Prísnosť otcov oceníme až v dospelosti

Slovenská vlna nenávisti k Západu a zvlášť k Amerike ide ruka v ruke s príklonom k Rusku a jeho vodcovi Putinovi. Príčetní občania krútia hlavami, mnohí si myslia, že príčinou tohto nepochopiteľného úkazu je prvom prípade trucovitá nevďačnosť, v druhom zasa strata pamäti. Kritický občan hľadá odpovede.

Prečo také vysoké percento Slovákov adoruje režim s krvavými rukami? Počúvame názory našich rusofilov a vnímame absenciu argumentov. Nedozviete sa žiadne fakty o správnosti ruskej politiky. O to viac počúvame bezduché frázy plné emócií, slovanským bratstvom počínajúc a ruským duchovnom pramenacim z pravoslávia končiac.

akty, že slovanské bratstvo iba krylo ruské imperiálne ambície, že pravoslávie v Rusku žehná vraždeniu na Ukrajine, sú valcované emóciami o potrebe brániť sa „zvrhlému Západu“.

Cirkusy a kolotoče namiesto divadiel

Stojíme na vážnom rozhraní, a to nielen na Slovensku, kde sa hrá vysoká hra s možnými ďalekosiahlymi dôsledkami: emócie verzus fakty. Prečo je náš občan náchylný veriť emotívnym nezmyslom a nezaoberať sa realitou? Potrebuje vycestovať na frontovú líniu a namočiť prst do krvi detských obetí, aby uveril, že mŕtve deti, ich otcovia a matky nie sú gypsové sošky? Potrebuje na prijatie ťaživého faktu ešte ťaživejší zážitok? Žijeme vari vo svete, kde správa bez emócie už ani nie je správou, ale dôvodom na výsmech? Alebo máme emočné podnety celkom znehybnené? Ako sa náš súcit prebudil len pri ohrození vlastného brucha.

Dlhší čas pozorujeme, ako viera v akýkoľvek nezmysel začína mať vyššiu cenu ako vzdelanie. Plytčiny nášho vzdelávacieho systému už dávajú svoje ovocie. Čím viac vysokých škôl máme, tým viac študentov odchádza študovať do krajín s opačným prístupom k počtu škôl na obyvateľa.

Náš vzdelávací systém za celé desaťročia pokročil len málo. Motivácia k diskusii a ku kladeniu otázok dodnes nie sú vzdelávacou prioritou. Boli časy, keď zvedavá otázka bola považovaná za bezočivosť, no nie som si istý, ako sme pokročili do dnešných dní. Scestnej moci poslušnosť a „plnenie úloh“ veľmi vyhovuje. Nesieme si to z histórie a vzdelávací systém premenu z „poslúchania do premýšľania“ očividne nezvláda.

V takomto spoločenskom priestore, plnom protichodných záujmov, kritici liberálnej demokracie ponúkajú emóciu ako náhradu za pravdu. Cirkusy a kolotoče namiesto divadiel, snáre namiesto kníh, litánie namiesto diskusie.

Chlieb a hry zaiste majú svoju úlohu, ale len dovtedy, kým nezačnú nahrádzať tvorivosť, premýšľanie a zodpovednosť. Užívame si. Prijímame šteklivé emócie namiesto tém na premýšľanie. Až do takej miery, že emócia z vlastníctva falošného titulu je silnejšia ako emócia z namáhavej cesty k poznaniu uzavretej magickým titulom. Je taká silná, že v našom prostredí nenesie ani náznak nemorálnosti. Proti falošným titulom politikov sa po rokoch ozvalo pár študentských hlasov.

Vďaka aj za nich, veď kričia za tých, ktorí to majú v náplni práce. Postupne sme sa zmierili s touto lžou, spoločnosť prijala, že doklady o vzdelaní sa dajú pozháňať, nepovažuje sa to za podlosť, ale občas za šikovnosť. Opäť nám unikli fakty, že zlodeji titulov sú zlodejmi všetkého, ale mnohých objíma emócia o šikovnosti, neomína nás fakt o zvrhlosti.

Prečo by prívrženec nenápadných podvodov so vzdelaním mal obdivovať Západ? Tam je podvod so vzdelaním na úrovni deštrukcie sveta základných hodnôt a to nie je dobrá spoločnosť pre našich podvodníkov. Nik ich tam nemá rád, nik im tam netlieska, nik nechápe ich šťastie zo zakúpeného „vzdelania“. Lebo vzdelanie sa nedá kúpiť, iba tvrdo vydrieť, ako napokon všetko, čo má zmysel, trvácnosť a úžitkovú hodnotu.

Slovenskému zlodejovi titulov je najlepšie v Moskve

Nenávisť k Západu, šírená z ruských vyprázdnených duší medzi naše maloduché figúry sa dala očakávať. Osvojilo si ju nečakané množstvo ľudí, ktorým chýba rozhľad a zrelosť. Rozumiem ich naivite, veď ktoré dieťa miluje prísneho otca? Milšia je mu matka, ktorá všetko dovolí a odpustí. A tam je niekde skrytý príklon k Východu: východné emócie namiesto západného poriadku, disciplíny, zodpovednosti.

Nezabúdajme však, že aj poslušnosť voči Východu musí často meniť svoj smer, lebo hodnotový svet diktátorov je vratký a premenlivý. Ale tá odmena – pocit moci, bohorovnosť!

Bohorovnosť je silná emócia. Racionálny svet sa jej bráni všemožnými spôsobmi. Bohorovnosť za nadšené pritakávanie na Západe nezískate. Naši zlodeji vzdelania to vedia, preto je ich zrak tak často otočený na Východ.

Tamojší systém postavený na lži týchto lžidoktorov potrebuje ako soľ. Plejáda slovenských niktošov dodáva tým ruským máčik sebavedomia a našim niktošom opätuje pocit drobnej bohorovnosti. Náš človek ponorený do ruského mesianizmu sa stal jeho otrokom. A zároveň bude dychtivým vládcom na očakávanom pašalíku. Prečo by slovenský zlodej vzdelania, zlodej štátu, zlodej spoločnosti mal obdivovať svojich kritikov? Najlepšie je mu medzi seberovnými v Moskve, nuž, nech sa páči. Ale bez nás.

Slovensko nepatrí a nemôže patriť na Východ plný falošnej politiky, vyznamenaní, medailí, ocenení od výmyslu sveta. Naša kultúra sa rozvíjala v tvrdej práci, nie v lúpežiach výsledkov práce iných. A ak sa naši politici pozabudnú a olúpia vzdelávací systém o nejaký ten titul, ulúpia si aj štátny úrad, aj výklad dejín, no stále sú len obyčajnými lupičmi a nezaslúžia si úctu. Vrátane svojich spolupáchateľov.

Skutočnosť, že sa opäť uchádzajú o privilégium viesť spoločnosť, je znakom aj našej únavy, možno aj nevšímavosti a toxickej tolerantnosti. Prah tolerancie voči spoločenskej lži neuveriteľne klesol a ak sa nechceme stať mlčanlivými spoluvinníkmi, musíme začať konať. Verím, že veľmi dobre vieme, kde je miesto rozumného človeka v krajine lží. Len si spomeňme na prísnosť zabudnutých učiteľov a ako sa nám v dospelosti zišla.

Čítajte viac: https://komentare.sme.sk/c/23235120/prisnost-otcov-ocenime-az-v-dospelosti.html