad na strane kritického postoja k našej každodennosti. Aj toho roku nebolo týždňa aby nám nepriniesol rozčarovanie, skepsu či rovno bezohľadnosť politickej moci. Holubičia povaha to znášala celkom statočne. Nevšímala si vyprázdňovanie zmyslu predvolebných sľubov, ubezpečení politikov, nepostrehla ani vyprázdňovanie poslania inštitúcií, ani postupujúcu etatizáciu spoločnosti, zoštátňovanie, miznúcu strednú vrstvu, sťažovanie podnikania. Akosi to uniká všeobecnej pozornosti, no neuniká to všeobecnému pocitu, že žije sa ťažšie a atmosféra hustne. Správy o dvoch šikanovaných ženách, Hedvige Malinovej a Jane Teleki zamiešali dusivú atmosféru a to rovno pred sviatkami. Duchovne vyprázdnené inštitúcie mlčia a tie represívne, naplnené duchom minulého režimu - konajú. Na druhom konci hodnotového spektra naši zakomplexovaní diváci tlieskajú odušu aby sa vytlieskali z vlastnej neschopnosti vysloviť svoj názor. Inak povedané, ak nevieme protestovať tam kde je to treba, aspoň ukážeme svoju dobrotu tam, kde je to bezpečné.

Peter Juščák