Publicista P. Juščák: EÚ musí mať jasno v tom, kam smeruje

 K ministerskej konferencii pri príležitosti Európskeho dňa pamiatky obetí totalitných režimov

Európska únia dnes čelí veľkým politickým a spoločenským výzvam. Občania členských štátov čoraz menej veria, že demokratické inštitúcie dokážu garantovať všeobecnú bezpečnosť v ich krajinách. Spôsobila to okrem iného zvýšená migrácia z tretích krajín, migrácia v rámci EÚ a nárast teroristických útokov v európskych krajinách. V tejto atmosfére dostávajú väčší priestor radikálne či extrémne myšlienky, politické strany a hnutia. Dôkazom sú nedávne parlamentné i prezidentské voľby vo viacerých krajinách EÚ, ale aj šírenie nenávisti voči iným rasám či náboženstvám na webe a sociálnych sieťach. Extrémne názory a nenávisť boli v minulosti dôležitými faktormi vzniku totalitných režimov v Európe. Viac nám k téme povedal P. Juščák, šéfredaktor časopisu Pamäť národa (ÚPN).

 Extrémne názory dnes majú v spoločenskej debate veľké zastúpenie. Čím je to podľa Vás spôsobené?

 Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá, ani jednoznačná. Demokratická spoločnosť so svojimi slobodami prináša mnoho kladných, ale aj záporných podnetov. Turbulentné názorové prúdenia sa momentálne týkajú celej spoločnosti. Charakteristickou črtou je absencia etiky diskusií a ubúdajúci vplyv tradičných hodnôt ako zmysel pre česť, spravodlivosť, pravdivú výpoveď, uznanie autority, rešpektovanie múdrosti. Niektoré médiá ako jediné hodnotové kritérium pestujú úspešnosť, kým tradičné hodnoty sa často stávajú terčom posmechu. Spoločnosť sa ľahko stáva manipulovateľnou.

 Tento fakt vedia využiť osoby bez etiky, morálky alebo vzdelania. Môžu jednoducho šíriť informácie a manipulovať veľké skupiny ľudí. Jedna nepresná či nepravdivá správa dokáže napáchať obrovské škody v priamom prenose. Extrémne názory tak majú veľký priestor. V tomto zmysle je dôležité, aby bola spoločnosť vzdelaná a vedená ku kritickému mysleniu a k odvahe formulovať svoje názory.

 Čo je hlavnou príčinou nárastu podpory extrémistických politických strán či hnutí v EÚ?

 Jednou z príčin je dlhodobé zahmlievanie, zľahčovanie a odkladanie skutočných problémov s adaptáciou iných kultúr v EÚ. Po druhej svetovej vojne sa do Európy prisťahovali milióny cudzincov z rôznych kútov sveta. Napriek sociálnej či materiálnej pomoci však mali problém s integráciou. Mnohých z nich spoločnosť v daných štátoch nikdy neprijala a stále ich považuje za cudzincov. Takáto situácia je z pohľadu prisťahovalca depresívna a zároveň ťažko riešiteľná.

 Vlády problém vo všeobecnosti riešia nedostatočne alebo vôbec. Majú zviazané ruky volebným obdobím, zložitosťou problematiky a širokými demokratickými právami jednotlivcov aj skupín bez adekvátnej zodpovednosti. Podporu extrémistom vyjadrujú najmä nespokojní voliči a občania, ktorí dlhodobú nečinnosť svojich reprezentantov pociťujú na vlastnej koži. Ak by sme mali veľmi zjednodušene hovoriť o príčinách nárastu extrémizmu, potom je to zaiste pokrytecká alibistická politika a nechuť robiť nepopulárne opatrenia.

 Je možné tento trend zastaviť?

 Treba priznať, že z niektorých ciest niet návratu a riešenia budú musieť prísť za pochodu korekciami starých chýb a omylov. Signály o napätí prichádzali najmenej dve desaťročia, no riešenia sa odsúvali. Podobne ako rómsky problém u nás - signálov o potrebe sa ním seriózne zaoberať je mnoho, no riešenia sa dlhodobo odkladajú. Ak je spoločnosť nabitá nenávisťou a strachom, potom treba priznať, že zastaviť tento prúd emócií nie je možné nijakým nariadením či sľubmi. Pozitívna diskriminácia problémy nevyrieši, nanajvýš ich na chvíľu utíši a posunie o niekoľko rokov. Treba analyzovať do akej miery sú cudzie kultúry a komunity zdrojom extrémizmu a aká je prognóza spoločenského spolunažívania. Problémy treba otvorene pomenovať a postaviť sa k nim čelom.

 Čo by mohla urobiť EÚ, aby zastavila nárast xenofóbie, nenávisti či extrémistických prejavov?

 EÚ si musí predovšetkým stanoviť vlastnú víziu aspoň na tridsať, či päťdesiat rokov dopredu. Pýtajme sa teda - aká má byť Európa budúcnosti? EÚ musí mať jasno aj v tom, kam smeruje v kontexte svetovej civilizácie, nielen v kontexte svojich regionálnych záujmov. EÚ musí jasne povedať každému aké bude jeho miesto v rámci spoločenstva. Zatiaľ žiadnu takú diskusiu ani koncepciu neevidujeme. Preto je veľmi ťažké hovoriť o systémovom riešení ako čeliť náhlemu odokrytiu zamlčiavaných problémov. Skôr to budú čiastkové riešenia, ktoré môžu viesť k obmedzeniu niektorých slobôd v spoločnosti. Dostupnosť médií a ľahkovážne šírenie informácií nás môže prebudiť z multikultúrneho snívania do multikultúrnej vojny.