Premárnený kapitál Pavla Pašku

Sú to mladí ľudia, nie Mečiar, Fico či Paška, ktorí posunuli Slovensko bližšie k civilizovanému svetu.

Pavol Paška patril k druhému sledu ponovembrových slovenských politikov. Patril k tým, ktorí nešli do politiky meniť zdevastovaný svet po komunistickej pohrome, naopak, ich garnitúra prišla oživiť užitočné čriepky z čias komunizmu a poprepájať ich s liberálnou demokraciou vo svoj vlastný prospech. Rovnako ako jeho spoločníci bol nepripravený na demokratický spôsob myslenia a konania, bez skúseností, bez elementárnej politickej aj ľudskej etiky.

Politický marketing Smeru najprv prezentoval „tretiu cestu“ a keď sa spolu s Ficom vymotali z jej húštia, natisli sa do istejšej rubriky „ľavica“. Spoločnosť preťažená pravicovým všehojom naozaj vytvorila priestor pre skutočnú ľavicu. Obsadili ju však verbálne zdatní poskomunisti, aby populisticky ťažili z ľavicovej rétoriky, avšak bez ľavicových činov. Účet za ich politiku im dnes vystavujú desaťtisíce občanov na uliciach v celej republike, ba aj v zahraničí.

Paška, podobne ako jeho pobratim Fico, neprišiel meniť slovenský svet k lepšiemu. Prišli sa len posmeliť, pobudnúť vyššie než ostatní, zaujať mocenské postavenie, získať majetky, prepych, pochváliť sa rozšafným plytvaním vyrážajúcim dych. Neponúkli nič zo štandardnej európskej ľavicovej agendy, no i tak mali vysoké preferencie.

Slovenský volič
Slabá osobnostná výbava politika, zahmlievanie o skutočných politických zámeroch strany nemá na slovenského voliča významný vplyv. Veď aj samotné obecenstvo máva hmlisté predstavy o správe vecí verejných, o zodpovednosti za zverený osud krajiny a jej obyvateľov, aj o zodpovednosti politikov za ich budúcnosť. Prečo si naši občania tak málo uvedomujú, že politici majú slúžiť predovšetkým ich záujmom? Vysvetlenie môže smerovať k historickému kódu – boli sme dlhodobo objektom moci a poznali sme len jej vonkajšiu stránku. Toto nás sformovalo do podoby ohnutých chrbtov a domácich kritikov vlád. Prežívali sme bez poznania hybnej sily a korektívu moci, ktorým je zakaždým zodpovednosť. Možno preto tak ľahko prijímame nátlakové prejavy domácej moci, jej spupnosť a bezbrehosť a tolerujeme jej prejavy zla a tak málo sa dožadujeme zodpovednosti.

Komunisti s mocenskými skúsenosťami preplávali zo zväzujúceho režimu do slobodného systému a než sa občania tlmení rovnostárskou ideológiou spamätali, z ideológov rovnosti a skromnosti sa stali superboháči s obrovským vplyvom na politiku a ekonomiku. Svoj komunizmus a jeho ideológiu pochovali tak, ako ľahko pochovajú aj svoje národné, aj sociálne, nehovoriac o vlasteneckom, či európskom „cítení“. Cestou za mocou pochovávajú všetko, čo by im mohlo zväzovať ruky akousi zodpovednosťou voči občanom či štátu. Sú to ľudia moci, sily a nátlaku, nie ľudia dialógu. Prijali síce demokratické pravidlá a zákony, ale demokracia sa pre nich končí sčítaním volebných hlasov. Demokratickú väčšinu, tú svoju, postkomunistickú, považujú za bezvýhradný mocenský priestor a rešpekt k politickej menšine považujú za slabosť.

Lžipremiér stále nechápe
Politici mocenskej demokracie si z totality priniesli množstvo návykov. V záujme posilnenia svojej rodiacej sa moci pochovali spoločný štát bez súhlasu občanov. Potom nasledovala reťaz absurdností, nezákonností a zločinov. Príkladná bola explózia nenávisti k prezidentovi Kováčovi a zločiny okolo jeho rodiny spolu s vraždou Remiáša, ale najmä mnohoročná nevôľa zvrátiť Mečiarove amnestie, čo udelil sám sebe a svojim kumpánom. To sú čriepky bujnejúceho obrazu „ľavicového“, v skutočnosti však mocenského Slovenska.

Opäť tu nachádzame historickú kontinuitu – tak ako komunistickí pohlavári seba vyňali zo spoločnej praxe všeobecnej rovnosti a chudoby, tak Mečiarovi a Ficovi demokrati seba vynímajú z demokratických zvyklostí, dokonca aj spod zákona. Daňové podvody a ich krytie vysokými štátnymi úradníkmi, talianska mafia s chápadlom až na úrade vlády, pochybné bydlo premiéra Fica – to sú šokujúce signály, že pod tichou a bezpečnou krajinou pulzuje utajený zabijak demokracie a liberálnych hodnôt. Svoju skutočnú tvár nám ukázal v podobe úškľabku odstupujúceho premiéra Fica. Jeho odporná grimasa ako výraz opovrhnutia patril všetkým, čo odhalili jeho mafiu a pokúšajú sa ju zastaviť.

V tomto nelichotivom obraze spoločnosti má vražda novinára Kuciaka a jeho priateľky dominantné postavenie. Dominantné preto, že objednávateľom vraždy bola možno jediná osoba, ale prospechu z novinárovho umlčania sa predčasne tešil mohutný spletenec zločincov krytý politikmi, políciou, súdmi a prokuratúrou. Ibaže surová vražda nezavrela tému, ako čakali vrahovia, ale naopak, otvorila ju v oveľa širšom spektre ďalších zločinov. Nuž a lžipremiér pokojne žijúci v dome s pochybným zlodejským pozadím stále ničomu nerozumie. Nepostrehol, že už bol premiérom len stovkám chápadiel chobotnice, ktorú vlastnoručne vykŕmil do dnešnej veľkosti.

Na okraj smrti svojho kolegu Pašku sa vyjadril so surovosťou sebe vlastnou, že za jeho predčasnou smrťou stojí „banda novinárov a idiotských politikov, ktorí ho zoštvali“. Ponechajme stranou jeho vyhrážku o vysporiadaní sa s uvedenými nepriateľmi a pristavme sa pri Paškovej reči na oslave svojej šesťdesiatky. Tam sa mal vyjadriť, že každý by mal vedieť vystúpiť z kolotoča politiky, pretože „sú aj dôležitejšie hodnoty“. Poopravme teda slávnostnú reč dnes už nebohého v tom, že z kolotoča, kde úplne stratil svoju ľudskú, politickú aj etickú orientáciu, nevystúpil ani sám, ani po zrelej úvahe. Zložili ho z neho nahnevaní občania. To oni mu nasmerovali oči k iným hodnotám a to len preto, že jeho podnikanie v politike neudržateľne rozkladalo štátny a predovšetkým zdravotnícky systém.

Kto môže všetko?
Paška si osvojil byzantské spôsoby, hneď ako zistil, že je to možné. Jeho bývanie vo vile v mestskom parku v Košiciach, ako aj spôsob, ako vila vznikla, je vrcholom neúcty voči mestu a jeho občanom. Toto ocenené architektonické čudo ostane navždy ako pomník spupnosti, pýchy a bezočivosti, ako svedectvo zlyhania inštitúcií, ktoré stavbu „športového centra“ umožnili.

Mohli by sme spomínať ďalšie prešľapy, kauzy a podozrenia z nekalých praktík smeráckeho politika, ale nie je to potrebné. Príde na to čas, pretože obruče byzantskej spupnosti začali lámať samotní občania. Tí dnes hovoria dosť a vyhlásili vojnu jeho najslávnejšiemu citátu. Prezentoval sa ním sám ako poslanec NR SR, keď skoncentroval svoju politickú i osobnú filozofiu a vytesal do mramoru krédo za seba a za celú postkomunistickú, mečiarovskú a ficovskú garnitúru: Vyhraj voľby a môžeš všetko.

Nik sa nikdy neospravedlnil za toto fatálne zlyhanie politika, poslanca, predsedu parlamentu, za príkladnú urážku parlamentnej demokracie. Nikdy sa k tomu postoju nevyjadrila ani jeho strana. Koniec koncov, prečo by sa zdržiavali vysvetľovaním, keď praktické kroky vládnucej garnitúry smerujú v masívnom a mohutnejúcom prúde smerom „my môžeme všetko“?

Niekoľko statočných k tomu chcelo niečo povedať, Ernest Valko, František Gaulieder, novinári ako Pavol Rýpal, Ján Kuciak a ďalší, boli však zastavení či zavraždení pri odkrývaní podstaty mečiarovsko-ficovskej chobotnice.

Nebohý Pavol Paška bol pevnou súčasťou tohto systému. Neodišiel z politiky na zaslúžený odpočinok, naopak, musel z nej odísť, síce neskoro a bez dôsledkov, a nie na základe rozhodnutí súdov, ale občanov.

Ak jeho priatelia, včera Fico a dnes Pellegrini, občanov nazývajú posmešne „ulicou“, nuž treba pripomenúť, že vysmievaná a urážaná „ulica“ nie sú žiadni paškovia, ktorí robia „všetko“. Nepodľahli ani Ficovým dlažobným kockám, ani miliónu na stole, ani konšpiračným teóriám. Títo nebojácni mladí občania nastavujú zrkadlo nielen vládnucim politikom, ale aj polícii, súdom a prokuratúre. „Novinárske hyeny“ celkom dobrovoľne plnia prácu štátnej polície a vyšetrovateľských orgánov rôzneho druhu. Táto slovenská „ulica“ je fenomén, ktorý obletel svet.

A civilizovaný svet náležite ocenil étos mladých Slovákov, ktorí sú v priamej konfrontácii s ficoizmom a dedičstvom ľudí ako Paška. Už dnes môžeme byť hrdí na ich étos, odhodlanie, nebojácnosť a skutočné vlastenectvo. Sú to oni, nie Mečiar-Fico-Paška, ktorí posunuli Slovensko bližšie k civilizovanému svetu.

Ak teda niečo povedať na adresu nečakaného odchodu Pavla Pašku, potom len toľko, že mal pred sebou mnoho príležitostí urobiť svojim spoluobčanom svet krajším a život lepším. Lenže on urobil opak a v zmysle svojho hesla „vyhraj voľby a môžeš všetko“ premárnil svoj politický i ľudský kapitál. Vila v košickom parku po ňom ostane ako smutný pamätník jednej ľudskej pýchy.

Autor je spisovateľ